Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
31. december 2019

Príčinou konzumerizmu nie je kapitalizmus, ale štát.

Konzumerizmus je odsudzovaný najviac okolo Vianoc. Ako hriech sa dostal aj do nového „Desatora“ pápeža Františka.
Príčinou konzumerizmu nie je kapitalizmus, ale štát.

Konzumerizmus vraj spôsobuje klimatické zmeny podľa niektorých a OSN ideológovia pre zachovanie planéty majú cieľ kontrolovať populáciu, lebo tá ako sa stáva stále bohatšou /áno, každý rok viac a viac ľudí uniká chudobe, hoci ľavicoví komentátori, aktivisti, či pápeži budú tvrdiť opak len na základe svojich dojmov a nie faktov/ potrebuje viac produkovať a spotrebovať. A to, že viac chudobných si môže dovoliť lepší život, je zlé?

 

Definícia konzumerizmu napr. z Wikipedie znie takto „sociálny a ekonomický poriadok, ktorý podnecuje získavanie tovarov a služieb v stále zvyšujúcom sa počte.“ Websterský slovník pozná tieto dve definície: 1. teória, že zvyšovanie spotreby tovarov je ekonomicky prospešné a 2. zaoberanie sa a inklinácia k nakupovaniu spotrebných tovarov“. Konzumerizmus sa zamieňa s kapitalizmom, ktorý je tak nenávidený. Tie dva nie sú však nijako prepojené, hoci socialisti tento sentiment využívajú ako útok na slobodný trh.

 

Kapitalizmus však vždy zdôrazňoval prácu, úspory a hospodárnosť, resp. šetrnosť. Aby sa ľudstvo mohlo posunúť do éry, keď máme najviac voľného času a najpohodlnejší život, bolo potrebné, aby predchádzajúce generácie priniesli mnoho obetí – šetrenia, odkladania na zajtra, aby mali čas vymýšľať vylepšenia a potom mohli investovať do výroby strojov na výrobu tovarov a služieb, ktoré nám život značne uľahčujú, skvalitňujú a predĺžujú ho. 19. st. – storočie voľného trhu umožnilo nevídaný technologický rozkvet, na ktorom dnes stavia ešte aj informačná revolúcia.

 

Bohatší sú tí, ktorí si možu dovoliť najdrahšie technologické novinky, no práve vďaka kapitalistickej mentalite sa tie stávajú lacnejšími a prístupnými pre masy. Bohatým, hoci sú to zväčša len hviezdy showbiznisu sa však vyčíta, že sa konzumeristicky otrčajú v predražených dizajnérskych šatách. No firmy, ktoré predávajú drahé oblečenie alebo luxusné autá nie sú jedinými hráčmi na trhu. Na trhu pôsobia aj firmy, ktoré predávajú investičné produkty, či dôchodkové sporenie, ktoré je zamerané na dlhodobé sporenie a investície za účelom odkladania spotreby. A tieto firmy nie sú menej kapitalistické ako tie, čo predávajú dizajnérske rifle – vysvetľuje autor článku pre Misesov inštitút. Prečo však veríme, že trhy a kapitalizmus sú stelesnené len tými firmami, ktoré chcú, aby spotrebiteľ rozbil svoje peniaze na okamžitú spotrebu?

 

Populárne /Keynesovské/ chápanie ekonomického rastu – tak naľavo ako i napravo politického spektra – vidí zdravý ekonomický systém výlučne v spotrebe. Neustále sa zdôrazňuje, že spotrebiteľský dopyt musí rásť pre rast ekonomiky, resp. aby sme nepadli do hospodárskej krízy. Ekonómovia toto nahovárajú ľuďom a politici z toho robia priam patriotickú vec. Napr. po útoku na Dvojičky v roku 2001, ako nastúpila recesia, minister obrany Dick Cheney vyzval Američanov, aby „strčili palec do oka teroristom … aby nedovolili narušie ich normálnej ekonomickej aktivity“. Jednoducho kupujte viac vecí, alebo teroristi zvíťazia.

Inzercia

 

Ekonomika potrebuje oboje - aj spotrebu aj úspory, aby mohla normálne fungovať. Jedno nie je dôležitejšie ako druhé. Trhy majú zabudovaný mechanizmus pre vyváženie úspor a investícií. Volá sá „úroková miera“. Úroková miera dáva spotrebiteľom signál, či je dobrý čas nakupovať alebo šetriť. Keď je úspor málo, úroková miera stúpa, spotrebitelia si peniaze odložia, čím získajú vyšší úrok. Keď je úspor hojne, úroková miera klesá, čo signalizuje spotrebiteľom, že je čas využiť nízky úrok na požičiavanie peňazí a nákup nových áut, domov, či čohokoľvek.

 

Systém však zlyháva, pretože doň zasahuje štát svojimi intervenciami na stimulovanie ekonomiky cez vládne výdavky a cez stlačenie úrokovej miery centrálnou bankou. Tieto stimuly sú zamerané na podnietenie spotrebiteľov, aby viac míňali. To však nie je to, čo robia trhy a kapitalisti. To robia vlády svojimi zásahmi, ktorými deformujú trhové aktivity, umelo podnecujú zlé investície, pôžičky a spotrebu, čo nezodpovedná skutočne ekonomickej realite. Takéto vládne politiky zdôražňujú väčšie míňanie – no len na nejaký čas. Zároveň totiž produkujú neudržateľný dlh, ktorý budú musieť raz daňoví poplatníci zaplatiť.

 

Vedie to k tomu, že odrádzajú od šetrenia, lebo sa neoplatí peniaze do banky už odkladať pre veľmi nízke úroky, ktoré chcú mať dokonca záporné. Negatívna úroková miera bude mať zas svoju výhodu pre štát, že povedie k zrušeniu hotovosti, keď bude veľmi jednoduché zvýšovať dane priamo z bankových účtov. Nateraz je nízky úrok dokonca politickým ultimátom - viď pohrozenie prezidenta Trumpa šéfke amerického FEDu, lebo zvýšenie úrokovej miery by ohrozilo ekonomickú bublinu, založenú nielen na vládnych dlhoch ale hlavne na finančnom systéme, postavenom na zadlžovaní bez potrebných úspor, len zápisom na elektronickom účte banky. Tento bankový systém umožnil štát, keď stanovil bankám povinnosť držania len 1% reálneho objemu prostriedkov v hotovosti, zrušil krytie peňazí a tvorbu peňazí si zmonopolizoval.

 

Navyše dnes štát cez infláciu manipuluje ceny, ktoré sa neustále zvyšujú, hoci by sa mali vďaka technologickým vylepšeniam a medzinárodnému obchodu znižovať /aj preto sú dnes textil či elektronika oveľa lacnejšie ako kedysi/. Ľudia však kvôli inflácii radšej nakúpia dnes, ako v budúcnosti, keď očakávajú, že napr. potraviny budú len drahšie. Človek totiž stále kalkuluje, ako efektívne využije prostriedky, ktoré má, aby uľahčili život jemu alebo jeho blízkym. Nie raz sa pritom môže pomýliť, ako sa môže pomýliť aj ten kapitalista, keď zle odhadne dopyt a vytvorí nadprodukciu. Mnoho užitočného, čo sa vyrobí a čo si kúpime, nám však naozaj pomáha k životu, keď máme toľko voľného času ako nikdy predtým, kedy môžeme robiť ešte viac dobrých skutkov. Láskavejším by tiež bolo nesúdiť našich blížnych, koľko a čo nakupujú, lebo nevidíme do ich úmyslov a potrieb. Zato sa však radšej postavme konzumeristickej mentalite štátu na náš účet!

Odporúčame

Blog
2019 - rok, kedy sme prestali komunikovať

2019 - rok, kedy sme prestali komunikovať

Komunikácia je základom akéhokoľvek vzťahu: s Bohom, s druhým človekom i so sebou samým. Prejavuje sa tým, že dokážeme venovať čas, pozornosť, reflektovať jednotlivé potreby či očakávania. Kde sa vytratí komunikácia, nastúpia útoky, obviňovania, neustále hľadanie dôvodu prečo niečo nie.... alebo naopak: ignorácia, tichá domácnosť, útek.