Anglicanorum coetibus a spomienky bývalého ekumenika

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Anglicanorum coetibus a spomienky bývalého ekumenika

Nedávny článok Imricha Gazdu vo mne oživil spomienky, o ktoré by som sa rád podelil.

Označil som sa za bývalého ekumenika. Ak niekto čaká, že sa v blogu dozvie škandalózne odhalenie o tom, aká je ekuména zlá a jej bývalý nadšenec o tom podáva svedectvo, bude sklamaný. Ekuména mi je stále blízka, ale nemám na ňu čas popri práci a rodine. Možno neskôr sa budem vedieť znovu angažovať. V minulosti som bol v tejto oblasti aktívny. Organizoval som biblické stretnutia pre vysokoškolákov, kde sme sa spoločne zamýšľali nad evanjeliovými staťami. Zúčastnil som sa rozličných ekumenických konferencií a rozvíjal som vzťahy s nekatolíkmi na osobnej rovine. Bol som členom viacerých ekumenických organizácií vrátane International Ecumenical Fellowship (IEF). Jedno z generálnych zhromaždení IEF sa konalo v benediktínskom opátstve v Chevetogne v Belgicku. O tomto jedinečnom mieste napísal článok na postoji otec Krupa (https://svetkrestanstva.postoj.sk/29972/benediktini-v-opatstve-chevetogne-napomahaju-jednote-krestanov).

Stretnutie sa uskutočnilo začiatkom mája 2011, čiže v dobe po vydaní Anglicanorum coetibus. V rámci rozhovoru s jedným z mníchov sme sa dotkli aj tejto témy a v tomto blogu sa pokúsim najlepšie ako viem zreprodukovať informácie, ktoré sa mi dostali. Je to už dávnejšie, takže si nemusím všetko pamätať do detailov, ale pre tých, ktorí sa zaujímajú o ekuménu to môže byť aj napriek tomu zaujímavé.

Dotyčný mních nám rozprával o dejinách kláštora. Jeho história sa začala písať v dvadsiatych rokoch minulého storočia, keď benediktíni po výzve pápeža Pia XI. založili komunitu venujúcu sa zjednoteniu RKC a východných cirkví. Z tohto vznikol obdivuhodný projekt v súčasnosti fungujúci v Chevetogne. Pius XI. však inicioval aj iné aktivity týkajúce sa východných cirkví. V dobe, keď kresťania v Sovietskom zväze trpeli pod komunistickým útlakom, pápež vyslal jezuitského učenca Michela d´Herbignyho do Ruska, aby tajne obnovil katolícku hierarchiu. Toto úsilie skončilo neúspechom. Nepamätám si už detaily, aj k menu toho jezuitu som sa musel dopátrať zložitejším vyhľadávaním, ale posolstvo bolo asi takéto: RKC predtým, ako v ekumenickom hnutí rozpoznala dielo Ducha Svätého, nemala problém vraziť dýku do chrbta tým cirkvám, ktoré sa práve nachádzali v ťažkej situácii. Pravoslávni potrebovali pomoc – ak už nie inak, tak aspoň modlitbou. Nedostali ju od nás, naopak, ich oslabenie sme sa snažili využiť na budovanie svojich pozícií. (Iste, mohli by sme postup Pia XI. hájiť s tým, že iba obnovoval hierarchiu, ktorú zdecimovali boľševici. Hmm, ja sa zdráham hodnotení bez toho, aby som si k tomu naštudoval viac.)

S týmto úsilím je spojené vyjadrenie daného mnícha k Anglicanorum coetibus. Na úvod zdôraznil, že je úplne za to, aby tí anglikáni, ktorí vo svedomí poznajú, že v RKC je plnosť pravdy a prostriedkov spásy a že ich tam Pán povoláva, mohli čím jednoduchšie prestúpiť do RKC. A ak tomu má špeciálny ordinariát napomôcť, je super, že bol vytvorený. Lenže to je individuálna rovina, kde sa Cirkev snaží vyhovieť potrebám veriacich.

Druhý rozmer je ekumenický a tu zohráva svoju úlohu aj to, ako sa to urobí a aké sú okolnosti. V diskusii pod článkom na postoji niektorí spomenuli, že Anglicanorum coetibus vzniklo ako reakcia na „odídencov od anglikánov, ktorí nesúhlasili s vysviackou žien“. Tých problémov bolo viacero – vysviacka žien, vzťah k homosexualite, zmeny v liturgii atď. Znepokojujúce pre toho mnícha bolo to, že opäť je tu situácia, keď je nekatolícka cirkev v ťažkej pozícii. Teraz to bolo kvôli vnútorným napätiam. A RKC nezareagovala tým, že by prejavila blízkosť a ponúkla pomoc, ale snažila sa využiť to na pretiahnutie nespokojencov k sebe. A aj keď takúto motiváciu viacerí predstavitelia RKC odmietajú, u iných jej členov je to viditeľný postoj.

Benediktín povedal aj to, že dokument bol pripravovaný nielen bez vedomia anglikánov – čo by sa nemalo v dnešnej ekumenickej dobe udiať – ale aj bez vedomia anglických katolíckych biskupov. (Utajenie pred anglikánmi potvrdzuje napr. aj kardinál Kasper tu.) Údajne sa prekvapení anglikánski biskupi obracali na svojich katolíckych kolegov s otázkou, čo sa to deje a tí im nevedeli odpovedať. Vatikán tento dokument vytvoril bez konzultácií s anglickými katolíckymi biskupmi a ani ich o tom vopred neinformoval.

Taktiež spomínal, že celá táto situácia nie je náhoda, ale že v Rímskej kúrii sa takéto myslenie nezodpovedajúce II. Vatikánskemu koncilu stalo dominantným. Nespomínam si presne, aké slová použil a ani či to nejako vymedzil časovo – či to súviselo iba s pontifikátom Benedikta XVI. alebo to prichádzalo už za Jána Pavla II. Pocit, ktorý vo mne zostal je asi ten, že v tej dobe už tí katolíci, ktorí nekatolíkov považovali za svojich bratov a chceli k nim podľa toho pristupovať, nenachádzali vo Vatikáne porozumenie a prijatie.

Ešte spomeniem svedectvo jednej Angličanky, ktorá bola veľmi nešťastná z Anglicanorum coetibus. Jej rodiny sa bolestne dotkli prestupy anglikánov do RKC v dobe kardinála Newmana. Niektorí prestúpili k RKC, iní zostali, dôsledkom bolo, že spolu prestali komunikovať. Až v 20. storočí sa im podarilo zblížiť sa a ona s veľkým dojatím hovorila o tom, ako spoznala svojich bratrancov a podobne. Obávala sa, že Anglicanorum coetibus otvára dvere ďalším rodinným triešteniam. Tiež spomenula zaujímavú vec a to hrdosť na to, ako dokáže anglikanizmus vo svojom vnútri udržiavať mnohé pnutia. A Anglicanorum coetibus túto charakteristiku oslabuje tým, že sa snaží tieto pnutia využiť a pomôcť nespokojným ľahko zmeniť konfesiu.

Dúfam, že tieto spomienky budú pre niekoho inšpiráciou a obohatením. Už viackrát som si všimol, že je dosť katolíkov, ktorí ekuméne nerozumejú. Neodmietajú ju, ale II. vatikánsky koncil do ich prežívania viery v tejto oblasti nepriniesol reálnu obnovu. Heretici a schizmatici sa iba premenovali na „odlúčených bratov“. Už nehovoríme o tom, ako sa majú nekatolíci vrátiť do lona Katolíckej cirkvi, ale potichu si to aj tak myslíme. Reforma koncilu teda nastala akoby iba v terminológii, ale nie v myslení. A to je škoda. Je veľkým obohatením spoznať bratstvo, ktoré je medzi nami a pravoslávnymi, anglikánmi, evanjelikmi, reformovanými.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo