Neopusť nás v pokušení: prijateľná interpretácia šiestej prosby Otčenášu

Neopusť nás v pokušení: prijateľná interpretácia šiestej prosby Otčenášu

Modlitba Otčenáš je klenotom. Je to oratio Dominica – Pánová modlitba. O jej význame svedčí aj jej umiestnenie v Mt 6,9-13, priamo do stredu prvej programovej reči Ježiša, tzv. Reči na vrchu v Matúšovom evanjeliu (Mt 5–7). Prvé evanjelium prezentuje Ježiša cez päť ucelených rečí ako nového Mojžiša, ako učiteľa nových vecí a prikázaní. Ježiš nás učí nielen náročnej eschatologickej morálke, ale zároveň sa stal aj naším učiteľom modlitby. Otčenáš je toho dôkazom. Ježiš ho učeníkov učil s vysokou pravdepodobnosťou v galilejskom dialekte aramejčiny (ktorým hovoria už iba kresťania v sýrskej Malule), omnoho menej učencov predpokladá hebrejčinu. Istý text Otčenášu máme iba z prekladu v koiné gréčtine jednak v kratšej podobe v Lk 11,2-4 a tiež v dlhšej verzii v Mt 6,9-13. Už len dôsledkom tohto prekladového posunu sa talianska parafráza "neopusť nás v pokušení" javí ako legitímny a opodstatnený výklad šiestej prosby Otčenáša.

Útržkovitá správa

Minulý týždeň viaceré médiá prevzali z dennníka The Guardian zveličenú správu o tom, že pápež František zmenil univerzálne znenie šiestej prosby modlitby Otčenáš. Voľne sformulovaná správa zabrala, keďže v nej šlo o notoricky známy text prosby v Pánovej modlitbe. Keď som takto podanú správu počul na jednom biblickom sedení, nesedelo mi to. Veď i pápež stojí pod Božím slovom a jeho pôvodné znenie nemôže len tak ľahko zmeniť. Meniť a aschvalovať sa môže len preklad biblických textov, o čom svedčia nespočetné preklady, ktoré verne alebo menej verne tlmočia Božie slovo v priebehu časov.

Vsutku za správou z The Guardian bolo pápežovo schválenie Otčenášu v novom talianskom preklade Rímskeho misálu, podľa ktorého sa slávi svätá omša v rímskokatolíckom obrade. Na ostatnom plenárnom stretnutí CEI (Konferencia biskupov Talianska) jej predseda kardinál Gualtiero Bassetti 26. mája oznámil biskupom, že pápež František schválil pre taliansku Cirkev tretie typické vydanie Rímskeho misálu Pavla VI.  Po 16-ročnej práci na treťom obnovenom preklade Misálu talianski biskupi už minulý rok v novembri schválili nové znenie šiestej prosby Otčenáša: neopusť nás v pokušení, resp. neponechaj nás napospas pokušeniu (non abbandonarci alla tentazione). Potrebovali už len schválenie Svätého Otca cez príslušnú kongregáciu. Denníky navyše skreslili talianske znenie prosby na základe jej agentúrneho anglického prekladu: nedovoľ, aby sme upadli v pokušení, čo je znenie španielskej parafrázy (viď nižšie).

Nová talianska verzia Otčenášu bude taktiež vo vedľajšej vete tretej prosby o odpustení obsahovať spojku anche (tiež): come anche noi li rimettiamo ai nostri debitori (ako ich aj my odpúšťame svojim vinníkom). Taliani sa teda od istého času, ktorý určia biskupi, začnú modliť pri svätých omšiach a verejných modlitbách Otčenáš so schválenými úpravami. Navyše na nedeľných a sviatočných omšiach budú inak spievať či recitovať aj úvodnú vetu chválospevu Glória: Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom milovaných od Pána! (Lk 2,12), čím sa mení Hieronymov nezhodný prívlastok frázy: ľuďom dobrej vôle. Tieto zmeny v preklade Otčenášu a Glórie priniesol už taliansky katolícky preklad Biblie, ktorý CEI schválila v roku 2008. O znení Otčenášu sa odvtedy začalo živo diskutovať, no až vlani biskupi schválili vnesenie zmien do Otčenáša a Glórie v textoch svätej omše.

Kritici pápeža si neodpustili komentáre, že to, čo robí pápež, je ďalšia trúfalosť. Svätý Otec si dovolil komentovať už v decembri 2017 na TV 2000, že preklad v taliančine nie je adekvátny, keďže navodzuje predstavu, že nás pokúša Boh. Tu však treba pripomenúť, že doterajšie znenie prosby v taliančine non ci indurre in tentazione (nevoveď nás do pokušenia) nesie v sebe latinizmus indurre imitujúci latinský výraz inducare (voviesť), ktorý však v dnešnom používaní nesie v sebe črtu nútenia. Jeho adekvátnou náhradou je bezproblémové sloveso introdurre.

Pápež František je pre zmeny prekladu otvorený, keďže už roky je zvyknutý na španielsku parafrázu šiestej prosby: no nos dejes caer en la tentación (nedovoľ, aby sme upadli v pokušení, resp. sa dostali do pokušenia). Odlišnú úpravu urobili po 17 rokoch debát v roku 2013 aj biskupi Francúzska: ne nous fais pas entrer dans l'épreuve (nedovoľ nám vstúpiť do skúšky). V tomto preklade však už nefiguruje výraz pokušenie, ale skúška a mení dovtedajšie znenie: ne nous soumets pas á la tentation (nepodrob nás pokušeniu). Už len tieto štyri preklady: latinský, taliansky, španielsky a francúzsky svedčia o istej sémantickej nejasnosti textu danej prosby, ktorá je tiež prekladom z pôvodného Ježišovho jazyka. Všetky preklady sú určité interpretácie, ktoré úplne neriešia viacznačnosť pôvodného gréckeho textu. Je teda omnoho dôležitejšie vedieť, aký zmysel majú slová v pôvodine a aký zmysel im dávame, keď sa nimi modlíme. Skôr ako preklad, je dôležitejšie chápať, o čo v podstate prosíme v modlitbe Otčenáš.

Pôvodný text prosby

Zo šiestej prosby Otčenáša: neuveď nás do pokušenia (Mt 6,13, porov. Lk 11,4) sála čosi tajomné. U viacerých pozorných veriacich vzbudzuje aj náš slovenský preklad otázku, ako môže Boh aktívne vovádzať do pokušenia? Niektorí trochu unáhlene daný preklad pokladajú za škandalózny či rúhavý. Táto prosba je tak v slovenskom preklade ako aj v iných moderných jazykoch, doslovným prekladom z dobre zachovaného a mnohými rukopismi doloženého gréckeho textu: καὶ μὴ εἰσενέγκῃς ἡμᾶς εἰς πειρασμόν - kai mé eisenenkés hémas eis peirasmon. Nejaká chyba v pôvodnom gréckom texte, o ktorej sa zmieňujú bežne diskutujúci, je teda vylúčená.

Obr. 1: Grécky manuskript W 032 z V. stor. (Washington, Smithsonian Inst.). List obsahuje text modlitby Otčenáš podčiarknutý červenou farbou s doxológiou v modrej farbe, ktorá však nie je pôvodným textom modlitby.

Náš slovenský preklad: a neuveď nás do pokušenia, je jedna z možných verzií prekladu a je doslovným prekladom latinského prekladu od sv. Hieronyma, ktorý je transpozíciou gréckeho textu slovo po slove: et ne nos inducas in temptationem. V danej prosbe sú poznačené viacznačnosťou slová μὴ εἰσενέγκῃς – neuveď a πειρασμόν – pokušenie, ktoré treba riešiť najskôr oddelene. V pôvodnom Ježišovom jazyku, v galilejskom dialekte aramejčiny mohla prosba znieť: wĕ’al ta’a‘ēlinnán lĕnisjôn alebo ak bola formulovaná v hebrejčine: we’al tevî’ēnû lîdê massaha nevoveď nás do (moci) pokušenia. Tieto znenia sú však dodatočnými textovými rekonštrukciami a môžeme ich vidieť v átriu karemlitánskeho Kostola Otčenášu na Olivovej hore v Jeruzaleme, kde je inštalovaných viac ako 100 verzií prekladov tejto Modlitby Pána.

Obr. 2: Aramejská a hebrejská textová rekonštrukcia Otčenášu inštalovaná v roku 1985 v átriu karmelitánskeho Kostola Otčenáš na Olivovej hore v Jeruzaleme.

Skúška alebo pokušenie?

To čo v prvom rade provokuje v tejto prosbe je výraz peirasmos preložený ako pokušenie a daný priamo do súvisu s Bohom. V Otčenáši by mohlo toto slovo nadobúdať význam eschatologickej skúšky (Zjv 3,10 kde má však výraz určitý člen), bežnej skúšky v zmysle skúšania, ako to dokladajú niektoré židovské spisy (Traktát Berakot 60b: Nevoveď ma do moci hriechu ... viny ... pokušenia ... opovrhnutia. Kumránsky spis 11QPs 24.11-12: Nevoveď ma do situácií, ktoré sú príliš ťažké pre mňa, odstráň odo mňa hriechy mojej mladosti a nech sa na moje priestupky nespomína). A napokon výraz peraismos môže mať význam pokušenia. Navyše slovo v biblickom použití poukazuje nielen na priebeh samotnej udalosti (skúšanie či pokúšanie, v lat. nomen actionis), ale môže to byť aj dôsledok udalosti (pád alebo víťazstvo v skúške alebo pokušení, v lat. nomen acti).

V Písme bežne Boh skúša a diabol pokúša. Boh skúšal Abraháma (Gn 22,1; 1Mach 2,25; Sir 44,20; Hebr 11,17), svoj ľud (Ex 15,25; 16,4; 20,20) alebo spravodlivého Jóba (Jób 1-2) a taktiež Ježiš bol skúšaný vo všetkom, okrem hriechu (Hebr 4,15). Na základe dodatku k šiestej prosbe Otčenášu: ale zbav nás zlého, ktorý je len v Matúšovej verzii Otčenášu, by sa výraz zlého mohol týkať neutrálne zla ako takého ale skôr to odkazuje na zlého ducha ako pôvodcu pokušenia, čo potvrdzuje aj výrok v Reči na vrchu: Vaša reč nech je áno - áno, nie - nie. Čo je navyše, pochádza od Zlého (Mt 5,37), kde je Zlý iste diabol. V úvode toho istého evanjelia taktiež čítame, že po krste Boží Duch vyviedol Ježiša na púšť, aby ho diabol pokúšal (Mt 4,1), Ježiš bol hnaný Duchom do púšte a pokúšaný zlým duchom, pričom sa to všetko deje z Božej vôle. Pokušenie Ježiša sa opisuje aj počas jeho verejného pôsobenia. V diskusii s herodiánmi a farizejmi, Ježiš vystihne ľudskú zlomyseľnosť otázkou: Čo ma pokúšate, pokrytci? (Mt 22,18). Ak teda Ježiš nebol uchránený od pokušenia, o to viac mu bude podliehať človek, hoci je aj v úzkom vzťahu s Bohom.

Zdanlivo objasňujúcim textom v prospech významu peirasmos ako pokušenie je výzva z úst samotného Ježiša, ktorý prechádza skúškou utrpenia v Getsemani v smrteľnej agónii: Bdejte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia! Duch je síce ochotný, ale telo slabé (Mt 26,41, porov. Mk 14,38; Lk 22,46). Tento text je významovo veľmi blízky našej prosbe Otčenášu a hoci zaznieva v odlišných súvislostiach, rieši veľmi podobný problém: v skúške utrpenia sám Ježiš vo svojej slabosti volí modlitbu, aby prešiel danou skúškou. Modlitba a odovzdanosť do Otcovej vôle ho uchránila pred pádom v skúške. Vo svojej modlitbe Ježiš oslovoval Boha Otče a používa v nej identické slová tretej prosby Otčenášu, ktoré sú však v slovenskom katolíckom preklade preložené odlišne: nech sa stane tvoja vôľa (Mt 26,42), resp. buď vôľa tvoja (Mt 6,10). Daná výzva Ježiša učeníkom sa dá teda chápať i na základe Ježišovho príkladu a konania v zmysle: Modlite sa, aby ste neupadli v skúške. V dôsledku tohto faktu sa v šiestej prosbe Otčenášu v Mt 6,13 a v Lk 11,4 nedá len tak ľahko vylúčiť význam gréckeho výrazu peirasmos ako skúška v zmysle utrpenia, či biedy, čo dokladajú aj horeuvedené židovské modlitby.

Exponované sloveso šiestej prosby

Druhým výrazným problémom prosby, s ktorým zápasili starší aj novší interpreti je grécke sloveso μὴ εἰσενέγκῃς. Sloveso mé eisenenkés je 2. osoba konjunktívu (slovesný spôsob) v biblickom minulom čase, tzv. aoriste od slovesa εἰσφέρω  eisferó – vo/u-vádzam, vnášam a prekladá sa imperatívom – neuveď. Je to tzv. zabraňovací konjunktív vyjadrujúci zákaz v dokonavom deji. Predpokladá sa, že za týmto gréckym slovesom mohol byť v pôvodnom Ježišovom jazyku aramejský kauzatív (prechodné sloveso účinné) ta’a‘ēlinnán odvodený od aramejského slovesa ՚a‘il – I) priniesť voviesť, II) nechať, resp. dovoliť vstúpiť. Tento tvar slovesa mohol teda v aramejčine označovať aktívnu činnosť ale aj súhlas či dovolenie.

Aramejský originál tak mohol vystihovať ideu, že Boh je za všetko zodpovedný. Avšak text prosby v gréckom preklade už nevyjadruje spomenutý aspekt dovolenia a sloveso v gréčtine implikuje, že aktívny je tu Boh. V modlitbe sa však bežne predpokladá  neobmedzená moc Boha, ako to nájdeme napr. pri zatvrdzovaní faraónovho srdca samotným Bohom v Ex 7–14, ale túto moc naznačuje aj Am 3,6: Či sa stane v meste nešťastie, ak ho neurobil Pán? Boh je teda za všetkým a dovoľuje dokonca aj zlo. Daná prosba Otčenáša však nerieši primárne, kto tu spôsobuje zlo, na to reaguje Jak 1,13 (viď nižšie). Evanjelista Matúš však už inde vyjadril vzťah medzi Božím a diablovým pôsobením v pozornom formulovaní textu o tom, že všetko sa deje z Božej vôle: Duch vyviedol Ježiša na púšť, aby ho diabol pokúšal (Mt 4,1).

Veľmi skorá interpretácia

V Novom zákone máme Jakubov list, ktorý skôr ako list, je horlivou na prax zameranou homíliou, a bol napísaný okolo roku 80, teda v čase kedy bolo redakčne finalizované aj prvé evanjelium. Autor listu reaguje nielen na Pavlove formulácie o viere a skutkoch (Jak 2,17.24.26), ale s veľkou pravdepodobnosťou koriguje chápanie problematickej prosby Otčenášu. V Jak 1,12 sa blahoslaví človek, ktorý prechádza skúškou a vo v. 12 sa otvorene hovorí: Nech nik v  skúške nehovorí: “Boh ma pokúša.” Veď Boha nemožno pokúšať na zlé a ani on sám nikoho nepokúša. Boh nepodnecuje pokušenie a ani sám nikoho aktívne nevovádza do pokušenia. Jakub objasní vo v. 14, že žiadostivosť v nás vyvoláva pokušenie. Autor tu teda objasňuje sémantiku šiestej prosby Otčenášu, nie čo sa týka slovesa neuveď, ale rieši výraz peirasmos práve pomocou slovesa πειράζω peirazó – skúšam/pokúšam. Na podporu tézy, že sa tu reaguje na prosbu Otčenášu, slúži aj fakt, že list obsahuje až 16 textov, ktoré majú intertextuálny vzťah s textami v Reči na vrchu v Mt 5–7 (porov. najmä Jak 2,10 a Mt 5,19; Jak 2,13 a Mt 5,7; Jak 3,12 a Mt 7,16; Jak 5,12 a Mt 5,34-37). Blízkosť Jakubovej epištoly a Reči na vrchu, v ktorej Ježiš vystupuje ako učiteľ, je veľmi nápadná a hoci znenie paralelných výrokov nie je doslovné, viacerí biblisti sa domnievajú, že autor Jakubovej epištoly mohol poznať identickú tradíciu o Ježišovi, ktorú poznal i evanjelista Matúš.

Jakub opravuje aj nedostatočné chápanie Pavlovej formulácie zo strany niektorých kresťanov, že sme ospravedlnení len skrze vieru. Jakub trvá na tom, že skutky veriacich, najmä ich konanie určované láskou, musí zodpovedať ich viere. S tým by súhlasil aj Pavol. List Jakuba je teda odrazom veľmi skorého a smelého teologického dialógu v etablujúcej sa Cirkvi.

Aj skorý cirkevný spisovateľ Tertulián (155-230) už v druhom storočí objasňuje zmysel šiestej prosby: „Neuveď nás do pokušenia znamená, nedovoľ, aby sme boli vovedení do pokušenia od toho, kto pokúša všetkými spôsobmi“ (De oratione, kap. VIII). Novému talianskemu prekladu je blízky návrh sv. Hilára z Poitiers (310-367): Neopusť nás (v latinčine non derelinquas) v pokušení, ktoré nedokážeme zniesť (Komentár k žalmu 18, PL IX, 510).

Dedičstvo Vulgáty

Z dôvodu transpozície Otčenášu z aramejčiny do gréčtiny je problém danej prosby morfologicko-sémantický, čiže súvisí s tvaroslovím a s určením jej presného zmyslu, ktorý presahuje doslovné znenie prosby. Riešenie problému si preto vyžaduje širšie pojednanie. Navyše silný vplyv latinského prekladu sv. Hieronyma Vulgáty zo V. stor. na kresťanskom Západe determinoval aj mnohé moderné preklady ako je ten náš, doterajší taliansky, anglické i nemecké preklady. Sv. Hieronym prekladal opakovane grécke peirasmos ako temptatio (pokušenie), aj vtedy keď celkom iste ide o probatio, čiže skúšku (porov. Sir 2,1; Gal 4,14; Jak 1,12; 1Pt 4,12). Táto latinská prekladová tradícia sa voľne preniesla do mnohých moderných prekladov. Už len tento fakt nám dáva možnosť peirasmos chápať významovo širšie ako chvíľu, ktorú dopustí Boh, nielen ako pokušenie ale aj ako skúšku, v ktorej sa môžeme zoceliť alebo upadnúť do hriechu. Môže tu ísť aj o finálnu skúšku na konci čias.

Od skúšok nebudeme nikdy ušetrení, ale Ježiš nás učí prosí Otca, aby nás on viedol do svojho kráľovstva a nepripustil momenty, v ktorých hrozí náš pád. A hoci vieme, s apoštolom Pavlom, že Boh je verný. On vás nedovolí skúšať nad vaše sily, ale so skúškou dá aj schopnosť, aby ste mohli vydržať (1 Kor 10,13), radšej prosíme, aby nenastalo to, čo hovorí žalmista v Ž 66,10-12: Veď ty, Bože, si nás vyskúšal, pretavil si nás ohňom, ako sa taví striebro. 11Voviedol si nás do osídla, na plecia si nám naložil súženia. 12Nechal si ľudí chodiť po našich hlavách; prešli sme cez oheň a cez vodu, ale napokon si nám dal pookriať. Hoci je skúška, či pokušenie príležitosťou pre rast vo vernosti Bohu, pretože sme slabí, radšej preventívne prosíme, aby skúšky radšej nenastali, pretože nám v nich hrozí pád, a preto sa podľa príkladu Ježiša v Getsemani a taktiež na jeho výzvu modlíme, aby sme neupadli v čase skúšky.

Tým, že Druhý vatikánsky koncil prozreteľne umožnil používanie živých jazykov v kresťanskom kulte a taktiež vzrastajúcou a primerane kritickou túžbou získať hlbšie dôvody pre našu vieru a nádej, sa javí ako primeraná pastoračná potreba vysvetliť Božiemu ľudu význam prosby, ktorú veriaci prednášajú s úprimnou vierou, ale aj s určitým váhaním.

V závere uvádzam možné preklady prosby, ktoré sú exegetickým pokusom pochopiť zmysel prosby. Poradie interpretačných prekladov odráža ich význam a zostupne zohľadňuje pohybový aspekt gréckeho slovesa neuveď:

  1. Nedovoľ nám vojsť do skúšky/pokušenia.
  2. Nevydaj nás skúške/pokušeniu.
  3. Nenechaj nás napospas skúške/pokušeniu.
  4. Nedovoľ, aby sme sa dostali do pokušenia/skúšky.
  5. Nedovoľ nám upadnúť do pokušenia/skúšky.
  6. Nedovoľ nám upadnúť v pokušení/skúške.

Už prvý románopisec Cervantes vo svojom románe Don Quichote tvrdil: Preklad z jedného jazyka do druhého, ak nie je z gréčtiny a latinčiny, kráľovien všetkých jazykov, je ako pozeranie sa na flámske tapisérie z nesprávnej strany. Jeho výrok sa však dá pokojne vztiahnuť aj na preklady pôvodných posvätných textov do gréčtiny či latinčiny, pretože i tie sú niekedy už ich interpretáciou.

 

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo