Privatizácia roky 1993-1994

Privatizácia roky 1993-1994

Pokračovanie článku popisujúceho roky 1990-1992. Vznik Slovenskej republiky a s tým súvisiace udalosti. Privatizácia za vlády V.Mečiara. Privatizácia za vlády J.Moravčíka. Porovnanie pomerov zhodnotenia .

Dňa 1.januára 1993 bola odštartovaná nová kapitola slovenských dejín. Vznikla samostatná Slovenská republika a okrem slávnostných príhovorov, výbuchov šampanského, aj modlitbou otca Antona Hlinku na tribúne Bratislavského námestia, ktorú si stojí zato pripomenúť:

„Na rozhraní dvoch historických epoch voláme k Tebe, všemohúci Bože, Otec všetkých národov, aby si bol stále s nami, hneď od samého začiatku, už pri prvých krokoch. Po tejto hodine túžili generácie dcér a synov našej vlasti. Samostatnosť, ktorej sme sa dožili, prijímame oko dar Tvojej prozreteľnosti a pokladáme ho za zmluvu medzi Tebou a obyvateľmi tejto krajiny medzi Tatrami a Dunajom. Nesmrteľný vládca čias, prebývaj s nami, buď v tejto krajine doma ako náš prozreteľný Otec a pomocník v každej núdzi. Daj vládcom tejto krajiny Ducha múdrosti a prezieravosti, spravodlivosti a nezištnosti, obetavosti a pevnosti, daj občanom tejto krajiny Ducha bratstva a znášanlivosti, vzájomnej úcty a pomoci, svornosti a tolerancie. Buď naším Bohom a my budeme Tvojím ľudom.“

Treba úvodom povedať, že Pán Boh bol naozaj pri nás, lebo vznik samostatného štátu sa rodil za mimoriadne ťažkých podmienok. Jeho neprajníci si boli istý, že v krátkom čase Slovenská republika skrachuje a niektorí si namýšľali, že prídeme s prosíkom na obnovenie československej federácie.

„Šoková terapia“ ekonomiky, totiž naozaj priniesla šok a mnoho vecí s ňou súvisiacich sa už nedalo zmeniť. V podmienkach otvorenej ekonomiky, kde sme boli pod obrovským tlakom okolia, sa množstvo fabrík s tým nevedelo vysporiadať.  Začali krachovať a tak rástla nezamestnanosť do závratných výšok. Zanikli totiž ochranárske aktivity štátu, ako bola cenová regulácia a rôzne dotačné systémy a to vo svete kde národné spoločnosti vyspelých krajín chránil štát a nadnárodné zase chránili svojimi ochranárskymi opatreniami nadnárodné spoločenstvá to bola existenčná rana. Kto tomu neverí stačí, aby sa pozrel na poľnohospodársku politiku EÚ a tiež tolerovanie daňových rajov (Malta, Cyprus, Luxembursko) vo vnútri únie, v ktorých sídlia nadnárodné spoločnosti, alebo aspoň cez ne robia tzv. „daňovú optimalizáciu“. V takýchto podmienkach otvorená súťaž našich podnikov bola nereálna. Takto „zázračná ruka trhu“ situáciu vyriešila, ale nie v náš prospech.

V tejto súvislosti je zaujímavé si pozrieť názor na šokovú terapiu Valtera Komárka, ktorý bol na začiatku podpredsedom federálnej vlády ČSFR https://www.youtube.com/watch?v=OG6_iXiKHHY&t=352s  a v uvedenom videu síce hovorí čo spôsobila v Čechách, ale na Slovensku to bolo ešte horšie. V tom čase najmä Nezávislí ekonómovia Slovenska (NEZES) sa snažili zmeniť transformačné procesy slovenskej ekonomiky z tzv.“šokovej terapie“ na gradualistickú, ale v podstate v nastúpenej ceste nezabránili. Obe vlády a to ako vláda V.Mečiara, tak aj po nej vláda J.Moravčíka postupovali bez väčších zmien (1).

 O tom, ako zakladanie štátu bolo zložité, píše Marián Tkáč vo svojej knihe „Príbeh slovenskej koruny“ (2). Popisuje tam vznik Národnej banky Slovenska. Pritom to bola iba jedna ustanovizeň, ktorú samostatný štát k životu nevyhnutne potreboval. Takže ďalšia privatizácia v roku 1993, až na predaj tabakového priemyslu v dôsledku nedostatku zahraničnej meny (60 mil. USD),  sa nekonala pre zaneprázdnenosť všetkých vrcholových funkcionárov štátu. Títo boli plne zaujatí budovaním jeho riadiacich štruktúr (ministerstvá a centrálne úrady) a reprezentačných štruktúr, ako boli veľvyslanectvá a zastupovanie vo všetkých významných medzinárodných inštitúciách. 

Ministrom privatizácie vo vláde Vladimíra Mečiara bol Ľubomír Dolgoš, ktorý pripravoval novú koncepciu privatizácie. Pre nezhody s predsedom vlády z funkcie odišiel v marci 1993 a do skončenia tejto vlády bol vo funkcii ministra Vladimír Mečiar. Námestníkom ministra bol Ivan Lexa, ktorý v podstate vykonával funkciu ministra.

Za obdobie tejto vlády, ktorá pozostávala z koalície strán HZDS a SNS  do 16.3.1994 bol sprivatizovaný majetok štátu v účtovnej hodnote 15,4mld.Sk za 9,8 mld. Sk so záväzkom investovať do kúpených fabrík 5,9 mld. Sk (3). Čiže kúpna cena spolu s investíciami bola zhruba na úrovni účtovnej hodnoty privatizovaného majetku. Z takéhoto hľadiska by sa usudzovať, že vykonaná privatizácia bola úspešná.  V období od 15.februára do 11.marca 1994 však pod tlakom odvolania vlády bolo prijatých 44 privatizačných projektov s hodnotou majetku 11mld. Sk, čo vyvolalo pochybnosti o klientellizme a kvalite vykonanej privatizácie.

Dňa 15.marca 1994 nastúpila do funkcie vláda Jozefa Moravčíka (koalícia strán KDH, SDĽ, DÚ-odídenci z HZDS, NDS-odídenci z SNS), ktorá sa zaviazala, že pripraví nové parlamentné voľby a že to bude jej hlavná činnosť. Ministrom privatizácie v tejto vláde bol Milan Janičina člen Národnej demokratickej strany (NDS). Podpredsedníčka vlády pre ekonomiku bola Brigita Schognerová – Strana demokratickej ľavice (SDĽ). Napriek sľubom, že jej hlavnou úlohou bude pripraviť nové parlamentné voľby, vláda začala aj prípravu druhého kola veľkej privatizácie s plánovaným majetkom štátu v účtovnej hodnote 176 mld. Sk (3).  Opäť sa rozbehla aj príprava kupónovej privatizácie. Vláda plánovala do nej vložiť majetok v hodnote 100 mld. Sk. V novembri 1994 bolo zaregistrovaných 3,4 mil. občanov čo bolo 92% oprávnených osôb. Na občanov sa znovu vrhli Investičné privatizačné spoločnosti (IPS), ktoré ich lákali, aby im zverili svoje kupónové knižky, že dokážu lepšie s nimi pracovať. Mnohí knižky vymenili za elektrické spotrebiča, alebo finančnú hotovosť. Znova ako v prvej vlne prebiehalo zhromažďovanie ekonomickej sily od jednotlivých perspektívnych akcionárov k IPS. Za týmito boli už mnohí oligarchovia vykŕmení na prvej vlne kupónovej privatizácie, ktorým sa takéto privatizovanie zapáčilo. Ako je všeobecne známe s ekonomickou mocou rastie chuť aj po politickej moci. Tým sa záujmy v privatizácii dostávali aj do politickej roviny vytváraním akejsi ekonomickej opozície proti tým, ktorí by im to mohli prekaziť, Keďže realizácia kupónovej privatizácie je časovo náročná bolo zrejme, že sa môže realizovať v plnom rozsahu až po parlamentných voľbách a v tých nebolo isté, kto ich vyhrá. Do ich uskutočnenia tak bola realizovaná iba privatizácia priamymi predajmi, ktoré boli časovo menej náročné. Tak sa za vlády J.Moravčíka sprivatizoval štátny majetok v účtovnej hodnote 9,5 mld. Ks za kúpnu cenu 3,5 mld. Sk a prísľubom investovania vo výške 0.88 mld. Sk. Takže kúpna cena s investíciami kryla iba 46,76% účtovnej hodnoty štátneho majetku.

Znovu sa zopakoval scenár urýchlenej privatizácie v závere fungovania vlády napriek tomu, že jej predseda Moravčík sľúbil vtedajšiemu predsedovi parlamentu Ivanovi Gašparovičovi, že nebudú po 6.septembri 1994 privatizovať. Po tomto čase, v rozpore so svojim sľubom, jeho vláda schválila 54 privatizačných projektov.

Pre porovnanie:

Vláda V.Mečiara  privatizovala za 101,83% účtovnej hodnoty majetku.

Vláda J.Moravčíka privatizovala za 46,76% účtovnej hodnoty majetku.

Vláda V.Mečiara v závere vládnutia - 44 narýchlo prijatých projektov.

Vláda J.Moravčíka v závere vládnutia - 54 narýchlo prijatých projektov.

Každý súdny človek si z toho môže urobiť záver ako sa kto v privatizácii správal. 

Či však sprivatizované podniky priamymi predajmi boli úspešné, by bolo možné zistiť až po získaní ich názvov a ich obhliadke. Ich zoznam by sa určite dal získať v archíve Fondu národného majetku.

Pre tých čo nestihli prečítať článok uvádzajúci privatizáciu za roky 1990-1992 ešte raz uvádzam na neho link:  https://blog.postoj.sk/45875/privatizacia-lupez-storocia-roky-1990-1992 

Viliam Oberhauser

Literatúra:

  1. Karol Morvay a kol.: Transformácia ekonomiky - Skúsenosti Slovenska, Ústav slovenskej a svetovej ekonomiky, SAV, Bratislava 2005
  2. Marián Tkáč : Príbeh slovenskej koruny, vydavateľstvo Post Scriptum Bratislava, 2019
  3. Veronika Cigáňová: Analyzace privatizace na Slovensku po roce 1993, diplomová práce, Masarykova univerzita Brno, Ekonomicko-správní fakulta, Katedra ekonomie, Akademický rok 2005/2006

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo