Blahoslavený si, /aj/ keď teraz plačeš...

Opäť som si to raz uvedomila dnes ráno, keď sa mi Pán prihovoril a silno dotkol slovami: "Blahoslavení chudobní, lebo vaše je Božie kráľovstvo. Blahoslavení, ktorí teraz hladujete, lebo budete nasýtení. Blahoslavení, ktorí teraz plačete, lebo sa budete smiať. Blahoslavení budete, keď vás budú ľudia nenávidieť, keď vás vylúčia spomedzi seba, potupia a ako zlo zavrhnú vaše meno pre Syna človeka.... Radujte sa v ten deň a jasajte, lebo máte veľkú odmenu v nebi!...“ /Lk 6, 20-26/ Tak som si tie slová vzala do srdca, osladila nimi rannú kávu, obula ´boty túlavé´ a niesla som si ich v akejsi tichej posvätnosti na prechádzku k neďalekej bratislavskej Kalvárii. Prvé už ozaj jarné lúče slnka, svieži vzduch, akási ľahkosť, ktorá je tu vždy, keď sa držíme Jeho slova -to všetko sa miesilo a prenikalo do mojich zatuchnutých, nevyvetraných boľačiek, ktoré občas „nie je čas“ riešiť, občas nedôkladne odovzdáme Bohu, občas aj odovzdáme, ale nedoprajeme si dosť ticha na vypočutie Jeho odpovede. 

A tak, v kolotoči každodenných povinností a starostí prichádzajú namiesto toho odpovede zo sveta: “Nerobíš to dobre, keď ti za to nezatlieskali. Nemôžeš hovoriť také veci, lebo to nepochopili... Musíš byť niekde vidno. Musíš byť niekde počuť. Musíš mať v rukách hmatateľné feedbacky. Až potom budeš šťastná a dôstojná. Musíš byť ako oni. Vtedy je to správne. Musí pochopiť ako ťa zranil a plakať s tebou. Vtedy budeš zdravá. Musí ísť všetko hladko. Len to znamená rast. Musí byť na tebe niečo obdivuhodné. Vtedy si užitočná. Musia ťa všade prijať s otvorenou náručou. To je láska, tam je to správne miesto...“

Hmmm, znie to logicky. Znie to lákavo. Znie to ako riešenie. Recept na rany, mastička na jazvy. A aj tak! Aj tak mi v to požehnané ráno, do mojich krokov ulicou môjho detstva hore ku kostolu hovoril Pán v tom vzácnom tichu niečo úplne iné. Vypočul si moje vzlyky osamelosti, nepochopenia, odhalil moje márne a márnivé túžby byť so svojou pravdou a múdrosťou uznaná, kam len vstúpim, utrel slzy sebaľútosti, utíšil pyšnosť, ktorá pýta vo svete zadosťučinenie za všetky sklamania a bolesti, ktoré sme utŕžili. A opäť raz mi nežne, ako to len On vie zopakoval, že zo sveta nedostanem všetko to, o čom si myslím, že potrebujem. Svet, ani jeho reakcie, odozvy a útechy ma neurobia úplnou. Nechodí po svete taký lekár, ktorý uzdraví tie najhlbšie rany. Nevyrobili tu na zemi náplasť na rozdriapané srdce. Nič z tohto sveta sa nehodí do toho prázdneho miestečka v ňom.

A ako som tak kráčala kopčekom, so slovami z Lukáša na perách, bolo mi stále ľahšie a pokojnejšie, a stále zreteľnejšie som počula:  Nepotrebujem ťa mať videnú. Nepotrebujem ťa v reflektoroch. Chcem, aby si bola tu, so mnou... Čo chceš ešte vyhrať, keď som zvíťazil ja? ...Nebuď závislá na pochvale. Na milom slove. Nesýť sa cukrovou vatou svetských úsmevov, nechci si ustlať na slovách sveta, že ťa miluje. Buď pri studni a SÝŤ SA MOJOU LÁSKOU!... zaznelo mi zrazu v ušiach ako najkrajšia anjelská melódia. Krok ešte viac zvláčnel, svaly v tele, držiace niekoľkotýždňové napätie a horkosť akoby povolili, okolo srdečnej krajiny sa rozsvietilo...

Kráčam už naspäť domov, ľahšie, dolu kopčekom. Nadychujem sa prísľubu jari, voňavého vzduchu a Jeho slov. Všetko čo mám, je v Ňom. Všetko, čo potrebujem, je v Ňom. Jemu nejde o okolnosti, nejde Mu o svetlo, ktoré je na mňa vrhané zo sveta, o šaty, čo mám na sebe, či som in alebo out, či som vyhrala všetky tu pozemské žabomyšie vojničky... čiže o to, o čo nám občas, s pokušením, ide. On to vie. Pozná našu slabosť pre svet. Pre tú prchavú cukrovú vatu, ktorá je na jazyku taká príma. No keď znovu vyhladneme, keď zhasnú svetlá lunaparku, keď nás prepadne ten najväčší smútok a samota, hoci sme si mysleli, že sme úplne najviac „in“ ako sme len mohli, keď nás nezahreje kožuch najprestížnejšej značky, keď sa všetky pochvaly a potlesky roztopia v ničote prázdneho srdca, On si na nás počká. S otvorenou náručou. Bude tam. Po tom všetkom, čoho sme sa vo svete prejedli, sa vždy zjaví a ponúkne to, čo sme potrebovali. Z čoho sme zrodení. SÝŤTE SA MOJOU LÁSKOU, povie ti odpoveď na každú otázku, na každé sklamanie, na každý hlad.

Keď si myslíš, že potrebuješ sto vecí z tej maringotky v lunaparku, On ťa napokon vždy presvedčí, že to Jeho láska ťa nasýti. Nikdy ti nikto nedá to, čo On. Nikdy nás nikto nemôže tak podporiť, potešiť, zachrániť, uzdraviť ako On. Nikto nás nepozná a neľúbi ako On. Ani my samotní.  Ako kráčame k Nemu, ulicou detstva, do kopčeka, s lúčmi slnka, tancujúcim po tvári, budeme počuť a cítiť vždy jediné: Čokoľvek si vo svete hľadal, máš vo mne.  Čímkoľvek prešlo tvoje srdce, ja ho môžem zmeniť...