S rodinou do Compostelly

S rodinou do Compostelly

Ísť na púť obvykle znamená vydať sa sám alebo v malom kolektíve priateľov, z ktorého sa môžete kedykoľvek odpojiť a zostať sami so sebou alebo s Bohom. Pri púti s rodinou to tak nejde, malé rodinné spoločenstvo je vašou trvalou súčasťou.

 

Náš život je často hektický, plný udalostí, stretnutí, plánov. Keď uvažujeme o dovolenke, snívame o pokoji s rodinou či priateľmi, o čase, keď sme skutočne spolu a nielen vedľa seba existujeme.

Už dlhšie sme uvažovali o púti do Santiaga de Compostella, nie takej ako keď sme boli slobodní zodpovední len sami za seba, ale ako rodina, spoločenstvo dvoch dospelých a dvoch detí: troj a jednoročného dievčatka, ktorí v rámci svojich možností sa musia sem-tam zaprieť a vzájomnou spoluprácou napomôcť cieľu.

Povedať, že sme o celej púti dlho premýšľali a plánovali ju, by bolo nadsadené. Myslím, že keby sme pridlho nad tým uvažovali, asi by sme tak skoro nevyrazili. Naše deti predsalen nie sú najstaršie a teda aj naše očakávania ich spolupráce a schopnosti sa zaprieť sú nutne obmedzené. Kľúčom pre urobenie rozhodného kroku bolo priveľa neplánovať, ale sústrediť sa na výber deťom priateľskej trasy do Compostelly a nájsť spôsob ako ich transportovať.

Voľba padla na kempingový vozík (na ťahanie i tlačenie so strieškou proti slnku), kde sa zmestili obidve naše deti a keď kráčali alebo sme ich niesli, mohol odviesť naše rupsaky. Samozrejme, nevyhnutnosťou bolo zobrať si so sebou iba to nevyhnutné. Výhodou tu bola naša predchádzajúca skúsenosť s púťou.

Výber cesty bol jednoduchší ako by sa na prvý pohľad zdalo. Portugalské pobrežie s možnosťou aspoň hry v pieskových dunách pre deti bol veľkým lákadlom. Kúpanie v skoro ľadovom oceáne sme skúsili iba raz a pripomenulo mi to detstvo strávené kúpaním vo viac ako sviežej Revúcej na Liptove. Táto trasa nie je zatiaľ taká obľúbená medzi pútnikmi a turistami a ani v auguste nebola preľudnená, čo napomáhalo uvedomeniu si, že toto nie je obyčajná turistika, ale púť.

To posledné, čo sme si museli zbaliť bolo vedomie, že nie všetko sa dá naplánovať, nie všetko sa dá predvídať a je potrebné uveriť v Božie riadenie napriek tomu, že cesta na ďalšiu ubytovňu – albergue je ešte dlhá a sily už dochádzajú.

Vedenie malej rodinnej výpravy do Compostelly napomáha ešte v jednom: v budovaní vedomia, že Boh nie je terorista, ktorý do puntíku žiada naplnenie každého predpisu Písma či púte, ale milostivý Sprievodca, ktorí vidí zámery a pohnútky púte viac ako vy sami. Toto chápanie sa veľmi zíde najmä vtedy, keď ste si zobrali na seba priveľké sústo v podobe dĺžky dennej etapy alebo albergue, kam ste mierili, je plné a najbližšie je 10 kilometrov vzdialené a pod. Vtedy zavolanie taxíka je ako malé vykúpenie.

Taxíky sme využili niekoľkokrát. Dvakrát, keď etapa bola pre nás pridlhá a nedala sa skrátiť z dôvodu neexistencie albergue na polceste a dvakrát, keď sme prišli do albergue neskoro a už pre nás nemali miesto.

Svoj pobyt v Portugalsku sme začali a vlastne aj skončili v Porte, očarujúcom meste na rieke Douro, odkiaľ sme mali autobusom namierené do mesta Esposende, kde ale z neznámeho dôvodu autobus nezastavil a tak sme sa ocitli vo Viana do Castelo, príjemnom letovisko s pekným historickým centrom. Albergue je umiestnené v bývalom kláštore na okraji starého mesta. Zrejme preto, že sme mali so sebou deti, dostali sme samostatnú izbu s kúpeľňou. Toto sa opakovalo niekoľkokrát počas našej cesty. Vlastne skoro stále. Boli sme pripravení bývať so všetkými ostatnými a nežiadať žiadne privilégiá, ale Boh to zariadil inak. V mnohom nám to uľahčilo cestu. Obvykle nové albergue už majú časti pre ľudí so zdravotným znevýhodnením a keďže takých ľudí putuje málo, rodiny s deťmi sú druhé v poradí.

Naša púť sa začala nasledujúce ráno okolo 7.00 prechodom cez historické centrum mesta k nábrežiu, po ktorom sme šli niekoľko kilometrov na malú pláž s bielym pieskom. Kempingový vozík, ktorým sme boli vyzbrojený nesklamal. Uložili sme do neho staršiu spiacu dcéru a mladšia sa niesla na mamičke. Deti pospávali až skoro do deviatej a nám cesta príjemne ubiehala popri plážach, malých majákoch, útesoch, ponad piesočné duny. Malá pláž s lagúnou, hoc veľmi studenou, bola príjemným oddychom.

Tento oddych nás stál miesto v albergue, a znamenal prvý taxík na ceste do Compostelly. Na druhý deň sme vyrazili z Vila Praia de Ancora do Caminha. Náš rytmus sa začal ustáľovať: odchod z albergue medzi šiestou a siedmou ráno pri úsvite a pozvoľné kráčanie v ranom tichu za vychádzajúceho slnka po pravici. Ďalšie stíšenie prichádzalo okolo 11.00 keď sa obidve dievčatá uložili vo vozíku a oddychovali, spali alebo sa hrali. Spolu vytvorili silnú dvojku, ktorá sa dokázala prehrať aspoň hodinu, často až kým sme neprišli do cieľa dennej etapy. Bola radosť sa obzrieť na dve blonďaté hlávky ponorené do hry.

Nasledujúce mesto bolo Caminha – mále mestečko na brehu hlbokého zálivu/ústia rieky Minho oddeľujúcej Portugalsko od španielskej Galície. Ich malé námestie s kaviarničkami, cukrárňami a rýchlym občerstvením bolo čarovné. Deti sa hrali okolo fontány a my sme pili kávu s mliekom a jedli miestnu koláčovú špecialitu Jesuita. Číra radosť.

Ďalší deň bol asi najťažší na našej ceste. Už niekoľko kilometrov za Caminhou uprostred polí sa nám pokazil vozík. Uvoľnila sa matka na zadnom kolese a stratili sme ju. Deti museli vystúpiť a krokom na troch kolieskach sme sa posúvali ďalej. Bola nedeľa a tak sme nikde nikoho nevideli, prechádzali sme pustými ulicami a len v diaľke sme počuli hlahol kostolných zvonov. Nakoniec sme našli pumpu, kde sme požiadali o pomoc. Žiaľ, išlo o malú pumpu a starší pán, ktorá ju prevádzkoval nemal so sebou žiadne náradie.

Našťastie o chvíľu prišiel na pumpu vážny muž na biele dodávke, ktorý situáciu vyriešil za pár minút. Ešte aj prezrel celý vozík a podoťahoval všetky uvoľnené skrutky. Pri odchode sa ešte poprehrabával v aute a vylovil dvoch malých dinosaurov pre naše dievčatá, ktoré sa stali ich neodmysliteľnými sprievodcami na ceste a pre nás pripomienkou, že netreba zúfať, ale uveriť v Božie riadenie.

Toto zdržanie celý deň skomplikovalo a prinútilo nás ísť oveľa ďalej, ako sme pôvodne plánovali. Je to krásna cesta po brehu rieky, kde nestretnete často ani živú dušu. Malebnosť cesty vám pomáha pri meditácii. Každá meditácia je ale ťažšia keď začnú dochádzať sily a cieľ cesty v nedohľadne. Nakoniec sme dorazili do posledného portugalského mesta Valenca. Druhý deň sme potrebovali oddych a tak sme prešli iba pár kilometrov do španielskeho mesta Tui. Obidve mestá sú čarovné svojou pozíciou na vrchu hôr skoro oproti sebe cez rieku Minho a historickou architektúrou. Boli oázou pokoja po odriekaniach predchádzajúcich dní.

Druhý deň sme sa presunuli do Pontevedra odkiaľ sme ráno vyrazili bočnou cestou do Armenteiry, starobylého kláštora v hlbokom údolí. Románske stavby kláštora majú v sebe osobité čaro uplynulých vekov. Vyžarujú ticho a pokoj, hodnoty, ktoré hľadá každý pútnik či človek. Cesta do kláštora vedie popri mori a cez kopce. Prvýkrát sme museli vozík na niektorých úsekoch niesť a nie tlačiť či ťahať. Útočisko v Arminteire však bolo odmenou po dlhom dni.

Sediac pred kláštorom na večeri som si prvýkrát uvedomil, že ísť s rodinou na púť je osobitý dar. Upozornili ma na to dvaja staručkí britskí pútnici, ktorí boli prekvapení, že sme na púti aj s deťmi a veľa sa vypytovali ako to zvládame. Náš rozhovor prebiehal za radostného ďžavotu našich detí, čo ich, myslím, presvedčilo, že to zvládame dobre a rozhovor zakončili žiadosťou o fotku nás a detí, aby ju mohli ukázať svojmu synovi, ktorý odkladá púť už niekoľko rokov s argumentom, že jeho deti sú primalé. Jeho deti majú už okolo desať rokov.

Cesta k moru viedla krásnym údolím riečky. Práve bol sviatok nanebovzatia Panny Márie, takže sme stretli veľa turistov idúcich v protismere. Dlho sme nenašli žiadny bar či bistro a už nás moril smäd, keď sme vedľa kukuričného poľa zazreli malú búdku s usmievavou paňou, ktorú sme vykúpili. Bolo to v hodine dvanástej. Deti vydržia veľa, ale keď to presiahne mieru, ich plač je nezastaviteľný.

Z Vilanova de Arousa skoro až do Padron sa ide loďou, ktorá odchádza o 6 ráno. Ak sme si predstavovali loď, treba priznať, že je to skôr loďka. Keď nás uvidel kapitán loďky iba sa neveriacky pýtal, či nám predali lístky na ich loď, keď videli naše deti. Keď sme súhlasne odpovedali, prežehnal sa, nalodil nás, zabalil do diek a vyrazil. Pre dospelého je to viac-menej príjemná cesta, ale pre malé deti skúška ohňom, či skôr ľadom. Deti to skoro celé prespali, ale museli sme ich držať v objatí a pozakrývané.

Po asi polhodine šľahania studeným vetrom a sem-tam ľadovou vodnou triešťou si kapitán vyzliekol vetrovku a zabalil do nej moju manželku. Keď sa v polceste zadrhol motor a chvíľu nechcel naskočiť, uvedomili sme si, že nikdy nevieme, čo sa môže stať a aj zdanlivo jednoduchá etapa sa môže zmeniť na dobrodružstvo, či niečo horšie.

V Padrone už cítite Compostellu, je to miesto, kde svätý Jakub zrejme skutočne kázal a aj miesto, kam priviezli jeho telo. Nad mestom je tiché miesto s bralom, z ktorého sa prihováral prvým kresťanom v tejto časti sveta. Keď ste tam, máte pocit, že púť je na konci, že toto miesto bol Váš cieľ, ak ste hľadali pokoj, naplnenie, zmysel. Do Compostelly je však stále ešte dosť kilometrov a dva dni cesty.

Posledné kilometre na každej púti sú vždy osobité. Cítite smútok, že niečo končí alebo radosť, že cieľ je na dosah. My sme cítili radosť. Cesta bola pre nás náročná. Keď som uvidel veže katedrály a začul z diaľky jej zvony, skoro som vyskočil od radosti. Ísť ako rodina je ťažká výprava. Keď dorazíte do albergue dostanete síce asi osobitnú izbu, ale vaše povinnosti sa nekončia. Niekedy sa s povzdychom pozriete na spolupútnikov, ktorí prišli spolu s vami a po sprche už ležia na svojich posteliach, spia, či iba tak oddychujú. Vy máte povinnosti: postarať sa o svoje deti, vykúpať ich, prezliecť, uložiť na oddych, oprať, nájsť či pripraviť jedlo.

Niekde v tomto kolobehu ste vy so svojimi potrebami a túžbami po oddychu. Keď príde, cítite obrovskú radosť, že ste to opäť dokázali a vďačnosť, lebo viete že by to nebolo možné Vám samému a ani spolu s manželkou. Púť nadobúda v tomto pochopení iný rozmer, siné precítenie, že s Vami kráča niekto ďalší.

Púť s rodinou je o posilňovaní vášho malého spoločenstva, o zladení sa navzájom. Deti napriek tomu, že sú veľmi malé, rozumejú tejto potrebe a prirodzene sa jej prispôsobia. Celá púť je o budovaní vzájomnej dôvery, o pochopení, že podpora môže prísť aj od toho najmenšieho člena spoločenstva.

Na konci nám bolo jasné, že aj keby sme mali najlepší plán na svete, bez Boha by sme to nedochádzali. Intervenoval vždy, keď sme mali pocit, že sa už ďalej nedá a učil nás uveriť, že je tu pre nás a vždy bude. Musíme iba uveriť.

Ak by sme sa mali ešte raz rozhodnúť, či ísť spolu na púť do Santiaga de Compostella, neváhali by sme ani na okamih. Však, ak Boh dá, ešte pôjdeme.

Foto: Michal Považan

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo

Ďalšie články autora