Veda a viera: Spojenci alebo nepriatelia?

Vzťah medzi náboženstvom a vedou sa často prezentuje ako vzťah medzi dvoma protirečivými, navzájom vylučujúcimi sa sférami ľudského poznania. Podsúva sa myšlienka, že kým veda je progresívna, objektívna a nezaujatá, na strane druhej náboženstvo predstavuje konzervatívnu a antipokrokovú silu založenú na iracionálnych domnienkach a predsudkoch.

V tomto článku predkladám názor, že medzi vedou a náboženstvom niet rozporu a nielen to - tieto sféry môžu jeden druhého obohatiť. Predtým než tento postoj rozpracujem, je potrebné sa pozrieť na spletitú sieť, ktorá akoby zahaľovala vzťah náboženstva a vedy.

Je viac ako zrejmé, že všetky komplikácie spojené s danou témou neodstránim, no už v tejto fáze našich úvah by bolo dobré predísť aspoň jednému nedorozumeniu. Pod slovom náboženstvo nechápem akúsi hmlistú, všeobecnú vieru v nadprirodzeného činiteľa alebo energiu, ale vieru v osobného Boha predovšetkým na kresťanský spôsob. Pozrime sa teda na jednotlivé podoby vzťahu medzi vedou a vierou. 

Viera v Boha - dobrá hlavne pre prostáčikov?

„Mnohí ľudia síce veria v Boha, no ja som tam hore žiadneho Boha ani žiadnych anjelov nevidel. Neverím v Boha, verím v človeka - v jeho schopnosti, jeho možnosti a v jeho rozum.“ Takto znela odpoveď sovietskeho kozmonauta Germana Tita, druhého človeka vo vesmíre, na otázku či mu jeho kozmický výlet zmenil životné priority.

Písal sa rok 1962, vrcholila studená vojna a sovietsky občan Titov vyslovil tento dnes už známy výrok počas svojej návštevy amerického mesta Seattle. 

O šesť rokov neskôr posádka Apolla 8 obletela Mesiac a zhotovila fascinujúce fotografie planéty Zem. Pozemšťania si okrem iného mohli v priamom prenose vypočuť z úst astronautov slová prvej kapitoly knihy Genezis, ktoré hovoria o stvorení sveta. Negatívna reakcia na tento počin na seba nenechala dlho čakať.

Americká ateistka Madalyn Murray O´Hairová žalovala NASA za verejné čítanie Biblie. Vzhľadom na odluku náboženstva od štátu v USA by štátni zamestnanci nemali verejne prejavovať svoje náboženské cítenie. Ani vo vesmíre. Ateistka O´Hairová však napokon so svojou žalobou na súde neobstála. 

Ako je to vlastne s vierou medzi vzdelanými vedcami? Evolučný biológ Richard Dawkins poukazuje na štúdiu prestížneho časopisu Nature, z ktorej vyplýva, že len 7% členov americkej Národnej akadémie vied verí v osobného Boha. Zdá sa, že v tejto elitnej vedeckej inštitúcii sú veriaci vedci rovnakou exotickou raritou ako jamajskí bobisti z filmu Kokosy na snehu.

Prieskum Pew Research Center však ukázal, že medzi približne dvoma miliónmi vedcov v Spojených štátov (Národná akadémia vied má dvetisíc členov) 51% verí v Boha, nejakú nadprirodzenú osobu alebo silu. 41% opýtaných odmieta obidva koncepty a 17% vedcov sa stotožňuje s ateizmom. 

Iste, existencia veriacich vedcov nepotvrdzuje Božiu existenciu alebo pravdivosť toho-ktorého náboženstva, ale keď ste už konfrontovaní s názorom, že viera v Boha je pre tých „jednoduchších“, stačí poukázať na učencov a vedcov, ktorí s vierou nemali problém. Ponúka sa nám celkom zaujímavý zoznam mien: Aristoteles, Platón, Descartes, Galilei, Leibnitz, Kepler, Newton, Pascal, Locke, Pasteur.

K niektorým menám stojí napísať zopár slov. Ide o kňazov a rehoľníkov, ktorí výrazným spôsobom posunuli vedecké poznanie dopredu. Do tejto skupiny môžeme zaradiť napríklad augustiniánskeho mnícha Gregora Mendela, ktorý svojou prácou položil základy modernej genetiky.

Jezuita Angelo Secchi bol jedným z priekopníkov modernej astrofyziky. Otcom modernej geológie a stratigrafie je katolícky biskup Nicolas Steno. Írsky kňaz Nicollas Callan prispel k rozvoju elektroniky. A napokon belgický kňaz a kozmológ Georges Lemaitre je považovaný za otca teórie veľkého tresku. 

Tento krátky výpočet vyvracia predstavu, že veriaci človek nemôže byť zároveň otvorený intelektuál. Veriaci vedci dokazujú, že viera v Boha je zlučiteľná s rozumom a vedeckým bádaním. Predtým ako rozviniem tézu o spojenectve vedy a viery, sa pozriem na iné pohľady na vzťah náboženstva a vedy - a to tézy o konflikte a nezávislosti.   

Konflikt

Domnelý konflikt medzi vierou a vedou je z veľkej časti umelo vytvorený a dodnes niektorými médiami vytrvalo živený. Veď konflikty vo všeobecnosti sú predsa len vzrušujúcejšie a zaujímavejšie pre obecenstvo. História niektorých stretov nám ukáže obraz, ktorý je oveľa zložitejší, ako zjednodušujúce ideologické schémy.

Pozrime sa napríklad na komplikovanú kauzu Galilea Galileiho, ktorý v 17. storočí na rozdiel od katolíckej cirkvi zastával heliocentrický model. Hoci sa táto kauza často interpretuje ako typický príklad nezmieriteľného konfliktu medzi náboženstvom a vedou, vo svojej podstate sa katolícka cirkev odsúdením Galilea (aj vzhľadom na nedostatok presvedčivých dôkazov v prospech heliocentrizmu) priklonila na stranu vtedajšieho vedeckého konsenzu.

Podobným príkladom na ktorom sa dá reflektovať údajný konflikt medzi vierou a vedou je vzťah kresťanstva k evolúcii. Kým Kopernik a Galileo zmenili chápanie nášho miesta vo vesmíre, Charles Darwin spochybnil dovtedajšie postavenie človeka v prírode. Darwinova evolučná teória už od začiatku vyvolala silné kontroverzie.

Clemence Royer v predhovore k francúzskeho predkladu najznámejšej Darwinovej knihy O pôvode druhov píše celkom otvorene: „Darwinova doktrína je racionálne zjavenie pokroku, ktorý prebieha v logickom antagonizme s iracionálnym zjavením pádu človeka. Sú to dva princípy, dve náboženstvá, ktoré spolu bojujú. Je to buď áno alebo nie, ktoré sú veľmi kategoricky vyslovené a medzi nimi je potrebné si vybrať. Každý, kto hovorí áno jednému, je zároveň proti druhému.“ 

Kresťanstvo nie je vo vzťahu k evolúcii vôbec jednotné. Kým katolícka cirkev a niektoré protestantské cirkvi uznali legitimitu vedeckých poznatkov, v Amerike sa voči evolúcii sformovala silná opozícia kreacionistov, ktorá na doslovný výklad Biblie, zvlášť prvých kapitol knihy Genezis nedá dopustiť.

Jeden z hlavných predstaviteľov kreacionizmu v USA Kurt Wise (ktorý má mimochodom doktorát z paleontológie z Harwardskej univerzity!) nás vo videu Why I am Creationist stavia pred starú známu falošnú dilemu: „Ak veríte v to, že Zem je stará, musíte zmiesť zo stola všetky kresťanské doktríny. Nemôžete veriť v jedno aj v druhé zároveň. Ak chcete byť skutočne konzistentní, nemôžete veriť, že Zem je stará 4,6 miliardy rokov a zároveň veriť v pravdivosť Písma.“

Na sklonku 19. storočia vychádzajú dva zavádzajúce, no vplyvné spisy, ktoré poukazujú na údajnú nezlučiteľnosť vedeckého bádania a náboženských zjavení. Prvý z nich sa nazýva Dejiny konfliktov medzi náboženstvom a vedou z pera Johna Williama Drapera a po nej nasledovala dvojzväzková História vojny medzi vedou a teológiou v kresťanstve, ktorú napísal Andrew Dickson White.

Podobné knihy vychádzajú aj dnes - možno spomenúť napríklad knihu chicagského genetika Jerryho Coyna Faith vs. Fact: Why Science and Religion are Incompatible. Coyne zastáva názor, že viera a veda nie sú iba vo vojne, ale že sú to dva nekompatibilné pohľady na svet. Veda je postavená na dobre zdokumentovateľných faktoch. Na druhej strane viera stavia na nedokázaných tvrdeniach a subjektívnych pocitoch. 

Podobné postoje zastávajú aj ďalšie osobnosti modernej vedy, medzi nimi Carl Sagan, Richard Dawkins alebo Stephen Hawking. Hawking vo svojej poslednej knihe Stručné odpovede na veľké otázky vysvetľuje: „Veda čoraz väčšmi odpovedá na otázky, ktoré kedysi patrili do sféry náboženstva. Náboženstvo bolo raným pokusom odpovedať na otázky, ktoré si všetci kladieme: prečo sme tu, odkiaľ pochádzame? V súčasnosti veda ponúka lepšie a konzistentnejšie odpovede, ale ľudia sa budú vždy držať náboženstva, pretože im poskytuje útechu a vede nedôverujú alebo jej nerozumejú.“ Opäť sme však nebadane postavení pred falošnú dilemu - veda alebo náboženstvo. 

Hoci veda má strikne vymedzenú metodológiu a pole pôsobnosti, ktoré sa obmedzuje na materiálny svet, títo autori (a častokrát zároveň aj propagátori ateistického videnia sveta) idú vo svojich tvrdeniach ďalej. Často vyvodzujú závery o pôvode sveta alebo života, ktoré nevychádzajú priamo z vedeckých pozorovaní, ale z ich materialistického presvedčenia.

Veda vidí iba časť reality, materializmus sa snaží uchopiť celú realitu. V populárno-vedeckých publikáciach sa niektorí svetoznámi vedci pokúšajú o ich syntézu, ktorú možno preložiť do jazyka: „veda vyvracia Boha.“ A nedôvera zo strany veriacich voči vede ako takej je na svete. 

Na druhej strane kreacionisti, obhajcovia doslovného výkladu Biblie v dobre mienenej snahe obrániť svoju vieru rozširujú neomylnosť Písma do prírodovedeckej oblasti. Túto ambíciu si však Biblia nekladie. 

Už starovekí a stredovekí kresťanskí autori rozlišovali rôzne literárne formy, štýly a úrovne pravdy obsiahnuté v Biblii. Hoci sa kreacionizmus pasuje do úlohy autentického zástancu kresťanstva, v skutočnosti mu robí skôr medvediu službu. Osobne zastávam názor, že Bibliu treba brať vážne, nie však doslova. 

Zdá sa, že skutočný konflikt neleží ani tak medzi vedou a náboženstvom, ako skôr medzi opozičnými svetonázormi, ktoré sa vierou či vedou len zaštiťujú - kreacionizmom a materializmom.    

Nezávislosť

Zdanlivý konflikt medzi vierou a vedou sa istým spôsobom pokúša urovnať téza o nezávislosti. Táto téza vo svojej podstate hovorí, že veda a náboženstvo sú dve nesúvisiace oblasti poznania, ktoré sa vzájomne nevylučujú ani nepotvrdzujú. 

V tejto súvislosti je dobré uviesť koncepciu známu pod skratkou NOMA (z anglického non-overlaping magisteria) o dvoch neprekrývajúcich sa magistériach vedy a náboženstva.

Autorom tejto myšlienky je evolučný biológ a paleontológ Stephen Jay Gould. V knihe Rocks of Ages: Science and Religion in the Fullness of Life píše o „magistériu vedy“ a „magistériu náboženstva.“ 

Veda skúma materiálny svet, objavuje štruktúry vesmíru, sveta a prírody. Doménou náboženstva sú otázky zmyslu života a morálnych hodnôt. Tieto dve oblasti sa nevzájom nevylučujú, ale ani nespolupracujú.  

Gould svoje NOMA-úvahy zakončuje takto: „Veda sa zaujíma o vek skaly, náboženstvo o skalu vekov, veda študuje, ako to chodí v nebi, náboženstvo, ako sa dostať do neba.“ Na inom mieste Gould, ktorý mimochodom nebol veriaci, dodáva, že veda nie je schopná zo svojej podstaty rozseknúť otázku Božej existencie. Ak chceme nájsť odpoveď na otázku či Boh existuje, veda je nepoužiteľná. Asi tak ako keď hľadáme na pláži plastovú hračku pomocou detektoru kovov.  

Gould v eseji s názvom Non-overlaping magisteria priznáva, že ho k myšlienke dvoch oddelených úradov viery a vedy priviedla encyklika Humani generis pápeža Pia XII z roku 1950, v ktorej sa vtedajší pontifik zmienil aj o vzťahu Katolíckej Cirkvi k evolúcii. 

Pápež pripúšťa, že ľudské telo sa mohlo vyvinúť prostredníctvom biologickej evolúcie, no duša bola priamo stvorená Bohom. Toto duálne rozlíšenie dobre ladí s ideou NOMA. 

Pohľad príbuzný Gouldovmu zastáva aj napríklad anglický kozmológ Martin Rees v knihe Náš neobyčajný vesmír: „Najväčšou záhadou je prečo vôbec svet existuje. Čo vdýchlo život fyzikálnym rovniciam a uskutočňuje ich v reálnom živote? Týmito otázkami sa však veda nezaoberá: to je teritórium filozofov a teológov.“ 

Vzhľadom na vyššie uvedené môžeme povedať, že kým veda kladie dôraz na pozorovanie a experiment, náboženstvo sa opiera o Božie zjavenie - tieto dve oblasti sa síce nevylučujú, no zároveň si ani nelezú do svojej kapusty. Viera v Boha a empirická veda sú ako dva jazyky, dva uhly pohľadu, ktoré vyjadrujú niečo iné, resp. iným spôsobom osvetľujú skutočnosť.

Majú odlišnú metodológiu, prístupy a reagujú na iné oblasti ľudských potrieb. Kým veda sa zaoberá prirodzeným svetom, teológia duchovným svetom. Kým prvé sa venuje otázke ako, to druhé skúma otázku prečo. Zamieňať jedno s druhým je ako miešať dve nezmiešateľné tekutiny.

Koncept NOMA je však kritizovaný nielen zo strany ateistov, ale aj zo strany veriacich. Dawkins sa v knihe Boží blud pýta, že prečo by mali vedci prenechať teológom ich sféru poznania a nevyjadrovať sa z pozície vedy k zásadným otázkami o pôvode vesmíru alebo ľudskej existencie. Dawkins nechce nechať rébus Božej existencie iba pre filozofov alebo teológov, ale verí, že prírodná veda je sama schopná dopátrať sa odpovede aj na túto otázku.  

Dawkins vrátane princípu NOMA nemá veľmi v obľube ani otázku prečo, ktorú v debate s kardinálom Pellom nazval „hlúpou.“ Nedá mi nespomenúť rozhovor s Dawkinsovým kolegom a teoretickým fyzikom Lawrence Kraussom, v ktorom vyhlásil, že nemá rád otázky prečo, ale ako. Nemajú ju títo páni radi snáď preto, že otázka prečo vytyčuje hranice pre vedu?

Téza o nezávislosti je nesporne krokom vpred od zákopových línii domnelej vojny medzi vedou a vierou. S mnohými zmienenými myšlienkami sa dá súhlasiť - tie už len rozvíjam v ďalšej kapitole. Zároveň však obidve oblasti umiestňuje do dvoch separátnych škatúľ, ktoré si žijú vlastným svetom. 

Cesty vedy a náboženstva sa však prelínajú napríklad v otázke pôvodu vesmíru alebo vzniku a vývoja človeka. 

Spojenci

Mnohým je viac-menej jasné, akým spôsobom veda prispieva do spoločenského alebo náboženského prostredia. Ako však náboženstvo či konkrétne kresťanská teológia môže obohatiť vedecké prostredie? Prečo by malo byť kresťanstvo spojencom vedy?

Odpoveď je pomerne jednoduchá: moderná veda má svoj pôvod v kresťanskom chápaní sveta. Bolo by naivné prehliadnuť vplyv gréckej alebo mimoeurópskej kultúry na formovanie moderného vedeckého myslenia, no toto myslenie ako ho poznáme dnes nosí pečať kresťanstva. 

Už v úvode článku som sa zmienil o veriacich vedcoch, ktorí ukazujú, že viera dokáže ísť s vedou ruka v ruke. V tejto kapitole však poukážem na to, že veda s kresťanstvom súvisí ešte podstatnejším spôsobom.

Alfred North Whitehead, významný anglický filozof a matematik, ktorý spolu s Bertrandom Russellom napísal známe dielo Principia Mathematica v jednej zo svojich prednášok uvádza: „Najväčším prínosom stredoveku k formovaniu vedeckej dynamiky bolo nevyvrátiteľné presvedčenie, že existuje tajomstvo, tajomstvo, ktoré možno odhaliť. Ako sa mohlo toto presvedčenie tak výrazne vštepiť do európskej mysle? Muselo pochádzať zo stredovekého dôrazu na racionalitu Boha, ktorého koncepcia zahŕňala súčasne osobnú Božiu energiu i racionalitu gréckeho filozofa. Každá maličkosť je riadená a usporiadaná: výskum prírody môže viesť iba k racionálnemu potvrdeniu viery.“ 

Kresťanská teológia predpokladá, že Boh je transcendentný a odlišný od sveta. To bol pre vedecký výskum kľúčový podnet, keďže mnohé iné náboženstvá chápu svet ako božský. Podľa týchto predstáv nestojí veľmi za to, aby sme tento božský svet skúmali, nie ešte s ním experimentovali.

Kresťanstvo odmieta polyteistické alebo dualistické chápanie sveta a prináša vlastnú víziu: človek je povolaný pretvárať tento svet. Boh vtlačil do sveta racionálny poriadok, ktorý je možné spoznávať. 

Albert Einstein raz povedal: „Najnepochopiteľnejšie na našom vesmíre je to, že je pochopiteľný.“ Viera v racionálnu poznateľnosť sveta je magna charta každého vedeckého výskumu. 

Niet preto divu, že kľúčové osobnosti vedeckej revolúcie v 17. storočí boli vo veľkej väčšine veriaci ľudia. Napríklad Issac Newton napísal viac spisov o teológii ako o fyzike. Za pozornosť určite stoja aj vyjadrenia ďalších dvoch významných učencov. Astronóm Johannes Kepler a chemik Robert Boyle videli vo vede prostriedok k objavovaniu krás Božieho diel.

Kepler vysvetľuje, že „hlavným cieľom celého výskumu vonkajšieho sveta by malo byť objavovanie racionálneho poriadku a harmónie, ktoré do sveta vložil Boh a ktoré nám odhalil v jazyku matematiky.“ 

Boyle píše, že „vedecká práca a objavovanie je nadradené prinášaniu obiet.“ Vedeckú aktivitu hodnotí ako oslavu Boha. Zaujímavé je, že obidvaja používajú pre vedcov pomenovanie „priest of the nature.“ 

Historik Rodney Stark v knihe Vyriekli krivé svedectvo. Odhalenie stáročných protikatolíckych neprávd uvádza, že z 52 vedeckých osobností 16. a 17. storočia bolo až 31 nábožných, 20 bežne veriacich a iba jeden z nich - Edmund Halley - bol voči existencii Boha skeptický. 

Veda a náboženstvo môžu spolupracovať napríklad tak, že poukážu na svoje vzájomné hranice a zabránia dvom nebezpečným extrémom. Pápež Ján Pavol II. v roku 1990 na adresu vzťahu viery a vedy vyhlásil: „Veda môže očistiť náboženstvo od omylov a povier, náboženstvo môže očistiť vedu od idolatrie a od rôznych foriem falošného absolútna. Môžu sa navzájom voviesť do rozľahlejšieho sveta, v ktorom môže prekvitať veda i náboženstvo.“

Židovský rabín Jonathan Sacks dodáva: „Veda sa snaží rozobrať svet na súčiastky, aby videla ako funguje, kým filozofia a teológia sa snaží spojiť svet naspäť, aby videla aký to má zmysel.“

Pápež Ján Pavol II. v encyklike Fides et Ratio vystihuje potrebu náboženstva a vedy pre rozvoj ľudského ducha: „Viera a veda sú ako dve krídla, ktorými sa ľudský duch povznáša ku kontemplácii o pravde.“ Človek, ktorý bytostne túži po pravde môže využívať obidva nástroje, aby pravdu o Bohu, o svete a o sebe aj dosiahol. 

Zdroje
BARBOUR, I. Keď sa veda stretne s náboženstvom. 1999.
COLLINS, F. Boží řeč. 2011.
COYNE, J. Faith vs. Fact: Why Science and Religion are Incompatible. 2015.
DAWKINS, R. Boží blud. 2016.
GOULD, S.J. Rocks of Ages: Science and Religion in the Fullness of Life. 1999.
HAWKING, S. Stručné odpovede na veľké otázky. 2018. 
STARK, R. Vyriekli krivé svedectvo. 2018.
https://www.historylink.org/File/10104
https://www.catholic.com/magazine/online-edition/does-it-matter-that-many-scientists-are-atheists
Marek Vácha: Veda a viera https://www.youtube.com/watch?v=e473LUS3QAk 
Dr. Kurt Wise: Why I am Creationist https://www.youtube.com/watch?v=K6Ac0_Jeerw
Debata Richarda Dawkinsa a kardinála Georga Pella https://www.youtube.com/watch?v=tD1QHO_AVZA
Rozhovor s Lawrence Kraussom https://www.ceskatelevize.cz/porady/10441294653-hyde-park-civilizace/214411058090419-lawrence-m-krauss

Titulný obrázok 
pexels