Krv na rukách

Mať krv na rukách je hanba.

Barabáš ju mal. Krv mužov a žien, ktorí sa mu priplietli do cesty, keď chcel vzburou a povstaním oslobodiť Izrael od nadvlády Ríma. Možno si vravel, že to boli obete vojny. A možno iba cena za slobodu, za ktorú bol rozhodnutý bojovať aj cez mŕtvoly.

Mať krv na rukách nie je hanba.

Ježiš ju mal. Svoju. Keď mu klince prebodli dlane. Krv za všetkých mužov, ženy a deti, na ktorých sa iní dožadovali svojich práv, slobôd a lepšej budúcnosti. Krv za všetkých chudobných, ktorých bohatí zotročili. Krv za všetkých utláčaných, ktorých mocní zneužívali. Krv za všetkých osamelých, ktorých opustili a za všetkých ubolených, o ktorých sa nepostarali.

Ježiš má na rukách krv a tá prináša spásu všetkým, ktorí v neho dúfajú viac, než v lepší svet.

A ľud na nádvorí pred tvárou Piláta si volí Barabáša. Koho vám mám prepustiť? A ľud kričí: Barabáša.

Svet je pomýlené divadlo, ak dav nasleduje vodcov, čo majú na rukách krv slabších a bezmocných. A keď sa hanbíme za otcov a matky, čo celý život kropili dlane vlastnou krvou, len aby deti mali lepší život než oni.

Krv na rukách môže a nemusí byť hanba.

Všetci ju tam máme. Zmes čiernej a červenej. Našej a cudzej. Krv, z ktorej sme vzali a krv, ktorej sme sa vzdali pre iných.

Ľud si volí Barabáša. Ale dnes vieme, že spasiteľom bol ten, ktorého odmietli. Aj dnes si ľud často volí Barabášov… uhladených rečníkov, ktorí chcú lepší život a slobodu pre utláčaných. Barabáš o tom kecal, ale Ježiš to urobil. Nie cez cudzie mŕtvoly, ale cez tú vlastnú. Nie krvou iných, ale vlastnou.

Ani vo mne to nie je iné. Denno-denne sa v mojom vnútri rozhoduje dav, ktorý vo mne volá: koho mám zo seba prepustiť? Kým dnes budem na svojich cestách svetom? Barabášom? Ježišom?

A denno-denne sa musím rozhodovať, kým sa stanem a akú krv chcem mať na rukách? Lebo na rukách krv máme všetci. A je iba na nás, či to je alebo nie je hanba…