Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
24. jún 2020

Zhoďte Hlinkove pamätníky!

Takto to vyzerá, keď nepoznáme vlastnú históriu.
Zhoďte Hlinkove pamätníky!

V bratislavskom Ružinove 23. júna neznámi vandali poškodili pamätník Andreja Hlinku, keď naň namaľovali nápis Roma Lives Matter (Na životoch Rómov záleží) a pripojili k nemu prečiarknutý hákový kríž. Hlinku tým označili za rasistu a fašistu.

Čin bol zjavne inšpirovaný hnutím Black Lives Matter (na životoch černochov záleží). To v Spojených štátoch amerických a potom v ďalších štátoch západného sveta vyvolalo vlnu nevídaných nepokojov spojených s ničením sôch ľudí, ktorí presadzovali či využívali otroctvo a ktorí mali rasistické názory.

Priznám sa, čakal som, kedy táto vlna príde na Slovensko, a koho si vyhliadne ako prvého. Prvým terčom moderného obrazoborectva sa stal Hlinka, obeťami majú byť Rómovia.

Prečo práve Hlinka?

Dôvody sú pravdepodobne dva. Sôch so slovenskými politikmi či historickými osobami slovenského pôvodu až tak veľa nemáme, nebolo z čoho veľmi vyberať. Svetové obrazoborecké hnutie potrebuje domácich adresátov čiernej minulosti, aby si miestna populácia mohla adresne sypať popol na hlavu.

Druhý dôvod je prozaický. Historická skratka Andrej Hlinka – Hlinkova slovenská ľudová strana – Hlinkova garda je lákavá. Kto by jej už neporozumel?

Nie je nič jednoduchšie, ako spraviť z Hlinku rasistu a fašistu. Veď sme tu mali v prvej polovici 20. storočia režim, ktorý sa chodil do Ružomberka klaňať zabalzamovaného Hlinkovmu telu a ktorý popri tom konal to isté čo nacisti v Nemecku.

Takže tu máme hneď dve zjednodušenia za sebou. Hlinka je strojcom režimu prvej Slovenskej republiky v rokoch 1939 až 1945 a tento režim bol fašistický.

Ani jedno z toho nie je pravda. Hlinka o samostatnom štáte, ktorý vznikol takmer rok po jeho smrti, neuvažoval. Bol autonomistom a zároveň zástancom zachovania Československej republiky.

Prvá Slovenská republika nebola fašistickým štátom, skôr sa dá označiť za totalitný. Mala rasistické zákonodarstvo, čo tvrdo a neospravedlniteľne postihovalo miestnych Židov a Rómov. No rómsky holokaust (porajmos) nepresadzovala.

Proti Rómom uplatňovala niekoľko druhov postihov. Nepracujúcich posielala do pracovných táborov, kde otrocky vyžívala ich výkony. To sa netýkalo len Rómov, ale aj iných príživníkov, ako vtedy nazývala dobrovoľne nepracujúcich. Práca bola v režime zákonom stanovenou povinnosťou občanov.

Ďalšie postihy boli vyslovene rasové. Rómovia boli v armáde občanmi druhej kategórie, vykonávali iba pomocné práce, alebo ich priamo posielali do pracovných táborov. Rómovia mali obmedzený pohyb či zákaz vstupu na určité miesta, napríklad do dopravných prostriedkov. Podrobovali ich násilnej dezinfekcii spojenej s ponižovaním. Vysťahúvali ich za chotáre obcí na odľahlé miesta.  

Vykonávateľom týchto opatrení bola Hlinkova garda, pomenovaná po nebohom Hlinkovi. Ona bola v očiach Rómov oprávnene nositeľom strachu a násilia.

Inzercia

Ak máme hovoriť o prerastení násilného rasizmu do vyvražďovania, to nastalo až po obsadení Slovenska Nemeckom v roku 1944. Nemci Rómov posielali do koncentračných táborov alebo ich fyzicky likvidovali priamo na Slovensku, napríklad v zbernom tábore v Dubnici nad Váhom. Vyvražďovali celé osady pomáhajúce povstalcom, napríklad v Ilji pri Banskej Štiavnici.

Do represálií proti Rómom sa zapájali Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy, akási chabá náhrada rozpustenej slovenskej armády, poslušná Nemcom. Príslušníci zväčša vykonávali nebojové činnosti, napríklad strážnu službu, ale podieľali sa aj na násilí. Napríklad pri Krupine zabili 13 Rómov.

Presné štatistiky neexistujú, počet zavraždených Rómov sa odhaduje na tisíc. Na porovnanie, v Protektoráte, kde bol počet Rómov oproti Slovensku zlomkový, zabili okolo desaťtisíc Rómov, takže ich tu ostalo iba torzo.

Na Slovensku žilo v tom čase okolo 100-tisíc Rómov, viac ako polovica usadlým spôsobom života spojeným s pravidelným zabezpečovaním života prácou. Do dobových rasových štatistík sa ani nedostali, tie uvádzali necelých 40-tisíc zaznamenaných Rómov.

V každom prípade, bilancia prvej Slovenskej republiky, či už konali priamo jej štruktúry alebo okupační Nemci, zaznamenáva rasové násilie a vyvražďovanie Rómov. Hlinkovo meno niesla vládna strana a polovojenské štruktúry až do konca existencie samostatného štátu.

Máme sa preto vzdať Hlinku, strhnúť všetky jeho sochy, ociachovať ho v učebniciach hanlivým biľagom? Máme zrušiť zákon o jeho zásluhách, máme sa kajať, že sme ho posledných tridsať rokov vyzdvihovali?

Určite nie. Nesmieme však z neho robiť ani svätca. Bol to človek z mäsa a kostí, hoci nadpriemerných schopností a odvahy. Treba mu priznať, čo dokázal, vytknúť, čo pokazil. Ak mám poukázať na jeho negatívny prínos do režimu prvej Slovenskej republiky, potom je to jeho autoritárstvo a sebaviera v jedinú pravdu, ktoré sa inštitucionálne rozvinuli v samostatnom štáte.

Ako napísal historik Roman Holec, Hlinka je súčasťou nášho národného príbehu. Neraz išiel dejinami ako buldozér, „pri všetkých chybách a nedostatkoch však postihol potreby národotvorného procesu, dokázal ich sformulovať do istého historického trendu a viedol v ich záujme nezmieriteľný politický a osobný zápas“.  

Práve zreteľná polarizovanosť názorov na Hlinku, ktorá stále prekvitá v súčasnej slovenskej spoločnosti, vytvára priestor na zjednodušovanie a zneužívanie Hlinkovho mena. Za ňou je, žiaľ, zväčša nevedomosť alebo nezáujem prehĺbiť si vedomosti, neraz získané iba z komunistických učebníc alebo nekritických oslavných chorálov.

Zdá sa, že výzva moderného obrazoborectva Slovensko neobíde. Sám som zvedavý, čo bude nasledovať. A teším sa jedinej veci. Že vyplávajú na povrch ďalšie dôkazy, ako o svojej histórii málo vieme. A že nám načim s tým už konečne niečo robiť.     


Foto: Facebook

Inzercia

Analytik a publicista. Žije v Bratislave. Pracoval v médiách ako ekonomický redaktor, naposledy v týždenníku Trend vo funkcii šéfredaktora. Je autorom viacerých kníh zameraných na ekonomické, spoločenské témy a históriu.

Inzercia

Odporúčame

Blog
Nech vám to teda pokiaľ možno dlho vydrží...

Nech vám to teda pokiaľ možno dlho vydrží...

Takýchto prianí sa mi za posledné 2 týždne, ako čerstvému ženáčovi, dostalo celkom dosť. Vážim si každé jedno dobromyseľné a srdečné blahoprianie. Avšak, pri týchto slovách, bezpochyby vyslovených s najlepším možných úmyslom som sa zastavil. Naozaj dnes ľudia vnímajú manželstvo ako niečo, čo má, pokiaľ možno, čo najdlhšie vydržať? Naozaj strácame alebo sme už stratili víziu manželstva ako niečoho, čo by snáď mohlo, či malo vydržať navždy?