Dvanásť kníh tohto rozsiahleho diela nie je len akousi knihou Protogenezis, akokoľvek fascinujúcou, ale predstavuje aj veľkú svetskú mystiku. Naozaj, viac ako prívlastok náboženský sa k tomuto eposu hodí slovo mystický v onom sekulárnom význame, s ktorým sa stretávame tak u Ajtmatova (Popravisko) alebo Bulgakova (Majster a Margaréta), ako aj napríklad u Londona (Tulák po hviezdach) či Borgesa (Evanjelium podľa Marka). Milton, ktorý v čase prvého vydania Strateného raja bol už pätnásť rokov slepý,  ich prekonáva svojou ambicióznosťou, keď sa snaží podať komplexný výklad o pôvode vesmíru a človeka s ich danosťami. Jeho spojenie poézie s kozmológiou, vychádzajúc z barokovej syntézy biblickej (stredovek) a antickej (renesancia) kultúry, ho pri zachovaní vysokých umeleckých nárokov oprávnene stavia k autorom ako Dante či Goethe. Aby však toho nebolo málo, Earl Miner, profesor literatúry na Princetone, hovorí, že vďaka sile ducha a príbehu Miltonov epos prevyšuje dokonca aj Danteho Božskú komédiu – a to i napriek tomu, že jeho taliansky preklad bol od roku 1734 až do roku 1900 na indexe zakázaných kníh katolíckej cirkvi.

„Stratený raj zaznamenáva skutočný, nezvratný a neopakovateľný proces v dejinách vesmíru a dokonca aj pre neveriacich predstavuje (pre nich v mystickej podobe) veľkú zmenu v duši každého jednotlivca od šťastnej závislosti cez hanebnú ctižiadostivosť až po konečnú izoláciu – ako pri Satanovi – alebo zmierenie a iný druh šťastia – ako pri Adamovi.“ (C. S. Lewis)

Samotný príbeh sa začína uvedením témy – neposlušnosťou človeka a následnou stratou raja: O prvej ľudskej neposlušnosti, / keď zakázaný strom a zhubná chuť / tých plodov vniesli na svet smrť a strasť, / čím stratil raj, kút blaha (...) (I., 1 – 4).

Hneď nato prechádzame do pekelnej tmy Chaosu, kde ohromený Satan leží vo vriacom jazere a spolu s ostatnými padlými anjelmi a démonmi sa zhovára o ich hanebnom páde.

Tak vravel Satan. Starý Anarcha / mu zabľabotal s tvárou napätou: / Cudzinec, poznám ťa a viem, kto si, / mocný šéf anjelov, čo nedávno / ho vládca nebies zvrhol v súboji. (II., 988 – 992)

Vedomý si Božej prevahy, rozhodne sa pomstiť na Stvoriteľovi cez človeka. Boh vidí, ako sa Satan snaží dostať k novostvorenému svetu, a predvída všetko, čo sa stane – plne rešpektujúc slobodnú vôľu, ktorou obdaril človeka a bez ktorej by nebola možná láska. Ešte pred očakávaným hriechom prvých rodičov sa Boží Syn ponúkne ako obeta za celé ľudstvo.

Hľaď na mňa, seba zaňho ponúkam, / za život život, na mňa spusť svoj hnev; / daj, nech som človek, preňho opustím / i tvoju náruč, ľahko spoločnej / slávy sa vzdám a zaňho umriem rád, / nech Smrť sa na mne riadne vyzúri (...) / Lež vstanem ako víťaz, oberiem / o hrdú korisť premožiteľku, / dám Smrti smrtný úder, potupne / sa poddá, o svoj osteň obraná. (III., 236 – 241.250 – 253)

Ak niekedy máte (často oprávnený) pocit, že negatívne veci sa zobrazujú v literatúre akosi ľahšie a atraktívnejšie, Milton vás svojím opisom raja a prvých ľudí privedie do úžasu. Po barokovo rozšafných hýreniach so slovami pri opisoch pekelných scén a veľkolepých bojov medzi duchovnými mocnosťami vás čaká nemenej fascinujúci pohľad na raj.

Spev slávikov ich uspal v objatí / a nahé telá kvetinový krov / stlal spŕškou ruží, ráno vzkriesených. / Len spi, pár šťastných; najviac šťastia máš, / keď viac ho nechceš a vieš, že vieš dosť. (IV., 771 – 775)

Všetka krása Edenu privádza do zúrivosti žiarlivého Satana, ktorý dobre vie, o čo sa pripravil svojou revoltou.

Odporný pohľad! Muky! Tento pár / má vo vzájomnom objatí svoj raj / väčší než Eden a v ňom do vôle / slastí; ja do pekla som vrhnutý / bez lásky, blaha, iba ukrutná / žiadza, nie posledná z tých našich múk, / vždy hladná, s túžbou plnou bolesti. (IV., 505 – 511)

Dramatický boj o dušu človeka pokračuje a stále graduje, košato sa kľukatí, pútavé rozprávanie neustáva, nie je jednoznačné aj napriek známemu výsledku, okrem konečného pádu na absolútne dno ponúka i nádej.

Pred nimi sa strel svet, kde spočinú, / vedení Božou Prozreteľnosťou. / Tak ruka v ruke pomaličky šli / váhavým krokom sami Edenom. (XII., 646 – 649)

Prvé slovenské uvedenie Strateného raja ohodnotil Ľubomír Feldek – štýlom jemu vlastným – ako grandiózny prekladateľský výkon Mariána Andričíka.

V tejto súvislosti sa musím vrátiť o viac než desať rokov späť na univerzitné prednášky zo svetovej literatúry práve s Mariánom Andričíkom, ktorý okrem svojich obľúbených verzologických odbočiek sa zopár ráz zmienil aj o tom, že v slovenčine nám chýba azda posledné veľké dielo našej civilizácie – Miltonov barokový epos Stratený raj zo 17. storočia. Vtedy ešte nahlas nenaznačil, že v sebe skrýva túžbu uviesť ho do nášho jazyka, a hovoril len o veľkej prekladateľskej výzve. Po niekoľkých rokoch, keď som mu ako doktorand mohol vypomáhať s vedením seminárov, bol už konkrétnejší a jeho zámery zrejmejšie. A keď sa naše profesionálne cesty na konci augusta 2016 rozchádzali, bol už pripravený o niekoľko dní začať s prekladom. Pomyselný oblúk sa uzavrel presne o tri roky nato, keď v septembri minulého roka preložil posledné verše z tejto Miltonovej rozsiahlej básnickej skladby.

„Stratený raj je nielen báseň, ktorá v maximálnej jednote uspokojí myseľ a rozmanitosťou poteší fantáziu, ale všetky jej časti sú líniami nevyhnutne smerujúcimi k stredu dokonalého kruhu.“ (Voltaire)

Keď som sa o úspešnom ukončení prekladu dozvedel, ako prvé mi spontánne napadli verše starozákonného Kazateľa (3, 11) – do srdca im vložil tušenie večnosti. Nielen tušenie, ale aj túžbu, preto som voči prekladateľovi v dobrom pocítil niečo ako závisť, že svojím Strateným rajom túto métu dosiahol (aj keď, samozrejme, ak chceme byť v duchu Kazateľa dôslední, aj toto je len márnosť). Večnými sa totiž nestávajú len autori, ale niekedy svojimi nestarnúcimi prekladmi – v spojení s výnimočným dielom – aj ich prekladatelia.

Zopár príkladov na to máme aj v slovenčine. Azda neprekonateľný ostane Viliam Turčány s Danteho Božskou komédiou, o rovnako kvalitný preklad sa však postaral aj jeho kolega Jozef Felix s Cervantesovým Donom Quijotom, do tohto radu môžeme zaradiť aj výber z poézie staročínskeho básnika Tu Fua, ktorý pod názvom Stokvetá rieka posmrtne vyšiel Karolovi Strmeňovi.

Zaiste, pri Stratenom raji nám chýba časový odstup, ktorý najlepšie preverí kvality a trvácnosť tohto prekladu miltonovských blankversov. Andričík s jazykovým výrazom neexperimentoval, ani sa doň feldekovsky netlačil, naopak – nebál sa siahnuť ani po poetizmoch (ľúty, rab...), ktoré dodávajú textu vkusnú patinu a pomáhajú ukotviť ho v čase vzniku. Pritom vôbec nemôžeme hovoriť o archaizácii výrazu, prekladateľ suverénnym spôsobom ponúka čítavú a súčasnú slovenčinu, ktorá necháva čitateľa plynulo sa unášať spádom jambických veršov. Osobne ma len občas vyrušilo štýlovo azda nenáležité použitie niektorých slov (flirt, fajnový...), čo sa však absolútne stráca medzi tými 10 565 veršami, ktoré stoja za mohutnosťou tejto básne.

T. S. Eliot o Stratenom raji tvrdí, že ho treba čítať dvomi rozličnými spôsobmi – najprv sa zamerať na zvuk, potom na zmysel. Priznám sa, že som sa veľakrát pristihol pri tom, ako som zrazu prešiel do hlasného deklamovania veršov, alebo som si často uvedomil, že aj keď čítam potichu, v duchu si nahlas vybavujem znenie celých pasáží... A to je, myslím, vcelku dobré znamenie. (Rovnako ako prebiehajúci preklad voľného pokračovania tohto diela – podstatne menšieho eposu Vrátený raj.)

Čo však môžeme bezpečne oceniť už dnes, je až určitá noblesná starosvetskosť tohto vydania vďaka precízne vypracovaným poznámkam a vysvetlivkám, nehovoriac o fundovanom doslove prekladateľa s výstižným Miltonovým citátom ako názvom: Vzniesť ľudskú fantáziu do výšin. V spojení s vkusným knižným spracovaním vydavateľstva Modrý Peter ide naozaj o dielo, s akým sa už dnes stretávame len ojedinele (a určite nie za túto cenu).

Po prečítaní Strateného raja vo mne ostal okrem samotného estetického zážitku aj pocit čohosi významného. Každá dobrá kniha je vrcholom sama osebe, no niektoré majú niečo navyše. Touto knihou sa slávi slovo, ale aj Slovo – ktoré raz navždy umlčalo bľabot starého Anarchu, rovnako ako preklínanie Satana a kvílenie jeho posluhovačov.

Citáty: Milton, John: Stratený raj. Levoča: Modrý Peter, 2020. 608 s.

Ilustračný obrázok: Dickinson.edu