Neopusť nás v pokušení: prijateľná interpretácia šiestej prosby Otčenášu

Neopusť nás v pokušení: prijateľná interpretácia šiestej prosby Otčenášu

Modlitba Otčenáš je klenotom. Je to oratio Dominica – Pánova modlitba. O jej význame svedčí aj jej umiestnenie v Mt 6,9-13, priamo do stredu prvej programovej reči Ježiša, tzv. Reči na vrchu v Matúšovom evanjeliu (Mt 5–7). Prvé evanjelium predstaví excelentne Ježiša ako nového Mojžiša, ako učiteľa nových vecí a prikázaní v piatich kompaktných rečiach, či kázňach (druhá je misionárska reč Mt 10; tretia o podobenstvách Mt 13; štvrtá cirkevná Mt 18 a posledná je eschatologická reč Mt 24-25). Ježiš nás učí v prvej reči nielen náročnej eschatologickej morálke, ale zároveň sa stal aj naším učiteľom modlitby. Otčenáš je toho dôkazom. Ježiš ho učeníkov učil s vysokou pravdepodobnosťou v galilejskom dialekte aramejčiny (ktorým hovoria dnes už iba opätovne usídlení kresťania v sýrskej Malule). Omnoho menej učencov predpokladá hebrejčinu ako originálny jazyk modlitby. Spoľahlivý text Otčenášu máme iba z jeho gréckej verzie, čo je už v podstate jeho pretlmočenie v inej reči. Máme ho jednak v kratšej podobe v Lk 11,2-4 a tiež v dlhšej verzii v Mt 6,9-13. Už len dôsledkom tohto literárneho záznamu v koiné gréčtine a možného významového posunu určitých prosieb modlitby sa schválená talianska parafráza "non abbandonarci alla tentazione" (neopusť nás v pokušení) javí ako legitímny a zrozumiteľný výklad šiestej prosby Otčenáša.

Útržkovitá správa

Minulý týždeň viaceré médiá prevzali z denníka The Guardian zveličenú správu o tom, že pápež František zmenil znenie šiestej prosby modlitby Otčenáš. Voľne sformulovaná správa bez špecifikácie talianskeho znenia zabrala, keďže v nej šlo o notoricky známy text prosby v Pánovej modlitbe. Keď som takto podanú správu počul na jednom biblickom sedení, nesedelo mi to. Veď i pápež stojí pod Božím slovom a jeho pôvodné znenie nemôže len tak všeobecne zmeniť. Meniť a schvaľovať sa môže len preklad biblických textov, o čom svedčia početné preklady, ktoré verne alebo menej verne tlmočili Božie slovo v priebehu časov.

Vskutku za správou z The Guardian bolo pápežovo schválenie Otčenášu v novom talianskom preklade Rímskeho misálu, podľa ktorého sa slávi svätá omša v rímskokatolíckom obrade. Na ostatnom plenárnom stretnutí CEI (Konferencia biskupov Talianska) jej predseda kardinál Gualtiero Bassetti 26. mája oznámil biskupom, že pápež František schválil pre taliansku Cirkev tretie typické vydanie Rímskeho misálu Pavla VI.  Po 16-ročnej práci na treťom obnovenom preklade Misálu talianski biskupi už minulý rok v novembri schválili nové znenie šiestej prosby Otčenáša: non abbandonarci alla tentazione (nenechaj nás napospas pokušeniu, resp. voľnejší preklad neopusť nás v pokušení). Viaceré naše denníky priniesli skreslený preklad talianskeho znenia prosby na základe jej agentúrneho prekladu v angličtine: nedopusť, aby sme podľahli pokušeniu. K používaniu talianskej verzie v liturgii potrebovala CEI confirmatio podľa kán. 838, § 3, čiže schválenie Svätého Otca cez príslušnú kongregáciu. Táto zmena bude teda platiť v Taliansku.

Verzia Otčenášu bude taktiež navyše obsahovať spojku anch (tiež) vo vedľajšej vete predchádzajúcej piatej prosby za odpustenie našich hriechov (v gréckom texte dlhov): come anche noi li rimettiamo ai nostri debitori (ako ich aj my odpúšťame svojim dlžníkom). Talianski katolíci sa teda od istého času určeného biskupmi, podľa všetkého to má byť advent ako začiatok nového liturgického roku začnú jednotne modliť pri svätých omšiach, bohoslužbách slova a v súkromných ako aj verejných modlitbách Otčenáš so schválenými úpravami. Navyše na nedeľných a sviatočných omšiach budú trochu inak spievať či recitovať aj úvodnú vetu chválospevu Glória: Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom milovaných od Pána! (Lk 2,12), čím sa zmení už dlhšie komentovaný Hieronymov latinský preklad spojenia: hominibus bonae voluntatis (ľuďom dobrej vôle). Tieto zmeny v preklade Otčenášu a Glórie vsutku priniesol už taliansky katolícky preklad Biblie, ktorý CEI schválila v roku 2008a zapracovala ich do lekcionárov Lezionario romano a Lezionario ambrosiano (lekcionár katolíckeho rítu v Milánskej diecéze), z ktorých sa číta Božie slovo pri svätej omši. O znení Otčenášu sa odvtedy začalo živo diskutovať, no až vlani biskupi schválili vnesenie zmien do Otčenášu a Glórie v textoch svätej omše.

Kritici pápeža si neodpustili komentáre, že to, čo robí pápež, je ďalšia trúfalosť. Svätý Otec si dovolil komentovať už v decembri 2017 v jednej diskusii na TV 2000, že preklad v taliančine nie je adekvátny, keďže navodzuje predstavu, že nás pokúša Boh. Tu však treba pripomenúť, že doterajšie znenie prosby v taliančine non ci indurre in tentazione (nevoveď nás do pokušenia) nesie v sebe latinizmus indurre imitujúci latinský výraz inducare (voviesť) v latinskej vete: ne nos inducas in temptationem. Toto sloveso "indurre" však v dnešnom používaní nesie črtu nútenia. Adekvátnou náhradou slovesa je v dnešnej modernej taliančine bezproblémové sloveso introdurre.

Pápež František je pre zmeny prekladu otvorený, keďže už roky je zvyknutý na španielsku parafrázu šiestej prosby: no nos dejes caer en la tentación (nenechaj nás padnúť v pokušení, resp. do pokušenia). Odlišnú úpravu zaviedli po viacerých rokoch debát v advente roku 2017 aj biskupi Francúzska: ne nous laisse pas entrer en la tentation (nenechaj, aby sme vošli do pokušenia), čím sa zmenilo znenie: ne nous soumets pas á la tentation (nepodrob nás pokušeniu). Už len tieto štyri preklady: latinský, taliansky, španielsky a francúzsky svedčia o istej sémantickej nejasnosti textu danej prosby, ktorá je tiež prekladom z pôvodného Ježišovho jazyka. Všetky preklady sú určité interpretácie, ktoré úplne neriešia viacznačnosť pôvodného gréckeho textu. Je teda omnoho dôležitejšie vedieť, aký zmysel majú slová v pôvodine a aký zmysel im dávame, keď sa nimi modlíme. Skôr ako preklad, je dôležitejšie chápať, o čo v podstate prosíme v modlitbe Otčenáš.

Pôvodný text prosby

Z poslednej rozšírenej šiestej prosby Otčenáša: a neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého (Mt 6,13, porov. Lk 11,4) sála znepokojujúce tajomstvo skúšky v našom živote a zároveň u početných pozorných veriacich vzbudzuje aj náš slovenský preklad prosby otázku, ako môže Boh niekoho aktívne vovádzať do pokušenia? Niektorí veriaci unáhlene takýto preklad pokladajú priam za škandalózny, či rúhavý. Takýto zápal však treba nechať bokom, keďže táto prosba je tak v slovenskom biblickom preklade ako aj v iných moderných prekladoch Biblie doslovným znením dobre zachovaného gréckeho textu Nového zákona doloženého vo všetkých rukopisoch. Text doslovne znie:  καὶ μὴ εἰσενέγκῃς ἡμᾶς εἰς πειρασμόν - kai mé eisenenkés hémas eis peirasmon. V pôvodnom gréckom texte je teda vylúčená akákoľvek chyba, o možnosti ktorej sa zmieňujú bežne diskutujúci. Ani najnovšie 28. revidované kritické vydanie gréckeho textu Novum testamentum graece neponúka v kritickom aparáte pod textom nejaké odlišné varianty prosby. Textová tradícia nám verne zachováva grécky text prosby. Určité problémy sa týkajú neskôr vnesených zakončení do pôvodného textu modlitby po poslednej prosbe či už v podobe slova Amen alebo v troch variantoch doxológie: lebo tvoje je kráľovstvo, moc a sláva na veky vekov. Amen (na základe 1Krn 29,11-13), ktorú recitujú oddelení bratia ako pevnú súčasť modlitby a katolícki veriaci ju zborovo recitujú vo svätej omši po prosbe kňaza vzápätí po Otčenáši.

Obr. 1: Grécky manuskript W 032 z V. stor. (Washington, Smithsonian Inst.). Pergamenový list popísaný veľkými písmenami gréckej abecedy (majuskulami) v tzv. scriptio continua (zápis bez medzier) obsahuje aj text modlitby Otčenáš. Na liste je podčiarknutý červenou farbou a modrou farbou je podčiarknutý doxológia, ktorá však nebola pôvodnou súčasťou textu modlitby.

Náš slovenský preklad: a neuveď nás do pokušenia, je jedna z možných verzií prekladu a je doslovným prekladom latinského prekladu od sv. Hieronyma označovaného názvom Vulgátam ktorý vznikal na prelome 4. a 5. stor. po Kr. Naše oficiálne znenie je transpozíciou latinského textu slovo za slovom: et ne nos inducas in temptationem.

V pôvodnom Ježišovom jazyku, v galilejskom dialekte aramejčiny mohla prosba znieť: wĕ’al ta’a‘ēlinnán lĕnisjôn alebo ak bola formulovaná v hebrejčine: we’al tevî’ēnû lîdê massaha nevoveď nás do (moci) pokušenia. Tieto znenia sú však iba dodatočnými textovými rekonštrukciami a môžeme ich voľne dnes pri púti vo Svätej zemi vidieť v átriu karmelitánskeho Kostola Otčenášu na Olivovej hore v Jeruzaleme, kde je mimochodom inštalovaných viac ako 100 verzií prekladov tejto Modlitby Pána.

Obr. 2: Aramejská a hebrejská textová rekonštrukcia Otčenášu vytvorená učencami a inštalovaná v roku 1985 v podobe spoluhláskového textu v nádvorí karmelitánskeho Kostola Otčenáš na Olivovej hore v Jeruzaleme.

Pokušenie alebo skúška?

V gréckom texte šiestej prosby sú viacznačné dve slová: μὴ εἰσενέγκῃς – neuveď a πειρασμός – pokušenie, ktoré budem riešiť oddelene. V znení tejto prosby však v prvom rade provokuje výraz peirasmos preložený ako pokušenie, ktorý stojí priamo vo vzťahu s Bohom Otcom. V pôvodnom gréckom texte by môže toto slovo nadobúdať až tri významy:

1) význam eschatologickej skúšky (porov. Zjv 3,10, kde má však výraz určitý člen),

2) ďalej môže označovať bežnú skúšku v zmysle skúšania, ako to dokladajú niektoré židovské spisy (Traktát Berakot 60b: Nevoveď ma do moci hriechu ... viny ... pokušenia ... opovrhnutia. Kumránsky spis 11QPs 24.11-12: Nevoveď ma do situácií, ktoré sú príliš ťažké pre mňa, odstráň odo mňa hriechy mojej mladosti a nech sa na moje priestupky nespomína).

3) a napokon výraz peraismos môže označovať pokušenie, ako ho prekladá sv. Hieronym v zhode s dovetkom prosby: zbav nás Zlého, kde sa javí zlý duch ako pôvodca pokušenia.

Navyše slovo v gréckom jazyku môže poukazovať nielen na priebeh samotnej udalosti (skúšanie či pokúšanie), čo sa v latinčine odborne označuje termínom nomen actionis - meno činnosti, ale slovo môže označovať aj dôsledok udalosti (pád či prekonanie skúšky) v lat. označované ako nomen acti - meno činu. Výborným príkladom na tieto dva aspekty podstatných mien je v evanjeliách opakovane používané gr. slovo basileos. Dá sa vnímať v dvoch významoch jednak ako kraľovanie ale aj ako kráľovstvo.

V Písme bežne Boh skúša a diabol pokúša. Boh skúšal Abraháma (Gn 22,1; 1Mach 2,25; Sir 44,20; Hebr 11,17), svoj ľud (Ex 15,25; 16,4; 20,20) alebo spravodlivého Jóba (Jób 1-2) a taktiež Ježiš bol skúšaný vo všetkom, okrem hriechu (Hebr 4,15). Na základe dodatku k šiestej prosbe Otčenášu: ale zbav nás zlého, ktorý je však len v Matúšovej verzii Otčenášu, by sa výraz zlého mohol týkať všeobecne zla, ale môže odkazovať aj na zlého ducha ako pôvodcu pokušenia, čo potvrdzuje iný výrok v Reči na vrchu: Vaša reč nech je áno - áno, nie - nie. Čo je navyše, pochádza od Zlého (Mt 5,37), kde je Zlý iste diabol. V úvode toho istého evanjelia taktiež čítame, že po krste Boží Duch vyviedol Ježiša na púšť, aby ho diabol pokúšal (Mt 4,1), Ježiš bol hnaný Duchom do púšte ale pokúšaný bol už zlým duchom, pričom sa to všetko dialo z Božej vôle. Pokušenie Ježiša sa bude opisovať aj ďalej počas jeho verejného pôsobenia. Príčinou preň sa stane dokonca sám Šimon Peter označený najskôr za skalu Cirkvi (Mt 16,18) a hneď vzápätí ho Ježiš tvrdo označí za satana a zo skaly sa stane paradoxne kameň úrazu (Mt 16,23). V diskusii s herodiánmi a farizejmi, Ježiš vystihne ľudskú zlomyseľnosť otázkou: Čo ma pokúšate, pokrytci? (Mt 22,18). Ak teda Ježiš nebol uchránený od pokušenia, o to viac mu bude podliehať aj nasledovník Pána, hoci je v úzkom vzťahu s Bohom.

Zdá sa, že objasňujúcim textom v prospech významu peirasmos ako pokušenie je výzva z úst samotného Ježiša, ktorý prechádza skúškou utrpenia v Getsemani v smrteľnej agónii: Bdejte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia! Duch je síce ochotný, ale telo slabé (Mt 26,41, porov. Mk 14,38; Lk 22,46). Tento text je významovo veľmi blízky našej prosbe Otčenášu a hoci zaznieva v odlišných súvislostiach, rieši veľmi podobný problém: sám Ježiš sa v skúške utrpenia vo svojej slabosti modlí a to mu umožní prejsť danou skúškou. Jeho modlitba a odovzdanosť do Otcovej vôle ho uchránia pred pádom v skúške. Vo svojej modlitbe Ježiš oslovil Boha Otče a použil v nej identické slová tretej prosby Otčenášu, ktoré sú však v slovenskom katolíckom preklade preložené zakaždým odlišne: nech sa stane tvoja vôľa (Mt 26,42 zatiaľ čo v Mt 6,10 je: buď vôľa tvoja). Daná výzva Ježiša učeníkom sa dá teda chápať i na základe Ježišovho príkladu a konania v zmysle: Modlite sa, aby ste neupadli v skúške. V dôsledku tejto skutočnosti sa teda v šiestej prosbe Otčenášu v Mt 6,13 a v Lk 11,4 nedá len tak ľahko vylúčiť význam gréckeho výrazu peirasmos ako skúška v zmysle utrpenia, či biedy, ako to dobre dokladajú aj horeuvedené židovské modlitby.

Exponované sloveso šiestej prosby

Druhým výrazným problémom prosby, s ktorým zápasili starší aj novší interpreti je grécke sloveso μὴ εἰσενέγκῃς. Sloveso mé eisenenkés je 2. osoba konjunktívu (slovesný spôsob) v biblickom minulom čase, v tzv. aoriste odvodenom od slovesa εἰσφέρω  eisferó – vo/u-vádzam, vnášam. Takto formulované sloveso sa prekladá imperatívom – neuveď. Je to tzv. zabraňovací konjunktív, ktorý v dokonavom deji vyjadruje zákaz. Predpokladá sa, že za týmto gréckym slovesom mohol v pôvodnom Ježišovom jazyku byť aramejský kauzatív (prechodné sloveso účinné): ta’a‘ēlinnán odvodený z aramejského slovesa ՚a‘il označujúce aktívnu činnosť I) priniesť, voviesť alebo súhlas či dovolenie II) nechať, dovoliť vstúpiť.

Aramejský originál modlitby tak mohol originálnym spôsobom vystihovať ideu, že Boh je tým pádom za všetko zodpovedný. Avšak v gréčtine už absentuje aspekt dovolenia. Navyše sloveso tu implikuje, že aktívny v uvedení do skúšky a naviac do pokušenia je Boh. Bežne však v starozákonných modlitbách žalmov sa predpokladá neobmedzená moc Boha, ako to potvrdzuje napr. Ž 66,10-12, alebo sa táto moc predpokladá pri zatvrdzovaní faraónovho srdca samotným Bohom v Ex 7–14, alebo pri vzniku nešťastia v meste: Či sa stane v meste nešťastie, ak ho neurobil Pán? (Am 3,6). Boh je teda za všetkým a dovolí dokonca aj zlo! Daná prosba Otčenáša však nerieši primárne, kto tu spôsobuje zlo, na to zareaguje Jak 1,13 (viď nižšie). Evanjelista Matúš však už v úvode vyjadril vzťah medzi Božím a diablovým pôsobením v pozornom formulovaní textu o tom, že všetko sa deje z Božej vôle: Duch vyviedol Ježiša na púšť, aby ho diabol pokúšal (Mt 4,1).

Veľmi skoré objasňovanie

Je veľmi pozoruhodné, že v Novom zákone máme Jakubov list, ktorý skôr ako list, je horlivou na prax zameranou homíliou. Bol napísaný okolo roku 80, teda v čase kedy bolo redakčne finalizované aj prvé evanjelium. Autor listu reaguje nielen na Pavlove formulácie o viere a skutkoch (Jak 2,17.24.26), ale s veľkou pravdepodobnosťou koriguje nesprávne chápanie problematickej prosby Otčenášu. V Jak 1,12 je najskôr blahoslavený človek, ktorý prechádza skúškou, no vzápätí sa vo v. 13 otvorene hovorí: Nech nik v  skúške nehovorí: “Boh ma pokúša.” Veď Boha nemožno pokúšať na zlé a ani on sám nikoho nepokúša. Boh nepodnecuje pokušenie a ani sám aktívne nevovádza do pokušenia. Jakub objasní vo v. 14, že to žiadostivosť v nás vyvoláva pokušenie a teda nielen diabol. Autor tu teda objasňuje sémantiku šiestej prosby Otčenášu, nie čo sa týka slovesa neuveď, ale rieši sa skôr výraz peirasmos práve pomocou slovesa πειράζω peirazó – skúšam/pokúšam. Na podporu tézy, že autor reaguje pravdepodobne na prosbu Otčenášu, slúži aj fakt, že list obsahuje až 16 textov, ktoré majú intertextuálny vzťah s textami v Reči na vrchu v Mt 5–7 (porov. najmä Jak 2,10 a Mt 5,19; Jak 2,13 a Mt 5,7; Jak 3,12 a Mt 7,16; Jak 5,12 a Mt 5,34-37). Terminologická blízkosť Jakubovej epištoly a Reči na vrchu, v ktorej Ježiš vystupuje ako učiteľ, je teda veľmi nápadná a hoci znenie paralelných výrokov nie je doslovné, viacerí biblisti sa domnievajú, že autor Jakubovej epištoly mohol poznať identickú tradíciu o Ježišovi, ktorú poznal a spracoval do veľkolepej programovej reči na vrchu evanjelista Matúš.

Jakub opravuje aj nedostatočné chápanie Pavlovej formulácie zo strany niektorých kresťanov, že sme ospravedlnení len skrze vieru. Jakub trvá na tom, že skutky veriacich, najmä ich konanie určované láskou, musí zodpovedať ich viere. S tým by súhlasil aj Pavol. List Jakuba je teda cenným odrazom veľmi skorého a smelého teologického dialógu v etablujúcej sa Cirkvi.

Aj raný cirkevný spisovateľ Tertulián (155-230) objasňoval zmysel šiestej prosby: „Neuveď nás do pokušenia znamená, nedovoľ, aby sme boli vovedení do pokušenia od toho, kto pokúša všetkými spôsobmi“ (De oratione, kap. VIII). Tým pádom vnímal kauzatívny, či súhlasný aspekt gréckeho slovesa neuveď. Novému talianskemu prekladu je blízky návrh sv. Hilára z Poitiers (310-367): Neopusť (v latinčine non derelinquas) nás v pokušení, ktoré nedokážeme zniesť (Komentár k žalmu 18, PL IX, 510).

Dedičstvo Vulgáty

Z dôvodu transpozície Otčenášu z aramejčiny do gréčtiny obsahuje prosba  problém morfologicko-sémantickej povahy, čiže súvisí s tvaroslovím (záporné sloveso je formulované v konjunktíve a teda nie v obyčajnom imperatíve) a prosba súvisí s určením aj presného zmyslu oboch riešených slov, ktorý určite ide, ako sme videli, ponad doslovné znenie prosby. Riešenie problému si teda vždy vyžaduje širšie pojednanie, pretože už jej doslovné grécke znenie implikuje nejasnosť. Navyše silný vplyv latinského prekladu sv. Hieronyma Vulgáty z V. stor. ne nos inducas in temptationem na kresťanskom Západe determinoval aj mnohé moderné preklady, ako je i náš, ale aj doterajší taliansky, anglické i nemecké preklady.

Je prekvapujúce, že sv. Hieronym prekladal opakovane grécke peirasmos ako temptatio (pokušenie), aj vtedy keď celkom iste ide o probatio, čiže skúšku (porov. Sir 2,1; Gal 4,14; Jak 1,12; 1 Pt 4,12). Táto latinská prekladová tradícia bola osvojená mnohými modernými prekladmi. Už len tento fakt nám otvára možnosť pre širšie chápanie gréckeho výrazu peirasmos. Ide tu o chvíľu, ktorú napokon dopúšťa Boh, nielen ako pokušenie ale aj ako skúšanie, v ktorom sa môžeme zoceliť ale hrozí nám aj pád, či zlyhanie. Môže tu ísť pokojne aj o finálnu skúšku na konci čias, čo by zasa podporuje eschatologický ráz modlitby Otčenáš často komentovaný interpretmi.

Od skúšok nebudeme nikdy ušetrení, ale Ježiš nás učí prosiť Otca, aby nás uviedol do svojho kráľovstva a nepripustil momenty, v ktorých nám hrozí pád. A hoci vieme s apoštolom Pavlom, že Boh je verný. On vás nedovolí skúšať nad vaše sily, ale so skúškou dá aj schopnosť, aby ste mohli vydržať (1 Kor 10,13), radšej prosíme, aby nenastalo to, čo hovorí žalmista v Ž 66,10-12: Veď ty, Bože, si nás vyskúšal, pretavil si nás ohňom, ako sa taví striebro. 11Voviedol si nás do osídla, na plecia si nám naložil súženia. 12Nechal si ľudí chodiť po našich hlavách; prešli sme cez oheň a cez vodu, ale napokon si nám dal pookriať. Hoci je skúška, či pokušenie príležitosťou pre rast vo vernosti Bohu, pretože sme krehkí a slabí, radšej preventívne prosíme, aby skúšky nenastali, pretože nám v nich hrozí pád a preto sa modlíme jednak v zhode s príkladom Ježiša vo vrcholnej hodine v Getsemani ale taktiež napĺňame jeho výzvu z Getsemani, kde nás povzbudzuje modliť sa, aby sme nestroskotali v skúške (Mt 26,41).

Tým, že Druhý vatikánsky koncil prozreteľnostne umožnil používanie živých jazykov v kresťanskom kulte a taktiež z dôvodu vzrastajúcej a primerane kritickej túžby získať hlbšie dôvody pre svoju vieru a nádej, sa javí ako primeraná takáto pastoračná potreba osvetliť Božiemu ľudu význam prosby, ktorú veriaci prednášajú s úprimnou vierou, ale aj s určitým váhaním, čoho sú kňazi svedkom, keď sa na nich veriaci obracajú a právom žiadajú hlbšie objasnenie slov.

V závere uvádzam možné parafrázy prosby, ktoré sú exegetickým pokusom pochopiť zmysel slov prosby: neuveď nás do pokušenia! Poradie interpretácií, ktoré si osvojili už moderné preklady, odráža ich význam a zostupným spôsobom zohľadňuje pohybový aspekt gréckeho slovesa neuveď:

  1. Nedovoľ, aby sme vošli do pokušenia/skúšky.
  2. Nevydaj nás pokušeniu/skúške.
  3. Nenechaj nás napospas pokušeniu/ skúške.
  4. Nedovoľ, aby sme sa dostali do pokušenia/skúšky.
  5. Nedovoľ nám upadnúť do pokušenia/skúšky.
  6. Nedovoľ nám upadnúť v pokušení/skúške.

Už prvý románopisec Cervantes vo svojom románe Don Quichote tvrdil: Preklad z jedného jazyka do druhého, ak nie je z gréčtiny a latinčiny, kráľovien všetkých jazykov, je ako pozeranie sa na flámske tapisérie z nesprávnej strany. Jeho výrok sa však dá pokojne vztiahnuť i na preklady pôvodných posvätných textov do gréčtiny alebo latinčiny, pretože aj oni sú viac-menej interpretáciou.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo