Je suis Kaleb

Ja som vždy trpela na to, že som príliš dobre počula. Všetko okolo. Všetko ku mne/a na mňa, akosi príliš doliehalo, všetko som si vždy brala príliš k srdcu, nasávala som všetky ruchy sveta do seba – syndróm špongia. Nebola som nikdy majstrom v stavaní potrebných hraníc, ani v odrážaní nepotrebných šumov. Počúvala som príliš dobre rôznych ´znalcov sveta´, ktorí, tak ako desať z dvanástich biblických prieskumníkov krajiny medu a mlieka prichádza naspäť na púšť Fáran, aby ostatným zvestovali „zaručene pravdivé“ správy o tom, čo videli. Vlastne, aby vystrašili ľud historkami o „krajine, ktorá požiera svojich obyvateľov“ /Nm. 13:33/ a o „obroch, popri ktorých sme my len kobylkami“. /Nm. 13:34/. Tak mohli spôsobiť, že by sa ľud napokon nikdy nepohol vpred z vyprahnutosti a očakávania svojej púšte do zasľúbenej zeme. Neuzreli by tak v plnosti Božie prísľuby, nenaplnili Jeho najlepší zámer s nimi...

Našťastie, aj tu sa našli „nejakí“ Kaleb a Jozue, ktorí nepovolili vo viere v Boha, nezačali si vymýšľať iné pravdy a historky, neupadli, nedali sa zastrašiť, ale držali sa Jeho Slova a vernosti. Nepriniesli dychtivo čakajúcim ľuďom ´evil reports´ - správy, ktorými nás chce pomýliť zlý. Namiesto toho uprostred všeobecnej paniky a nespokojnosti, ktorá sa strhla, nezlomne a pevne ďalej tvrdili: „Krajina, ktorú sme poprechodili, aby sme ju prezreli, je veľmi dobrá krajina!“  /Nm.14:7/.             

...Som rada, že som sa práve v tomto období dala na čítanie takej ´sucháriny´ a ´povinnej jazdy´ /pardóóóóóón, viete, ako to myslím!/ ako sú Numeri, začínajúce siahodlhými sčítaniami ľudu, predpismi a zákonmi, a prehrýzla sa pekne ďalej! Jednak sa mi len potvrdilo, že nenájdeš na stránkach Božieho Slova nič iné, ako perly a diamanty. A potom - precítila som, aké je úžasné a životodarné počúvať slová takých vyzvedačov, ktorí sa k tebe vracajú so slovom božím na perách! Čím väčšie ticho sveta, tým lepšie ich začuješ. A tým menej si ´zomletý´ hektickou, skreslenou atmosférou, ktorú vyvolalo desať maloverných.  

Zo mňa ako keby opadlo v týchto dňoch viacero bremien, môj životný priestor sa akoby zväčšil, vyčistil. Každodenná rutina sa nejako zázračne preskupila, pomenila. To čertovo koliesko, v ktorom beží veverička stále dokola, stále o tom istom, bezútešne, bez cieľa, a ktorému občas v nepozornosti dovolíme roztočiť sa, prestalo zlovestne hrkotať. Ááááách, tichóóóóóóó.... A možno teraz ani tak nehovorím o tichu fyzickom, veď počujem v tieto dni ešte viac susedov, deti aj psy zo sídliska. No toto je iné ticho, ticho, v ktorom sa zrazu akoby vynára to dôležité. To, čo bolo doteraz, v toku rovnakých, opakujúcich sa dní, neuchopiteľné. Ticho, ktoré ma vyzýva začať jasne rozlišovať, čo sú naozaj správy pre mňa, a čo nie! 

Rozhodla som sa /mimochodom, toto je aj obdobie ako stvorené na robenie jasných rozhodnutí, na ktoré Boh iba čaká, aby mohol s nami začať pracovať na skvostnom diele!/, že pre mňa sú tie správy od Kaleba!  Tak, ako on videl zasľúbenú krajinu, ja sa rozhodujem vidieť všetky možnosti, danosti a jedinečnosti, ktoré vložil Boh práve do mňa. Tak, ako sa rozhodol „zaujať krajinu“, ktorú mal od svojho Boha /Nm. 13:31/, aj ja chcem naplno prijať Jeho pozvanie – byť už len tou, akou ma On stvoril!  Nechcem počúvať ´evil reports´, ktoré ma chcú vzdialiť od prísľubov, viery, nádeje, pravdy, a zdá sa, akoby toto mimoriadne obdobie a situácia dokázala tieto správy odo mňa úspešne filtrovať.

Ďakujem, Bože, že Ty chceš, aby som teraz začula jednoznačne Teba. Žiadne omrvinky, žiadne čiastočky pravdy, žiadne občasníky, chcem živý prúd, dážď tvojho Slova do môjho života! Otvor mi oči, uši, srdce, myseľ, a daj mi počuť už iba slová, ktoré hovoríš cez Kaleba! O zasľúbenej zemi, o tvoje láske, vernosti, milosrdnosti a dobrotivosti. O mede a mlieku, ktoré môžu byť mojím životným pokrmom. Daj, nech toto obdobie navždy zaštepí vo mne túto Tvoju Pravdu. Daj, nech nikdy nezabúdam na pancier od Teba voči horkým ´evil reports´ a vždy začujem slová Kaleba. Alebo ešte lepšie, daj, nech ja dokážem hovoriť to, čo Kaleb! V plnej viere, odhodlanosti a túžbe po zasľúbenej krajine. Chcem byť ten, čo vidí na púšti cestu a ide nezlomne za vodou. Teraz je ten čas. Urobiť rozhodnutie. Čomu a Komu chceme veriť...