5 populárnych klišé o kresťanoch

5 populárnych klišé o kresťanoch

Pred pár dňami som na facebooku dostala otázku: „Ty si katolíčka a zároveň si užívaš život? To ako ide dokopy?“ Odpovedala som: „Normálne. Milujem francúzske syry, talianske vína aj kolumbijskú kávu – akurát pre mňa nie sú na prvom mieste v živote.“

Konverzácia nepokračovala dlho. Chlapcovi som sa asi páčila, ale to jeho záverečné vyjadrenie ma odrovnalo: „Veď mne nevadí, že si katolíčka. Pokiaľ nie si fanatik – nechodíš do kostola trikrát týždenne a nestískaš v rukách ruženec ako tie premodlené babky.“ Ouch, tak to bolelo. Ani nie preto, že sme náš platonický vzťah uzavreli po rekordných dvoch minútach svojej existencie, ale preto, že som presne vedela, ako sa na mňa ten človek pozerá. A takisto som vedela, že sa pozerá zle. Mal by ma za fanatičku, aj keby skutočne rozumel, prečo do toho kostola chodím? Nemyslím si. Možno treba veci iba vysvetliť. Možno treba kresťanstvo konečne zbaviť stovky rokov starých klišé. A o to sa teraz okrajovo pokúsim.

  1. Budhistická mala áno, ale kresťanský ruženec už nie?

Ak na niečo my kresťania nedáme dopustiť, je to modlitba ruženca. Ťažko nájsť inú modlitbu, ktorá by tak človeka účinne upokojila a „vycentrovala“ na správne hodnoty v živote ako práve ruženec. O tom, že táto modlitba dokáže ešte oveľa viac, sa dá napísať celý román, ale to nemá byť pointou tohto bodu. Pointou je nasledujúci paradox: Zatiaľ čo stále viac ľudí recituje mantry a v polohe lotosového kvetu sa s veľkou obľubou fotí na Instagram, ruženec by bolo najlepšie ukryť alebo nechať zmiznúť, lebo vyvoláva dojem „brainwashingu“ a starých babiek, ktoré nevedia, čo recitujú. Takže pre objasnenie:  Možno vám to vaša babička nevysvetlila, ale ruženec sa nemodlila preto, aby zapadla do klubu ostatných babiek z dediny. Modlila sa preto, lebo skrátka celoživotne vnímala jeho pôsobivý účinok. Modlitbou ruženca totiž znovu nachádzame svoj stred, zjednocujeme sa s Bohom. Človek, ktorý sa teda pravidelne modlí, by nemal evokovať hrôzu, ale naopak – tento človek má psychohygienu dosť v poriadku!

  1.  Smutný výraz, bledé líčka – asi je to katolíčka!

To, že sa kresťanstvo ľuďom najčastejšie spája s krížom, je v poriadku. Ale to, AKO si tento kríž ateisti vysvetľujú, už v poriadku nie je. Nie, kresťan naozaj nie je žiaden masochista. To, že sa ľudské utrpenie snažíme prijať a spracovať ako zrelí ľudia, ešte neznamená, že ho nezmyselne vyhľadávame alebo že radosťou a krásami tohto sveta pohŕdame. To je taký nezmysel, že dovi. Ak niekto NAOZAJ miluje život, tak je to práve kresťan. Keďže veríme, že Boh je iba Dobro a nič len Dobro, nielenže radosťami tohto života nepohŕdame, ale, naopak, prijímame ich ako dar – s veľkou a úprimnou vďačnosťou. Svoj život milujeme a chceme ho milovať so všetkým, čo prináša. Jediné, v čom sa s ateistami občas nezhodneme, je ten druh „dobra“, ktorý oni niekedy vítajú a my nie. My kresťania sme toho názoru,  že nie všetko, čo je nám príjemné, je pre nás aj dobré. Dobro musí slúžiť na oslobodzovanie ľudského Ducha, jeho úplnosti, dozrievaniu. Ak to tak nie je a vedľajší „produkt“ všelijakých príjemností je závislosť a vnútorná nesloboda, vtedy zapíname kontrolky a hádžeme spiatočku.

  1. Sme pokrytci. Keď niečo vyvedieme, prosto sa vyspovedáme a život ide ďalej.

Priznám sa, že toto keď počujem, tak moja pokojná (starostlivo vymodlená) hladina sa jemne rozvlní. Svätá spoveď nie je po A.) Na úvod nič príjemné. Ak sa kresťan spovedá úprimne, tak naozaj nemá najlepší pocit z toho, čo všetko vyviedol, a ešte si to tak pekne nahlas odrecituje. Vyžaduje to veľkú dávku pokory priznať si svoje chyby, ale robíme to, lebo sa chceme stať lepšími, a tak v konečnom dôsledku odchádzame zo spovedelnice ako znovuzrodení a naladení fakt neskutočne dobre. B.) Ak sa spovedáme z toho, čo sa nám nepodarilo, na prvom mieste je vždy odhodlanie chyby viac neopakovať alebo mať aspoň takú túžbu, úprimnú vôľu polepšiť sa. Ak by niekto bral svätú spoveď ako povolenie konať zlo, lebo Boh ma vždy ospravedlní, je to nehoráznosť, zlomyseľnosť a pred Bohom mu to aj tak neprejde.

  1. My kresťania sme tmári. Neveríme ani v evolúciu!

Toto je veľmi úsmevné. Keď mi ešte raz niekto predloží Darwinovu evolučnú teóriu ako dôkaz toho, že celé kresťanstvo je blud, len sa zoširoka usmejem a do mailu mu pošlem celý zoznam literatúry, ktorý by si mal prečítať, aby sme mohli započať diskusiu na úrovni. Pri všetkej úcte ku každému, kto má kresťana za nevzdelaného diletanta, pokúsim sa o drobné objasnenie: Knihu Genezis si vysoko ctíme a považujeme za Božie slovo. Ale určite to nefunguje tak, že keďže sa v nej priamo nespomína evolúcia, veľký tresk, atómy, elektróny, orbitály a neviem čo ešte stihla moderná veda objaviť, tak si vlastne s vedecky podloženou teóriou o stvorení sveta odporuje a vzájomne sa vylučujú. Práve naopak! Vo vedeckých poznatkoch vidíme Božiu prozreteľnosť, dokonalosť všetkého, čo bolo stvorené, zvláštny božský poriadok a systém. Veľa ľudí si náhodne vyhľadá z Biblie nejakú vetu a potom ju používa ako argument na všetko, čo sa mu zapáči. Ale takto to nefunguje. Na to, aby človek mohol Bibliu chápať, sa ju musí naučiť aj čítať. A to s Božím slovom nie je len tak :-).

  1.  Kňazmi zmanipulované ovečky.

Moja obľúbená téma = kňazi ako mocenskí diktátori a manipulátori. Keď nabudúce stretnem brata Petra, kapucína, ktorý každodenne pomáha onkologickým pacientom (napríklad tak, že im pomáha prežiť nutkavé záchvaty zvracania po chemoterapii), pripomeniem mu, že takto to robí zle a veľa „lóve“ nezarobí. Alebo sestra Martina, rehoľníčka, ktorá sa stará o zločincov vo väzení, mala by vedieť, že takto tie davy nikdy nezmanipuluje. Ale dobre, bez irónie. Viete, prečo sme my kresťania ovečky a prečo sme RADI ovečkami? Lebo sa netvárime, že život je ľahký a že na všetko máme odpoveď. Netvárime sa, že nie sme zraniteľní a že naše ľudské možnosti nemajú hranice. Práve naopak. Veľmi dobre vieme, že náš pohľad na svet je subjektívny. Že je veľa toho, čo nevieme. A tak sa nebojíme Boha pýtať, ako ďalej. Uznajte, Boh, stvoriteľ vesmíru, vie s veľkou pravdepodobnosťou predsa len viac ako my, ktorí sa potulujeme po svete pár desiatok rokov. A áno, s Bohom sa naozaj DÁ komunikovať. Modlitbou, kontemplovaním nad Svätým písmom, ale aj životnými udalosťami, či rozhovormi so zasvätenými alebo inými ľuďmi. Samozrejme, chce to istý stupeň duchovného vzdelania a tréning. Och, my kresťania naozaj nezávidíme nikomu, kto sa spolieha iba na seba a hrdo vyhlasuje, že on nie je ovca! Rozum a múdrosť jedného človeka je z nášho uhla pohľadu veľmi málo dôveryhodný zdroj informácií.

Na úvod týchto 5 životných právd. Som si istá, že pri ich čítaní sa v rozume nejedného ateistu ozve všetko spochybňujúca skepsa, ale to je v pohode. Ak je vôľa, Duch Svätý všetky nezrovnalosti časom doladí :-).

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo