Chcela ísť na Sibír, teraz pomáha 500 deťom v okolí Mukačeva

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Chcela ísť na Sibír, teraz pomáha 500 deťom v okolí Mukačeva

V projekte Adopcia na diaľku® podporujeme vďaka darcom zo Slovenska už 4318 detí, za čo im nesmierne ďakujeme. Naša vďaka patrí ale aj koordinátorom z daných centier, ktorí sa o tieto deti starajú. Pripravili sme si pre Vás rozhovor s Katarínou Pajerskou, pracovníčkou Charity sv. Martina v Mukačeve a zároveň našou koordinátorkou, ktorá je pre deti z Mukačeva ako druhá mama.

Katka, my sa už poznáme, komunikujeme spolu rok a dokonca si nás už prišla pozrieť aj do Bratislavy. Mnoho darcov ťa ale ešte nepozná, povedz nám o sebe pár slov.

Pochádzam zo Senca. Narodila som sa v Bratislave,  kde som aj vychodila zdravotnícku školu. Sme ôsmi súrodenci. Asi to najkrajšie a najvzácnejšie, čo nám rodičia dali, je viera a túžba hľadať, čo Boh odo mňa chce. V detstve som veľmi rada čítavala... aj teraz, ale už nemám toľko času.  Okrem iného, som milovala životopisy svätých, čiže som vždy mala pred sebou nejaké ideály a vzory. Mám takú trojicu svätých priateľov a to je don Bosco, moja patrónka Katka zo Sieny a Damián. Z mojich záľub – milujem hory, naše Tatry, kde možno cítiť ticho, majestátnosť a vznešenosť, jednoducho samého Boha. Tu vždy moja duša pookreje, keď na mňa doľahnú problémy či ťažkosti. Na druhej strane milujem veľké mestá, ruch, kde možno cítiť tempo života.

Prečo si sa rozhodla pomáhať deťom a prečo práve na Ukrajine?

Ja som už od detstva túžila ísť pomáhať kdesi do zahraničia. Preto som sa aj rozhodla pre zdravotnícku školu. Zo Senca a jeho okolia pochádzajú viacerí misionári, väčšinou saleziáni. Sú to vzácni ľudia. Keď prišli domov, zvykli v kostole alebo v kultúrnom dome porozprávať o svojich zážitkoch a skúsenostiach. Pamätám si na otca Pravdu ako rozprával o Zaire, Afrike, potom o Sibíri – a to ma nadchlo. Sibír zostala v mojich myšlienkach, že aj tam kdesi ďaleko sú ľudia, ktorí túžia poznať a milovať Boha. Vplyvom rôznych okolností som cítila, že ak raz pôjdem na misie, tak smerom na východ. V roku 2007 som dostala možnosť ísť na Ukrajinu do Mukačeva, kde potrebovali vychovávateľky do cirkevného internátu. Hoci som išla s predstavou o maximálne troch rokoch na Ukrajine, zostala som tu až doteraz. To, že slúžim prevažne v rómskych komunitách roztrúsených po našej diecéze, je výsledkom dlhej postupnej cesty, kedy mi Boh odkrýval nové a nové potreby, predovšetkým jeho detí v rómskych osadách. Ja som to nikdy neplánovala a možno o to viac ma to napľňa, keď viem, že som na mieste, ktoré mi pripravil Boh.

Už to bude rok, čo si k nám prvýkrát prišla a hľadala pomoc v našom projekte Adopcie na diaľku®. Ako si nás našla a čo si od svojej prvej návštevy očakávala?

O Adopcii na diaľku® som počula, ale konkrétny podnet ísť do charity s prosbou o pomoc pre moje decká mi dal známy. Za tie roky som sa naučila nespoliehať sa na sľúbenú pomoc, pokiaľ ju konkrétne nemám. Mnohé plány na základe sľubov mi v minulosti stroskotali, takže asi som len dúfala. Navštívila som projekt Adopcia na diaľku® a stretla som sa s projektovým manažérom Petrom Knapíkom a Martinou Borčíkovou, projektovou koordinátorkou. Po našom prvom rozhovore v kancelárii na Kapitulskej som išla hneď do Dómu sv. Martina, kde som sa modlila: „Pane Bože, toto by mohlo vyjsť. Toto by bolo tak veľmi potrebné, keby si to aj Ty chcel.“ A ako vidíte, Boh to chcel a chce, pretože to funguje.

Čo to pre teba znamenalo, keď  sa Adopcia na diaľku® dohodla na spolupráci s Charitou sv. Martina v Mukačeve?

Určite nové možnosti a novú nádej. Pravdou je, že mojou prvoradou úlohou je šírenie evanjelia, učenie náboženstva a to nikdy nie je závislé na finančnej či materiálnej podpore. Na druhej strane, evanjelizácia je veľmi úzko spojená so sociálnou pomocou, aj keď od nej nezávisí. Jasné, že človek dôveruje Bohu, bez Neho sa nič nedá urobiť a ja verím, že aj táto naša spolupráca je dôkazom Božej Prozreteľnosti. Pravidelná pomoc odbúrava starosti, čo bude o mesiac, čo bude, keď deti vyrastú z vecí, keď zapíšu zošit, keď zoderú topánky... Určite to trápi mnohé rodiny aj na Slovensku. Problém je v tom, že ja tých detí mám viac ako päťsto.    

Pani Katarína sa stará aj o evanjelizáciu, spolu s deťmi sa zapojili do projektu Milión detí sa modlí ruženec

Aj deti z Mukačeva sa zapojili do projektu "Milión detí sa modlí ruženec"

Pamätám si, že na začiatku sme zapojili do projektu 15 detí, ktorým sme našli darcov veľmi rýchlo, takže si nám pripravila materiály o  ďalších 10-tich deťoch. Teraz sa pomaličky blížime k číslu 50 podporovaných detí.

A ja som za to nesmierne vďačná. Za každého jedného darcu. Za tú myšlienku podporovať deti, aby mali možnosť vzdelávať sa. Pretože deti jedine tak môžu vyjsť z toho „začarovaného kruhu“ biedy, ak si vzdelaním získajú príležitosti k lepšej práci,  zárobku a  podmienkam. Väčšinu detí som zapojila po vážnom rozhovore s rodičmi, aby sa aj oni zodpovedne postavili k pomoci ich deťom. Z niektorých rodín sú v projekte viacerí súrodenci. Deťom, kde nemám istotu v ich rodičoch,  ide pomoc priamo cezo mňa. Ja im kupujem oblečenie, pomôcky do školy alebo lieky.

Deti navštevuješ pravidelne a učíš sa s nimi. Čo je na tom najťažšie?

Určite je pre mňa dosť náročné, že deti chodia do ukrajinskej školy, a pritom doma rozprávajú maďarsky. Ukrajinsky nerozumejú, a tak  sa majú napríklad učiť čítať, ale nerozumejú, čo čítajú; majú sa naučiť básničku, no nevedia, čo hovoria a komolia slová. Takže sa spolu s deťmi učím aj ja, aby som im mohla ukrajinské učivo vysvetliť v maďarskom jazyku.

Ale asi najťažšie mi je, keď sa stretávam s tým, že dieťa hladuje. Chvála Bohu, nie je to tu pravidlom, hoci mnohí žijú veľmi chudobne, ale myslím si, že vzhľadom na dobu, je ešte vždy veľa takých, čo aj niekoľko dní nemajú čo jesť. Viackrát sa mi stalo, že počas spoločných hodín deti usilovne písali, počítali a všimla som si, že dievčatku  alebo chlapcovi stekajú po tvári slzičky. Pýtam sa: „Čo sa stalo?“ Dlho ticho a až po naliehaní dieťa povie: „Bolí ma bruško.“ Ako zdravotník hneď vyzvedám: „Čo si zjedol?“ Odpoveď: „Nič.“  Až z očí dieťaťa som pochopila, že práve to „nič“ je problém.  Nič nejedlo dnes, nič včera... Preto sa snažím sledovať podmienky čím viacerých rodín a kde treba, kúpim chlieb, múku, zemiaky alebo sa porozprávam s rodičmi, ak viem o možnosti nejakej práce.

Samozrejme, sú aj ťažké chvíle. Isto si však zažila aj pár vtipných alebo zaujímavých situácií, podeľ sa s nami o ne.

Na začiatku bolo veľa smiešnych príhod, keď som sa mýlila v slovíčkach, ktoré pre mňa zneli rovnako. Doteraz mám problém správne vysloviť niektoré hlásky ako ő, ö, ü, ű...  Povedala som, že treba ísť „pooberať rodičov“, namiesto hrozna. Veselé príhody sú aj zo spoločných akcií. Teraz v lete som bola s dvanástimi 8 až 9-ročnými chlapcami na výlete a večer sme sa ubytovali na internáte. Zrazu zostalo podivné ticho, išla som pozrieť, čo sa stalo a našla som všetkých chalanov v kúpeľni pod bojlerom. Niektorí stáli na stoličke, klopkali na ten bojler, iní púšťali vodu raz teplú, raz studenú. Pýtam sa: „Chlapci, čo robíte?“ A oni: „Kata, kto je tam? Kto mieša vodu na teplú, studenú a horúcu?“

Deti posielali svojim darcom cez leto prvé listy. Ako sa pri tom cítili?

Deti vôbec prvýkrát v živote písali listy. Tak som im povedala, že nejaký ujo alebo teta zo Slovenska s dobrým srdiečkom im chcú pomáhať. Veľmi to prežívali, niektoré deti namaľovali viac obrázkov, a potom vybrali ten najkrajší. Tí starší mi diktovali, čo chcú napísať, a potom to prepísali, pretože mnohé deti mi píšu maďarské slová ukrajinskou azbukou.

Teraz pred Vianocami dostanú zas deti svoje prvé listy od darcov. Povedala si im to alebo to budú mať v rámci vianočného prekvapenia?

Deti vedia, že okolo Vianoc sa bude niečo diať. To, že dostanú listy, bude prekvapenie. Ale ja sa teším už dopredu, akú budú mať radosť nielen deti, ale aj ich rodičia. Tie listy budeme čítať znovu a znovu, budú ich chrániť ako svätý obrázok.

Práve radosť a úsmevy detí nás povzbudzujú v našej práci

Odvtedy ako sme začali spolupracovať, v čom vidíš ten najväčší rozdiel, posun?

Viaceré deti pravidelnejšie chodia do školy a majú lepšiu obuv. Je samozrejmé, že idú radšej do školy, ak majú desiatu. Mnohé z nich v zime chodia len v gumákoch a sú v nich naboso. Najmä starším deťom sa snažím pomôcť v tom, aby pochopili, že  ide aj z ich strany o určitý záväzok, zodpovednosť za prijatú pomoc. Je tak vidieť, že sa snažia usilovnejšie učiť.

Aké sú tvoje plány na budúci rok?

Podľa možnosti by som chcela zapojiť do Adopcie na diaľku® čo najviac  detí. Preto som prosila cez riaditeľa našej diecéznej charity v Mukačeve o spoluprácu s miestnymi pracovníkmi charity alebo učiteľmi cirkevných škôl, ktorí by dokázali sledovať a sprevádzať dieťa do jeho osemnástich rokov. Rada som za možnosť Malých projektov. Chcela by som napríklad zaviesť vodu do pastoračných domov, kde fungujú aj kuchyne pre biednych, zatiaľ tu vodu nemáme.

Charita pripravuje pre deti aj rôzne výlety, ktorým sa deti vždy potešia

Ešte raz ďakujeme Katke za všetku jej obetavú prácu. Aj vďaka nej sa projekt Adopcia na diaľku® teší, že sa aktuálne môže vzdelávať viac ako 4318 podporovaných detí. Ak sa chcete dozvedieť o našom projekte pomoci viac, všetky informácie nájdete na našej stránke www.adopcianadialku.sk , na facebooku alebo aj vo filme .

Rozhovor pripravil Martin Kružliak, asistent projektu Adopcia na diaľku®.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo