Zamrazilo ma pri tom, ale pri rozhovoroch so známymi, ktorí nie sú vážne chorí som si na to vždy nedvojak spomenul. Aké to je, keď človek, ktorý má bolesti, má naozaj vážnu chorobu a minimálne všetci okolo vedia, že mu ide o život... - že musí zápasiť o pozornosť lekára, o pozornosť sestier v nemocnici, ležať na 6-lôžkovej izbe so spoločnými kúpeľňami... 

Lekári študujú s tým, že chcú zachraňovať životy, navracať zdravie. A tak je to správne a takto ich v tom aj podporujeme. Môžu však mať zmysluplnú víziu tam, kde sa zdravie nedá prinavrátiť? Keď je jasné, že život má svoj blízky koniec nadosah? Európu a Slovensko nevynímajúc, o pár rokov dostihne demografický vývoj: v období od roku 2012 do roku 2035 sa na Slovensku takmer o 7 rokov zvýši vek štatisticky najširšej vrstvy obyvateľstva. To znamená, že silná povojnová generácia zo 70. rokov 20 storočia sa presunie do postproduktívneho veku a do produktívneho veku sa presunie populačne slabá generácia narodených po roku 1990. (1) Priemerný vek obyvateľstva sa zvyšuje aj preto, že sa mnohé nevyliečiteľné choroby stali chronickými. Napríklad človek, ktorý má od začiatku ochorenia nevyliečiteľný nádor na čreve (čiže má od začiatku ochorenia metastázy), žil pred dvadsiatimi rokmi približne pol roka. S dnešnými možnosťami nezriedka žije viac ako tri roky. Demografia a medicínske pokroky v skratke hovoria o tom, že nás bude viac starých a chorých a menej zdravých a schopných (či ochotných) sa o o ľudí na konci života starať. 

Prináša to nové výzvy do medziľudských vzťahov, do organizovania sociálnej a zdravotnej starostlivosti, ale aj nové výzvy v medicíne: je naozaj cieľom lekárov sa len starať o to, aby ľudia vyzdraveli - alebo sa aj starať o chorých? 

V našom vnínamí slovo "starostlivosť" evokuje skôr opatrovanie, niečo ako držanie za ruku. Ale v anglosaskej kultúre má slovo starostlivosť ekvivalent „care“. A to aj v medicínskom zmysle. Napríklad pri „Jednotke intenzívnej starostlivosti, (JIS)“ čo sa v angličtine povie „Intensive care“, si nikto nepredstaví ošetrovateľku pri zomierajúcom človeku, ale pulzujúce high tech oddelenie plné prístrojov a vážne a múdro sa tváriacich profesionálov. 

Ak sa však u nás povie „Palliative care“, teda paliatívna starostlivosť, tam si väčšina z nás predstaví ošetrovateľku v tichej atmosfére hospicu pre zomierajúcich ludi. Málokto si pod tým predstaví lekára s high tech prístupom, možnosťami a vedomosťami. Ale paliatíva je hlavne o medicínskej starostlivosti. To, keď máte možnosť mať lekára, ktorý sa o vás sofistikovane postará keď vám je najhoršie – v nevyliečiteľnej chorobe alebo pri zomieraní. Dobrá paliatívna starostlivosť je o high tech, ale aj o high touch – teda pri maximálnom sofistikovanom nasadení, zachovať aj ľudský dotyk. Nedá sa to robiť opačne. Ak sa lekárom nepodarí odstrániť pri nevyliečiteľnej chorobe bolesti, dýchavicu alebo vracanie, držať za ruku pacienta je nanajvýš tak frustrujúce pre obe strany a pre pacienta zbytočné. Ale ak je minimalizované fyzické utrpenie, tam je priestor pre dotyk. 

High tech - high touch je leitmotív Slovenskej spoločnosti paliatívnej medicíny. Pre mňa je to osobné, pretože tým každý deň žijeme u nás doma. Ale "veľmi osobné", to raz bude musieť byť  pre mnohých z nás. A aby to bolo na Slovensku aj dostupné, podporujem toto združenie každý rok od ich prvej konferencie Slovenskej spoločnosti paliatívnej medicíny. Bude to aj tento rok,  a to 18.5.2019. 

Ak táto oblasť nebude u nás dobre pochopená, budú sa diať také veci, ako napríklad v živote pani Ľudmily. 

Mala vyše 80 rokov, keď jej zistili rakovinu čriev. Žila v peknom byte na prízemí so záhradkou. Cítila, ako sa má stále horšie, a už si nevládala uvariť jedlo tak, ako jej to radila lekárka – menej hutné, skôr kašovité a polievkové a mala by jesť každé tri hodiny. Jej vnuk, úspešný právnik, jej sľúbil, že sa o ňu postará. Kúpil v dome malý jednoizbový byt na treťom poschodí a s rodinou sa nasťahoval do jej veľkého bytu so záhradkou na prízemí. Lenže ona sa onedlho musela pobrať do nemocnice, a potom znovu a znovu.  A aj štvrtýkrát, no ani nie pre bolesti, lež preto, že začala vracať - lebo sa ukázalo, že ani vnuk ani jeho manželka nestíhali pripravovať jedlo tak, ako jej hovorila lekárka.  Neprišli s ňou ani do ambulancie, vypočuť si čo by jej pomáhalo, vždy šla sama, veď vládala... Jedlo vozené z vývarovne nebolo vždy kašovité a nie vždy sadlo… Plakala, keď hovorila o krátkych pobytoch v nemocniciach, aby sa jej upravilo vracanie. Ako naposledy aj spadla a to, čo musela prežiť při zošívaní rany na gynekológii, nebolo dôstojné. 

Tak jej vnuk vybavil Domov sociálnych služieb. Pekné zariadenie, aj s dvorom, a ona by sa aj  šla za ostatnými porozprávať, lež nevládala. Jedlo bolo ako z vývarovne a nik nemal čas doniesť jej ho každé tri hodiny. Tak zase začala vracať a zase ju musela  sanitka odviezť do nemocnice... Mala síce v správe od lekárky napísané, že by mala ísť do hospicu, ale veď to bolo raz tak drahé ako DSS a ona vnukovi nevedela vysvetliť rozdiel v starostlivosti, ktorý je skutočne pomohol. Lekárka jej síce vysvetlila, že tam je každý deň lekár a môžu jej dať infúzie aj preventívne, aby  nezačala vracať a jej stav by bol upravený a upokojený. Keď si uvedomila, ako by jej to pomáhalo, uvedomila si, že by doplácala 700 eur mesačne a že na to nemá dôchodok… ale to už usedavo plakala… 

Na Slovensku v 21. storočí naozaj nemáme zdravotnú starostlivosť na konci života hradenú štátom, ako je deklarované v ústave. 

Branislav Škripek

------

1. Šprocha B, Prognóza vývoja obyvateľstva v okresoch SR do roku 2035, infostat.sk