Komu bude na osoh silnejší slovenský štát

V čase pandémie koronavírusu ľudia mimoriadne citlivo vnímajú opatrenia, ktoré na ich ochranu prijíma štát. Väčšinou si ich spájajú s vládou, ale vidíme, že nemenej dôležité sú rozhodnutia parlamentu, prezidentky republiky, hlavného hygienika, polície, armády. Toto všetko sú inštitúcie reprezentujúce štát.

S nádejou a očakávaniami upierajú na štát zraky občania, živnostníci, manažéri firiem, dôchodcovia, zamestnaní i nezamestnaní, starí i mladí, chorí i zdraví. Bokom ide politický pôvod reprezentantov štátu, čaká sa od nich v prvom rade výkon. Nie je až také dôležité, či najviditeľnejšou postavou je Peter Pellegrini, alebo Igor Matovič, podstatné je, aby vláda ako štátna inštitúcia konala, aby sa postarala o svojich občanov.

Takýto silný mandát nedokáže štátnej reprezentácii zaručiť ani tá najlepšia politická agenda či charizma vodcu. V časoch kolektívneho ohrozenia je za ním obyčajný strach voliča. Strach z ochorenia a bolestivej smrti, strach zo straty najbližších, strach zo straty obživy, ale aj strach zo zníženia ekonomického štandardu, strach z obmedzenia pôžitkov, strach zo straty spoločenského postavenia.

Utiekanie sa k štátu zákonite posilňuje jeho pozíciu. Stačí sa pozrieť na to, ako sa za pár týždňov naprieč celou Európskou úniou pouzatvárali štáty do seba, uzamkli obyvateľov v hraniciach, a na vymedzenom priestore sa snažia poradiť si s epidémiou. Vlády nečakali na žiadne inštrukcie z nadnárodných inštitúcií, rad-radom prijali takmer rovnaké postupy.

Mnohí hovoria, že svet po prekonaní krízy už nebude nikdy taký ako doteraz. Prežívame ozaj historické časy, svet sa nám úžasne rýchlym tempom mení pod rukami. A nie je to len dôsledkom pandémie koronavírusu.

Už niekoľko rokov bolo na severnej pologuli badať posilňovanie národných politických hnutí vykresľovaných ako presadzovateľov štátneho egoizmu. Ak im má do budúcna niečo prisúdiť silnejšie postavenie, budú to dôsledky súčasnej pandemickej krízy.

Epidémia testuje funkčnosť štátu

Európa sa v posedných týždňoch vracia k potvrdzovaniu nezastupiteľnej roly národných štátov, ktoré na starom kontinente rámcujú modernú dobu v posedných storočiach. Ukazuje sa, že práva občana sa účinne dajú presadzovať iba v konkrétnych uzavretých priestoroch, kde sa ľudia dohodnú na uplatňovaní spoločných pravidiel. Spájať sa do vyšších celkov, ako je Európska únia, je chvályhodné, ale ak majú byť spolky silné, musia byť v prvom rade silní ich členovia.

Čo občan očakáva od štátu? Čo mu má poskytnúť? Španielsky mysliteľ José Ortega y Gasset v minulom storočí napísal, že štát sa rodí na to, aby čelil nebezpečnej situácii a dobre vybavoval záležitosti. S takouto definíciou korešponduje prieskum agentúry Ipsos  zo začiatku apríla 2020, podľa ktorého sa viac ako štyri pätiny ľudí na Slovensku cítili ohrozené koronavírusom. Postupy prijaté zo strany štátu považovalo za potrebné až 94 percent respondentov.

Britský filozof a spisovateľ Roger Scruton pokladal za dôležité, že v štáte existuje sústava obojstranných práv a povinností podporených zákonom, ktorý stojí nad oboma stranami. Občan má práva, ktoré má štát povinnosť chrániť, ale rovnako povinnosti, ktoré má štát právo vynucovať. Je to vec dohody. Takouto dohodou sa však zároveň limituje sloboda občana. Gasset upozorňuje, že ľudia sa takýmito obmedzeniami môžu cítiť stiesnení.  

Štát je teda zároveň garantom kolektívnej ochrany občanov a zároveň vynucovateľom svojej vôle. Nič nie je zadarmo.

Keď sa pozrieme na súčasnú slovenskú spoločnosť, v posledných parlamentných voľbách väčšinovo potvrdila, že je za skokovité zvýšenie funkčnosti štátu. Pravidlá by mali jasné a platiť pre všetkých rovnako, moc by mala byť kontrolovateľná a nemala by sa zneužívať, celý systém by sa mal zefektívniť.

Po prijatí takéhoto kolektívneho rozhodnutia občanov prišiel zásah zvonku v podobe epidémie. Matovičova vláda tak dostala od ľudí mandát na sfunkčnenie správy štátu a hneď vzápätí nekompromisnú požiadavku, aby so zdedeným aparátom konala záchranné akcie, pričom nikto nevie, aké rozsiahle budú musieť byť.

Riešenie je pre vládu v podstate len jediné – autoritárskym riadením vyžmýkať zo zadrhávajúceho sa štátneho mechanizmu maximálny výkon. Preto prijímané opatrenia pripomínajú stav, akoby Slovensko bolo vo vojnovom ohrození.

Dôležité bude, aby sa vláda po skončení ohrozenia vrátila do mierového režimu, hoci to nebude vôbec ľahké. Do rozhodovania bude musieť zapojiť na rozdiel od súčasnosti celú plejádu ďalších subjektov. To bude určite náročnejšia cesta ako dnes.

Druhou príčinou bude kolabujúca ekonomika. Ako hovorí minister financií Eduard Heger, štát ostane jedinou inštanciou, ktorá bude mať dostatočné zdroje, aby ju oživil. K tomu treba dodať, že práve štát zastavil ekonomický život, hoci ho k tomu mohli viesť ušľachtilé dôvody.

Pokušenie silnej vlády

Za úspešný dokrízový ekonomický vývoj možno vďačiť práve štátom. Hlavne tým štátom, ktoré udržiavajú rovnováhu medzi vládami a občanmi. Všeobecne sa potvrdilo, že najlepším spôsobom na dosiahnutie úspešnosti systému meranej blahobytom občanov je uplatňovanie demokracie.

Americkí ekonómi Daron Acemoglu a James A. Robinson po rokoch štúdia histórie a mnohých oblastí celého sveta dospeli k záveru, prečo sa niektorým národom či štátom darí ekonomicky viac a iným menej. Tam, kde sa udomácnili politické inštitúcie, ako sú ústavné, regulačné orgány, právne systémy, deľba moci, si našli pozíciu vplyvné ekonomické inštitúcie. Ich rozvoj znamenal zvýšenie blahobytu občanov.   

Jedno z mnohých porovnaní, ktoré uvádzajú, sú súčasné rozdiely v ekonomickej vyspelosti medzi Spojenými štátmi americkými a Kanadou na jednej strane a latinskou Amerikou na druhej strane. Východisko bolo rovnaké. Kým na severe kontinentu sa po kolonizácii uplatnil britský model s relatívne slobodnými občanmi, na juhu španielsky a portugalský založený na neobmedzenej moci panovníka.  

Ak sa poučíme zo záverov skúmania amerických ekonómov,  budeme aj po koronovej kríze stavať na demokratickom modeli s jasne vymedzenou úlohou štátu – podporovať funkčné inštitúcie, nevystupovať z pozície moci. To nebude až také jednoduché, pretože rozdeľovanie záchranných finančných balíkov pre občanov a firmy bude vykonávať vláda, lebo ona jediná bude disponovať dostatočnými zdrojmi.

Pokušenie autoritatívneho rozhodovania bude vysoké. Paradoxne budú k nemu prispievať sami žiadatelia o pomoc, lebo logicky budú hľadieť v prvom rade na vlastnú záchranu a hľadať si cesty k priaznivým vládnym verdiktom.   

Dnes vláda rozhoduje direktívne – parlament poslušne v priebehu niekoľkých dní prijíma zákony, ktoré mu predkladá, prezidentka ich vzápätí podpisuje. Takýto stav pominie, ale spomienky naň ostatnú. Práve výrazne zhoršená ekonomická situácia bude živiť pokušenie ostať pri ňom naďalej aspoň sčasti.

Keď to zhrniem, súčasná silná pozícia štátu nemusí zoslabnúť. Potrebu štátu si uvedomujeme v týchto krízových týždňoch a budeme si ju potvrdzovať aj v budúcnosti. Cieľom by malo byť dosiahnutie rovnováhy, keď občan presúva na štát iba toľko právomocí, aby ho to neobmedzovalo nadmieru a nepodkopávalo v jeho aktivitách.