Buď so mnou!

Preto mám nesmierne rada tieto moje modlitby ticha. Nie preto, že som dostala takú ´ľúbivú´ odpoveď!  Len jednoducho preto, že v tom svätom rannom tichu stále viac tie odpovede dostávam! Namiesto rýchleho vyrapotania tých správnych slov, formulácií a predpisov, aby som Mu ukázala, aká som skvelá, aktívna, uvedomelá, sa snažím stále častejšie predovšetkým ´len tak s Ním byť´. Naozaj Ho vnímať. Naozaj Ho počuť. Nechať sa premknúť Jeho prítomnosťou... Neplánovať dopredu výsledok ešte aj modlitby! Neupadnúť do toho klamu, že aj tam ide predovšetkým o výkon! Keby išlo, náš Otec Nebeský by nebol ten Boh, ktorý obetoval svojho jednorodeného syna za VZŤAH S NAMI!!!

Ale On to urobil. Ide Mu o vzťah, o to najviac. Presviedčam sa o tom stále viac. On túži po našom čo najbližšom poznaní Jeho (pretože On nás, Ním utkaných v lone našich mám, poznal odjakživa do poslednej ´byľky´...). Byť naplnení Jeho podstatou. Ktorou je nekončiaca láska pre svoje deti a túžba, aby sme my všetku tú Jeho lásku uchopili a žili ju. Cez ňu nás chce rozpaľovať, nechať rozochvieť naše túžby, smerovanie, a napokon aj to konanie.

Chce, aby sme si boli istí, že On do nás dal všetko dobré, všetko potrebné. Na nič nezabudol a nič nepridal naviac – to z Božej podstaty nie je skrátka možné. A z ničoho sa neteší viac, ako keď si to v modlitbách ticha s Ním uvedomujeme, preciťujeme. Často pri akokoľvek ´poctivom, výkonnom a správnom´ modlení zostávame vo svojej hlave, svojich predstavách, svojich limitoch, odtlačení najrôznejšími pocitmi, stopami a šumami sveta.

Áno, a dnes, keď som dostala od Otca tú číru, jednoduchú odpoveď, že som pre Neho dokonalá, som si musela priznať, ako často ešte aj v modlitbe zabúdam na to najdôležitejšie – na VZŤAH S NÍM!!! Uvedomila som si totiž, že tú otázku – kto som pre teba, Otče, ako ma vidíš? – som Mu síce už niekedy kládla. No väčšinou už dopredu aj s predstavou a očakávaniami. Pýtala som sa Ho síce – kto (pre Teba, v Tebe s Tebou) som? No v skutočnosti som vo svojich stereotypoch chcela dostať odpoveď: Čo mám vykonať, aby si ma mal ešte radšej? Kam sa mám teraz rozbehnúť, čo rýchlo odčiarknuť, odfajknúť, aby som si Ťa získala? Čo hrdinské, úžasné, nápadné, krikľavé, velikánske spraviť, aby som bola hodna vrátiť sa k Tebe, do Tvojej prítomnosti? ...

Akoby som celkom zabudla na to, že môj Stvoriteľ, Boh, je ten, ktorý prvý, dávno predo mnou stál o vzťah so mnou! Uhnietol ma a vdýchol do mňa svoj dych, kus seba, aby mohol mať so mnou vzťah. Poznal ma dávno lepšie, ako sa ja kedy budem poznať (aj to len vďaka skutočnému pobývaniu v Jeho prítomnosti), chcel ma prvý, ľúbil ma prvý. A ja ho chcem o niečom presviedčať, predvádzať sa, napínať svaly, získať si Jeho pozornosť?

Túžime po láske, s tou túžbou vchádzame aj do modlitieb, no namiesto toho, aby sme ju teda od pôvodcu všetkej lásky prijímali, chceme ju dokazovať, kupovať si ju, krvopotne získavať. Túžim od Otca vedieť, kto pre Neho som, a namiesto toho, aby som sa zaborila do obrovského liečivého ticha Jeho lásky, radšej ho dopredu zaplavím návrhmi, zmluvami, vyjednávačkami...

Takí sme, tak deformovane dokážeme vidieť a myslieť, čím viac nebožieho a svetského prijímame za pravdu. A to prijímame tým viac, čím menej skutočne sme s Ním. Nemusí to byť tisíc predpísaných rituálov a slov denne. Vykonaných činností, symbolizujúcich vzťah s Ním. On chce naozaj nás. Nahých, úprimných, stíšených. Aby sme naozaj verili, boli si istí, že nás v tej chvíli počúva, vníma, je tam s nami. Nie aby sme hovorili niekam hore do komína istý počet správnych slov a pritom boli hlavou inde, vo svete, kde čo sa mám ešte rozbehnúť, spraviť, dokázať, aby ma to vylepšilo, zadefinovalo.

Nič nás nedefinuje viac, ako niekoľko silných minút v tichu s Ním. Keď láskavo odložíme svoje predpoklady, vzorce myslenia, obmedzenia, túžbu ukázať sa Mu, predviesť sa Mu. Nemôžeš Mu nič dokázať, ničím Ho prekvapiť, ohúriť, pochop. Pozná ešte aj tvoju nasledujúcu myšlienku. Aj tú Mu odovzdaj... Chceš konať veľké veci? Tak Mu dovoľ, nech ti tú veľkosť spojenia On-ty vyjavuje. Denne. V tichu. V nahote. Tam sa rodia všetky ´dávidovské činy´, vrhy, výkony. Sú výsledkom pochopenia, kto v Ňom skutočne sme.

Boh nemiloval Dávida preto, lebo šiel a zdolal Goliáša. Boh jednoducho miloval Dávida. Bodka. A ten tomu uveril, a tak šiel a s tou láskou a vierou mohol zdolať Goliáša. To je predsa rozdiel. Pokúšať sa získať si a ohúriť svojho Stvoriteľa je asi také márne a bláznivé, ako keby sa pesnička chcela stoj čo stoj zapáčiť svojmu autorovi, Mona Lisa chcela zviesť Da Vinciho. Diela sú krásne, žiaria, slúžia, dotýkajú sa a nesú posolstvo svetu jednoducho tým, že sú autentické, nesú podpis tvorcu. Nie sú to falzifikáty, nie sú to obrazy, stokrát pretieranú inou farbou, skladby, zmrzačené v štúdiu umelinovými počítačovými zvukmi. Sú tým, čím boli vytvorené.

Sme tým, čím sme boli vytvorení. Všetko ostatné je už navyše. Preto receptom a odpoveďou na mnohé otázky nie je ani tak to - čo ešte vymyslieť, dodať, vylepšiť, dorobiť? Ale často skôr – zabudnúť! Zabudnúť na všetko to navyše, čo sme na seba vzali ako identifikáciu seba v tomto svete. Zhodiť ten batôžtek. A vrátiť sa k pôvodnému jednoduchému popevku, pár ťahmi štetcom. K tomu, čo do nás vložil On. V obyčajnom každodennom tichu...