Dušičková

Nie každý má rád cintoríny. A tobôž nie v noci.

Keď príde dušičkový čas, mám taký zvyk, že sa po polnoci vytratím z fary na cintorín. V čase, kedy hroby svietia ako svätojánske mušky alebo ako nočná obloha obrátená naruby. 

A ticho. Dôležité je ticho. Cez deň je tam frmol. Ale v noci, tak ako v tú vianočnú noc, na cintorínoch bdejú iba anjeli. Aj preto tam rád chodievam v noci. 

Moja dušičková polonočná, tak tomu zvyknem hovoriť.

Hľadám si miesto, odkiaľ vidím na celý cintorín. Svetielka zapálených sviec menia zem na nebo. Sadám si na okraj vysokého náhrobného kameňa, tlačím si kolená k brade a myslím na radostný večný život. Moje želanie pre všetkých, ktorý odpočívajú na mojom cintoríne. Večný život.

Za chrbtom počujem šramot. Dnes tu nie som sám. Obzerám sa za seba. Malý princ. Usmejem sa. Popravde, viac by ma prekvapil niekto skutočne živý než tento rozprávkový.

Posadí sa ku mne a tak ako ja, pritiahne si kolená k brade.

„Ako dlho horí svieca?“ opýta sa ma zvedavo.

„Deň, dva,“ vyslovím potichu.

„A kvety?“ pokračuje Malý Princ. „Ako dlho vydržia kvety?“

„Deň, dva, týždeň,“ domýšľam nahlas, „tie umelé aj celý rok.“

„Umelé?“ pýta sa prekvapene. „Prečo sem ľudia nosia umelé?“

„Aby vydržali celý rok,“ zopakujem.

„Videl som raz umelého psa, plyšového,“ sťažuje sa mi, „nepáčil sa mi. Nič, čo môže byť živé by nemalo byť umelé…“

Nad cintorínom padá hviezda. Z tmy do tmy. Rýchlo a nečakane ako pripomienka toho, že život pokračuje, aj keď všetko spí.

„Prečo sem ľudia nosia veci, ktoré netrvajú večne?“ pýta sa ďalej Malý Princ. „Prečo prosia o večný život mŕtvymi vecami?“

„Modlia sa,“ obhajujem ľudí, „to je viac než sviece a kvety…“

„Modlia?“ vyzvedá Malý Princ. „Vždy? Neustále?“

„Nie vždy,“ vysvetľujem, „ale raz vyslovená modlitba ostáva naveky. Nestratí sa. Nezabudne sa na ňu. Navždy je zapísaná do vzťahu medzi človekom a Bohom, ktorý nedovolí, aby sa raz vyslovené v dobrej vôli niekam zapotrošilo…“

„Potom ale ani sviece ani kvety netreba,“ povie tak detsky rázne.

„Treba, netreba,“ súhlasím, aj nesúhlasím s ním, „sviece a kvety vidno, kým modlitby nie…“

„To hlavné je očiam neviditeľné,“ spomína si na svojho priateľa z knihy o ňom.

„Neviditeľné, ale večné,“ súhlasím a pozorujem ďalšiu hviezdu, ako sa v tme rodí aj stráca.

Myslím na chlapov, ženy i deti, ktorých som za celý svoj kňazský život odprevadil z cintorína do neba. Na všetky tie modlitby za duše v očistci. Modlitby, ktoré síce nevidno, no beztak viem, že ich je plné nebo i plná zem. Lebo raz vyslovená modlitba ostáva naveky.