Vivat Čaputová II. alebo Čas reštartu

Vivat Čaputová II. alebo Čas reštartu

Prvé kolo prezidentských volieb ma potešilo. Hlasoval som s vnútorným pokojom za Františka Mikloška bez strachu, že do druhého kola nepostúpi demokratický kandidát. V druhom kole budem s vnútorným pokojom hlasovať za Zuzanu Čaputovú bez strachu, že sa tu vzápätí rozpúta progresívna totalita. Potešilo ma aj to, že pán Mikloško a jeho podporovatelia sa vyjadrili proti voľbe pána Šefčoviča. Ale je pravda, že tu niektoré veci potrebujú poriadny reštart.

Pani Čaputovú som v predchádzajúcom blogu označil za najzaujímavejšiu kandidátku týchto volieb. Je správnou osobou v správnej chvíli na správnom mieste. Angličania tomu hovoria využitie „window of opportunity“, jedinečnej príležitosti. Nie je to výsledok marketingových petrošekelov, ale výraz stavu spoločnosti, ktorá túži po zmene. Jej predpokladané zvolenie bude symbolom, že Slovensko má na viac, ako na mečiarizmus a mafiánsko-vládny prepletenec. To je to najlepšie, čím prezident vôbec môže byť – reprezentantom Slovenska, ktoré hľadí do budúcnosti. Je pozoruhodné, že politický úspech sa dá dosiahnuť aj bez populizmu. Je dôležité, aby sa kresťania nezablokovali a využili jestvujúce možnosti. Netvrdím, že to bude jednoduché.

 

Nevolím, teda čo som?

Najzaujímavejší kandidát nie je to isté, čo ideálny kandidát. Cíťme sa slobodní od očakávania, že určitá politická osobnosť má priniesť spásu alebo zatratenie. Ani pani Čaputová nebude bezchybná a nemá byť nekritizovateľná. Bude potrebné s ňou komunikovať, možno aj namáhavo argumentovať v prospech iného názoru. To je v poriadku.

Rozhodnutie niektorých kresťanov nezúčastniť sa druhého kola považujem za neodôvodnenú hystériu. Tento postoj môže byť neskorá odozva na voľbu prezidenta Donalda Trumpa. Mnohí kresťania si ospravedlnili voľbu zhýralého a nevypočítateľného politika, ktorý sa zaštítil niektorými kresťanskými hodnotami proti výrazne liberálne orientovanej Hillary Clintonovej. Slovenské prezidentské voľby nie sú tento prípad. Tak prečo tá panika?

Známy vtip hovorí: Mamička sa pýta plačúceho synčeka:

  • Jožko, prečo plačeš?
  • Hrali sme sa na schovávačku.
  • A čo sa stalo? Hneď ťa našli?
  • Nie, smrk... nikto ma nehľadal.

Najhorší trest za ustrnutie v zákopoch konzervatívno-kresťanskej bubliny nie je prenasledovanie, ale odchod do spoločenskej izolácie a bezvýznamnosti. Mimochodom, už pred rokmi mi priateľ z Nemecka hovoril, že tradiční kresťania sa tam posunuli na pozície extrémnej pravice.

 

Dobrý skutok voči Šefčovičovi

Niektoré diskusie s pánom Šefčovičom neboli práve hviezdnymi chvíľami, ale najväčšia výhrada voči nemu ostáva väzba na skorumpovaný Smer. Je v záujme pána Šefčoviča oslobodiť sa od Smeru. Pre voličov Smeru je „až príliš dobrou“ voľbou, čo sa ukázalo na nižšej podpore. Ak sa pán Šefčovič rozhodne dlhodobo politicky pôsobiť na Slovensku s čitateľnou politickou orientáciou, tak môže byť príjemným oživením slovenskej politickej scény, ktorá niekedy pripomína ochotnícke divadlo (ochotníkom sa hlboko ospravedlňujem). V týchto voľbách ho nebudem voliť, lebo chcem voči nemu urobiť dobrý skutok – neuviesť ho do pokušenia a dilemy rozhodovania sa zoči-voči rôznym tlakom od kamarátov zo Smeru.

 

Quo vadis, konzervativizmus?

V ostatnom blogu som odporúčal katolíkom, aby neohovárali pani Čaputovú, ale aby zvyšovali akceptovateľnosť pána Mikloška pre širšie masy a znižovali podporu pána Šefčoviča. Stal sa pravý opak – laici a cirkevná hierarchia potopili Mikloška, očierňovali Čaputovú a podporili Šefčoviča. Výsledok je známy – kresťanskí voliči málo reflektovali na túto hru. Podľa prieskumu polovica voličov KDH volila Mikloška, štvrtina Čaputovú a desatina Šefčoviča.

Stav slovenských konzervatívnych katolíkov sa dá vysvetliť v skratke týmito slovami: „LGBTI agenda obchádza Slovensko ako ručiaci lev. Chystá sa progresívna totalita. Potrebujeme prezidenta, ktorý pôjde na hranicu svojich kompetencií, aby to zamedzil. Zakáže potraty. Nepodporí registrované partnerstvá a Istanbulskú dohodu. Ten bohatier sa volá... František Mikloško.“ Ups. Tiež vám tu niečo nesedí?

Konzervativizmus som v ostatnom blogu nazval psychologickým profilom, ktorý na pocit ohrozenia reaguje primknutím sa k istotám a overeným štruktúram. Ak svet je bojisko dobrých (konzervatívcov) a zlých (liberálov), tak to je jednoduché - treba razantne stáť na tej správnej strane a akákoľvek komunikácia s nepriateľom je zrada. Nie je až také prekvapujúce, že takýto príbeh sa osamostatní a nevedie k podpore Františka Mikloška, ale Štefana Harabina.

Katolícka cirkev učí, že tento svet je relatívne samostatný a kresťania môžu mať rôzne názory na politickú realizáciu základných morálnych hodnôt. Umiernený konzervativizmus je reflexiou, že svet sa za ostatné stáročia a desaťročia výrazne zmenil a je potrebné hľadať nové spôsoby, ako realizovať overené hodnoty. Konzervatívci by mali byť schopní „predžiť“ a v zrozumiteľnej reči formulovať „umenie žiť“ v zmenenom svete. V čom môže byť príležitosť na reštart pre konzervatívcov aj liberálov som sa pokúsil popísať v  texte Spiritualita výzvy.

 

Koniec klerikalizmu

Pápež František sa opakovane vyjadruje proti klerikalizmu ako spojeniu náboženstva s mocou. Prvé kolo prezidentských volieb bolo ukážkou, že toto spojenie na Slovensku už stráca vplyv. Na druhej strane, toto oslobodenie by nemalo zmysel, ak by bolo iba protestom a nesmerovalo k zrelému a zodpovednému rozhodovaniu sa kresťanov. Podpora Harabina na základe 3 bodov učenia Cirkvi populisticky vytrhnutých z kontextu je zlyhaním niektorých laikov a niektorých klerikov.

Chápem, že sú zákutia vzťahov Cirkvi a štátnej moci, do ktorých ako veriaci nevidíme a s neznalosťou by sme nemali súdiť cirkevných predstavených. Či politické vyhlásenia slovenských cirkevných predstaviteľov Cirkev poškodili alebo jej pomohli, bude súdiť Boh a história. Je čestné povedať, že viacerí takéto vyhlásenia pociťujeme s bolesťou ako ponižovanie sa Cirkvi a jej predstaviteľov.

Mimochodom, ak všade okolo nás skutočne zúri LGBTI sprisahanie – nie je lepšie o podmienkach odluky Cirkvi od štátu rokovať s „priateľmi“ zo Smeru, ako čakať na nepriateľsky naladenú vládu dosadenú LGBTI lobistami?

 

Nastavené zrkadlo

Kresťania napísali desiatky strán blogov proti pani Čaputovej. Nálepkovanie za „liberálnu fundamentalistku“, neomarxistku alebo súčasť LGBTI sprisahania autorov s plytkými argumentami nectí ani ako verejne angažovaných ľudí ani ako kresťanov. Koncipientskou aférkou sa diskutér Alfi priradil k smeráckym užitočným i...gnorantom, lebo si nepozrel podmienky advokácie v príslušnom čase. Je možné, že nejaké otvorené otázky ostali, ale tomuto druhu problému som ochotný venovať asi tak málo času ako Kiskovej scientológii alebo Dankovej rigorózke.

Nepriama podpora Progresívneho Slovenska je faktom. Nie som fanúšikom PS, ale démonizovanie PS nie je férové. Nový politický subjekt, ktorý zachytí náladu spoločnosti, má na slovenskej politickej scéne už tradične výhodu, ale jeho ďalší úspech nie je samozrejmý a vyžaduje systematickú prácu. Pre ostatné opozičné strany to je najvyšší čas na rozmýšľanie o reštarte svojho prístupu a schopnosti spolupráce s inými subjektami.

 

Psychoanalytický dovetok

V predchádzajúcom blogu som sa pozastavil na tým, či jedným z dôvodov odmietania pani Čaputovej nie je žiarlivosť. V diskusiách s veriacimi priateľmi ma pobavilo, že u viacerých z nás prvými fanúšikmi pani Čaputovej boli naše manželky. Pre nás mužov by bolo asi rizikové doma nadšene referovať o politických prednostiach pani Čaputovej.

Svet, v ktorom spoločenské role mužov a žien nie sú striktne oddelené, je v niečom náročnejší. Zdá sa mi, že potrebujeme akési mužsko-ženské vyrovnanie, aby sa tu neprejavovali rôzne podvedomé projekcie a obranné mechanizmy ako sú podceňovanie a obviňovanie žien (nehovoria o tom len feministky, ale aj Biblia (Gn 3,12) a svätá Terézia z Lisieux). Iste, existujú aj predsudky žien voči mužom.

Máme sa naučiť dať druhému pohlaviu uznanie a úctu aj cez sympatie či antipatie – azda s jemným komplimentom a vnútorným dobroprajným postojom. A pokúsiť sa od toho oddeliť schopnosti a konkrétne činy danej osoby. Dúfam, že aj pani prezidentka Čaputová prispeje k tomu, aby sa v tomto náročnom svete uplatnili talenty, ruky, nohy, hlavy, srdcia žien aj mužov.

Medzi konzervatívcami sa prihováram za reštart.

 

Foto: FB stránka Zuzany Čaputovej

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo