Nad identitou katolíckych škôl

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Nad identitou katolíckych škôl

Ad1: Aká bude naša škola pre nerozbitné deti (7. 3. 2020) Ad2: Chceli spojiť moderné vzdelávanie a kresťanské hodnoty. Založili novú školu (20. 3. 2020)

„A kto je môj blížny?“ 
(Lk 10, 29)

Trochu ma vyrušuje, ako nekriticky boli nedávno na Postoji prezentované koncepty súkromných škôl, ktoré sa netaja svojou snahou o kresťanské zameranie. Hneď v úvode však chcem povedať, že oba projekty sa mi v zásade páčia a fandím im. Nasledujúci text si nenárokuje absolútnu platnosť argumentov, nechce byť kritikou, ale príspevkom do diskusie.

Jedným z piatich základných pilierov školy Libellus je to, že „naše vzdelávanie a výchova stojí na katolíckych hodnotách“. Od septembra 2020 chce zasa program Kolégia Antona Neuwirtha Citadela ponúknuť „cestu katolíckeho klasického vzdelávania“. Mesačné školné je 250 €, resp. sa odhaduje na 200 – 250 € (v oboch prípadoch bez stravy a školského klubu).

Musím priznať, že najmä koncept klasického vzdelávania ma od začiatku uchvátil. Dokonca patrím ešte k tým, ktorí mali na reálnom gymnáziu päť rokov latinčinu, kým ju nezrušili ako neužitočný predmet a nahradili niečím iným. Doteraz som však za túto skúsenosť vďačný.

Inšpirovaný názvom Lyotardovej knihy Postmoderna vysvetľovaná deťom som ako učiteľ častokrát uvažoval nad tým, že by som si chcel vyskúšať v rámci disponibilných hodín školského vzdelávacieho programu učiť predmet pracovne nazvaný Filozofia deťom, kde by sa žiaci už na základnej škole oboznamovali s kultúrou, ktorá formovala náš západný svet taký, aký by sme ho chceli poznať (pragmatickú reakciu rodičov som si radšej nepredstavoval)V prvej chvíli som bol naozaj víziou klasického vzdelávania očarený a nevedel som v sebe zadefinovať, čo mi akosi podvedome prekáža na tomto obdivuhodnom zámere.

Až postupne som si uvedomil, že tým problémom pre mňa je proklamovaný katolicizmus oboch vzdelávacích inštitúcií.

Slovo katolícky (z gr. katholikos) totiž neznamená nič viac ani menej než všeobecný, otvorený všetkým, univerzálny. Kresťania pritom majú byť vedení „najhlbšími požiadavkami svojej katolíckosti“ (KKC 849). V liste Svätého Otca Františka biskupom USA z januára 2019 sa zdôrazňuje, že „neustály odkaz na univerzálne spoločenstvo, ako aj na Magistérium a tisícročnú tradíciu Cirkvi zachraňuje veriacich od absolutizácie partikularizmu istej skupiny, istého času, istej kultúry v rámci Cirkvi. (...) Katolíckosť Cirkvi nemôžeme redukovať len na výlučne doktrinálnu či právnu otázku, ale pripomína nám, že na tejto púti nie sme a ani nenapredujeme sami.“

Zoberme si už jestvujúce „bežné“ katolícke školy. Povedal niekto nahlas, aký je pomer cirkevných gymnázií v porovnaní so strednými odbornými školami? Spýtajme sa aj to, ako prebieha výber budúcich prvákov na cirkevné základné školy, ktoré nie sú viazané žiadnym školským obvodom. Schválne, skúsil niekto porovnať v rámci jedného mesta priemerné počty žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami na cirkevnej základnej škole a na štátnej, ktorá možnosť výberu spravidla nemá? Podobne zaujímavý by bol zrejme aj pohľad na celkový pomer žiakov z marginalizovaných komunít na oboch typoch škôl. Kto je cieľovým žiakom slovenského katolíckeho školstva? Kto si vyberá – ak má takúto možnosť – hrozienka z koláča?

Poznám rodičov, voči ktorým bola vznesená výčitka, že po zopár mesiacoch školskej dochádzky dali svoje dieťa – z objektívnych príčin – zaintegrovať. Cirkevná škola, o ktorú je medzi rodičmi pre jej dobrú povesť veľký záujem, sa cítila dotknutá a svojím spôsobom oklamaná.

Nie je tento náš katolicizmus príliš nasiaknutý elitárstvom?

Zdá sa mi, že vyššie spomenuté súkromné katolícke školy idú v tomto smere ešte ďalej, keďže množina ich potenciálnych žiakov bude podmienená navyše aj finančnými možnosťami rodičov. Netreba pritom zabudnúť na viacdetné rodiny, čo by vzhľadom na cieľovú skupinu nemuselo byť nízke číslo. Vnímame ešte rozdiel medzi tým, čo je elitné a čo je už elitárske?

Nie je to len iná forma klerikalizmu, ktorý tak často kritizuje pápež František?

„Cirkev nie je zhora nad svetom – toto je klerikalizmus –, Cirkev je vnútri vo svete, aby ho prekvasila, ako kvas v ceste.“ (Panama, 15. 9. 2018)

Radi sa chválime úspechmi cirkevných škôl na rôznych súťažiach, i medzinárodných. Ukazujeme, že my katolíci nie sme horší ako ostatní. Je to pravda a neexistuje dôvod, prečo by to malo byť inak. Vieme sa vyrovnať tým najlepším a sme na to oprávnene hrdí.

Vieme však rozlíšiť, kedy ide už len o dokazovanie si niečoho ako odpoveď na komplex menejcennosti veriaceho človeka v sekulárnom svete?

Kto skôr odovzdá svojim deťom celé bohatstvo katolíckej viery a kultúry, kto im skôr ukáže horizonty západnej civilizácie? Rodičia so žiadnym alebo nízkym vzdelaním, žijúci od výplaty k výplate, či od dávok k dávkam? Alebo intelektuálne zdatní, solídne vzdelaní a lepšie situovanejší rodičia? Je to, samozrejme, zjednodušený model, ale kto viac potrebuje kresťanský prístup k človeku – dieťa z chudobného a bezpodnetného prostredia alebo dieťa, ktoré je zabezpečené, rozvíjané, stimulované atď. už od narodenia?

Kto viac potrebuje kvalitné katolícke školstvo?

Čo je dnes na Slovensku v rámci školstva perifériou, na ktorú nás pozýva vykročiť Svätý Otec?  

Rozmýšľame úprimne nad poslaním cirkevných, resp. vôbec kresťanských škôl? Nemalo by v ich prípade ísť aj o niečo viac, ako len obstáť čo najlepšie v konkurencii? Používať najmodernejšie metódy, mať najlepšie vybavenie a najúspešnejších žiakov, dosahovať najlepšie výsledky. Toto je trhový, kapitalistický pohľad. Uvažujeme vôbec o mieste katolíckej školy z pohľadu sociálnej náuky Cirkvi alebo jednoducho podľa prikázania lásky?

Z navonok prezentovaných informácií o oboch súkromných školách sa akosi nemôžem zbaviť dojmu (zdôrazňujem, že ide o vonkajší dojem okoloidúceho), že určité kruhy si vytvárajú školu sami pre seba, resp. svoje deti. Vykročiť na periférie neznamená uzavrieť sa v elitnom klube, kde budeme šťastní a spokojní, pretože zopár našim deťom dávame to najlepšie.

Nie je to tiež len určitá forma segregácie ostatných, ktorí ostanú vonku?

Úplne rozumiem snahe rodičov dať svojim deťom vzdelanie na takej úrovni, s takým obsahom a pomocou takých foriem, aké považujú za najlepšie. No neprivedie nás táto cesta v konečnom dôsledku k ešte väčším rozdeleniam v spoločnosti? Budú časom bežné štátne a cirkevné školy predstavovať už len akúsi druhú ligu pre tých, ktorých rodičia si to „lepšie“ nebudú môcť z rozličných dôvodov dovoliť?

Bezpochyby ide o náročnejšiu cestu, než vybudovať školu od základov na zelenej lúke, no nie je lepšou cestou – úzkou, strmou, nepomerne dlhšou – pracovať na reforme súčasného katolíckeho vzdelávania na Slovensku? Ponúknuť svoj intelektuálny potenciál, svoje vízie a energiu – a áno, možno aj prostriedky - sieti všeobecne dostupných cirkevných škôl? Vyskúšal už niekto prísť s klasickým vzdelávaním pomocou moderných metód na katolícke školy cez voľný priestor v školských vzdelávacích programoch a cez edukáciu pedagógov? Je ľahšie prísť s reformáciou a zakladať nové, než reformovať staré. Ak sa to staré vzpiera, nevzdávajme sa, pýtajme sa prečo a hľadajme cesty.

Nevidíme niečo podobné aj pri (kvázi)kresťanských politických stranách? Delenie kresťanov nie je dobré ani v politike, ani v školstve, aj keď je možno prirodzené. Kresťania by však mali mať pred sebou nadprirodzený horizont. Cestou je spolupráca a spájanie síl.

V žiadnom prípade by som nechcel zakladateľom oboch súkromných škôl prisudzovať akékoľvek nedobré úmysly. Práve naopak, ich priekopnícke úsilie a zanietenie je vskutku obdivuhodné a inšpirujúce, no zdá sa mi, že v tom našom slovenskom blahobyte niekedy trochu pozabudneme na podstatné veci a nevidíme veci komplexne a v súvislostiach.

Antoine de Saint-Exupéry, tvorca Citadely, vyzýval „zachovať v sebe slnko, ktoré je každodenným zápasom“. Som presvedčený, že práve v našich katolíckych snahách by sme mali denne reflektovať a obnovovať náš katolicizmus, naše všeobecné a univerzálne povolanie a poslanie, aby sme vo vleku dní nezabúdali na to, z čoho vychádzame. Aj pre identitu kresťanských škôl platia slová pápeža Františka – netreba strácať čas hľadaním odpovede na otázku „kto som?“, ale pýtať sa „pre koho tu som?“

 

Zdroj titulného obrázku: theglobeandmail.com

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo