Domov sú Božie ruky

Kreslo na ktorom sedela útla babička bolo ošúchané, akoby ho našla na smetisku. Na zašpinenom operadle bola veľká záplata zo starých riflí. Vŕzgalo pri každom jej pohybe. Doslova kvílilo.

Roky zanechali stopy nielen na kresle, ale aj na babičke. Hlava jej padala na prsia. Biele vlasy jej ako tekuté striebro tiekli na zvráskavené čelo. Vo svetle nočnej lampy vyzeralo ako notový zápis poslednej symfónie. V rukách žmolila drevené guľôčky.

„Už sme doma?“ zodvihla ťažkú hlavu a nečakane prerušila mŕtve ticho, až sa zvíril prach na blízkej komode.

„Už ste doma,“ pošepla vnučka a zodvihla zrak od rozčítanej detektívky na kolenách.

„Ešte nie,“ protirečila jej ustatá starenka, „stále ma bolia kolená, i hlava... to ešte nemôže byť domov…“

„Doma ste,“ presviedčala ju vnučka.

„Nie, nie... toto nie je domov,“ privrela oči a ťažko vzdychla, „celý život som chcela, aby som tu bola doma, ale nikdy…“

Zodvihla ťažkú ruku a ukázala na stenu.

V prítmí obývačky na nich zo stien civeli neznáme tváre. Maľby umelcov, čo sa snažili zvečniť človeka na kúsku plátna ukrytého do dreveného rámu.

„Všetkých som ich poznala,“ pošepla starenka. „Môj brat, i otec tam visia... švagriná, i jej sestra... mama a jej mama... i ja tam budem, len aby sa na mňa nezabudlo…“

„Nezabudne sa,“ upokojovala ju vnučka.

„Ó, nie,“ bránila sa babička. „Len nech sa zabudne a čím skôr... len nech si na mňa spomenú doma…“

„Tu ste doma,“ vnučka vstala a kľakla si pred starenku. Vzala jej ruky do dlaní a jemne na ne pritlačila svoje pery.

„Tu?“ usmiala sa na ňu vďačne. „A doma? Kdeže. Nie som tu doma, hoci som sa o to celý život snažila. Tak veľmi som chcela, aby toto bol môj domov... lenže iba On môže vytvoriť domov... iba On…“

Hlava jej spadla na operadlo a pery šeptali: „Nie nadarmo ktosi povedal, že domov sú ruky, na ktorých smieš plakať. A väčšie ruky, ako tie božie, si ani neviem predstaviť...“