Zaklonil som hlavu a pozrel ku hviezdam - tam je nebo. Pridal k tomu štipku fantázie a videl, ako sa tam pred vekmi rozprával Otec so Synom - v jednote, v úcte a pravdivo.

„Pošlem ťa na zem,“ povedal Otec pred dvoma tisícročiami.

„Dobre,“ súhlasil Syn.

„Do maštale, nie do paláca.“

„Dobre.“

„Budeš hladný, smädný, ohováraný a osočovaný.“

„Dobre,“ povedal Syn znova.

„Nebudú ťa chcieť, ba budú ťa nenávidieť a hovoriť, že si posadnutý."

„Dobre,“ trval pevne na svojom Syn.

„Opľujú ťa, zradia, ukrižujú a neuveria, že si môj,“ pokračoval Otec, „ba budú sa ti vysmievať, tam pod krížom, že si iných zachraňoval a seba nedokážeš… vraj čo za boha si?"

„Dobre.“

„Urobíš to pre nich?“ opýtal sa Otec nakoniec.

„Urobím,“ povedal Syn a Otec sa mu poďakoval za tých, ktorí Synovi nikdy neďakovali a neďakujú.

Iných zachraňoval a seba nedokázal (Lk23,35). Mohol, ale nechcel. Lebo práve vtedy opäť zachraňoval nás.

Pokušenie uprednostniť seba pred inými bdie v každom človeku. Vystúpiť na výšiny po ohnutých chrbtoch a zlomených ramenách iných - tak táto sebecká myšlienka zradila nejedného z čestných a bohumilých ľudí. Zradila Judáša. A zradila aj Petra, keď utekal pred slúžkou, len čo ho obvinila, že sa priatelí s Ježišom. Peter zachránil seba a iných nedokázal. Ježiš zachraňoval iných a seba nedokázal.

A potom som tu ja. V tom istom pokušení chrániť vlastnú kožu a iných podsúvať levom a hyenám, len aby som ja sám bol v bezpečí.

Pokušenie Judáša a Petra má svoju skrýšu v každom človeku. Bdie a vyčkáva, aby nás opantalo vo chvíli, keď sa nám naskytne príležitosť prilepšiť si a osláviť sa na úkor iných.

Aj vtedy stačí iba zakloniť hlavu a pozrieť ku hviezdam - tam je nebo. A tam býva Syn, ktorý pokušeniu osláviť sa na úkor iných vždy odolal.