Ako uveria bez hlásania?

Začiatok siedmej kapitoly Markovho evanjelia sa venoval polemike medzi Ježišom a predstaviteľmi židovskej náboženskej autority ohľadom predpisov o očisťovaní. O tom sme počúvali v evanjeliu minulej nedele. Ježišovo kľúčové posolstvo je, že nemôže poškvrňovať človeka to, čo do neho vchádza zvonka, ale to, čo vychádza zo srdca človeka (Mk 7,18-23).

Hneď na to, Ježiš odchádza do končín Týru a Sidonu, teda do oblasti, kde, podľa učenia tých istých náboženských autorít, žijú nečistí ľudia. Epizóda Ježišovho stretnutia so ženou toho kraja, ktorá ho s veľkou vierou prosila, aby jej dcéru zbavil nečistého ducha, potvrdzuje Ježišove slová o pôvode nečistoty. Mohli by sme povedať, že tým, že Ježiš vyzdvihol veľkosť viery pohanskej ženy vyhlásil všetky národy za čisté – teda nie len jedlá, ako to vyslovene potvrdzuje evanjelista v už spomínanej úvodnej polemike (Mk 7,19). Túto epizódu s pohanskou ženou z končín Týru a Sidonu beh nedeľných čítaní na pokračovanie vynecháva.

V téme očisťovania národov sa v istom zmysle pokračuje aj v úryvku pre dnešnú nedeľu (Mk 7,31-37). Ježiš síce opúšťa Týrus a Sidon, ale premiestňuje sa opäť do „nečistého“ územia Dekapola – teda do územia desiatich gréckych miest, vybudovaných v oblasti Palestíny na zjednodušenie helenizácie pôvodného obyvateľstva.

Tu na pozadí zdanlivo „obyčajného“ uzdravenia evanjelista podáva ďalšiu katechézu. Tento človek, syn tohto kraja, má dve prekážky, ktoré mu bránia v plnosti života: je hluchý a rozpráva s ťažkosťou, bráni mu v tom niečo, v predstave jeho súčasníkov to bol démon. Teda grécky text používa dve prídavné mená na charakterizáciu stavu toho človeka, nie jedno, ako je to v našom preklade. Oddelenie týchto dvoch charakteristík pomáha lepšie si uvedomiť logiku posolstva tohto uzdravenia. Všimnime si, že v celom príbehu je poradie prekážok toho človeka vždy zachované – vždy sa hovorí najprv o hluchote, o uzdravení hluchoty a potom o rozprávaní a uzdravení jazyka.

Ježiš je ten, kto má vložiť ruku, čo je gestom prenášania sily – to vyjadruje vloženie Ježišových prstov do uší hluchého a dotknutie sa jeho jazyka. Ježiš neuzdravuje toho človeka jedným gestom, ale najprv sa dotýka uší, potom jazyka. Hovorí sa tiež o použití slín, o ktorých sa verilo, že majú schopnosť uzdravovať a vyháňať démonov. Navyše slina, tým, že vychádza z úst človeka, sa spájala s jeho dychom, a teda aj duchom; v Ježišovom prípade ide o Božieho Ducha. Preto sa napľutie v príbehoch uzdravenia Ježišom spája s Božím dychom, ktorý vdýchne život prvému človeku (Gn 2,7). Avšak uzdravenie sa neudeje, kým sa neobjaví Ježišovo slovo: „Otvor sa!“

Uzdravenie sa neudeje, kým sa neobjaví Ježišovo slovo: „Otvor sa!“Zdieľať

Evanjelista potom hovorí, že sa tomu človeku otvorili uši a bolo rozviazané puto jeho jazyka a rozprával správne (v. 35). Tu použité grécke slovo je príslovka odvodená od prídavného mena ὀρθός [orthos], ktoré znamená „vzpriamený“, „priamy“, „rovný“ (ako protiklad pokriveného), ale aj „v súlade s náukou“, „pravdivý“. Aj keď z pohľadu fyzického uzdravenia ide o to, že ten človek začal rozprávať zrozumiteľne, z pohľadu hlbšej skutočnosti, v katechetickom rozmere textu sa chce povedať čosi iné.

Ten človek reprezentuje všetkých obyvateľov svojho kraja a im podobných, všetky „nevyvolené“ národy. Pohanský človek nehovoril správne, lebo nepočul Ježišovo slovo. Keď prichádza on, svojou mocou a Duchom mu najprv otvára uši – musí najprv počuť Ježišovo slovo, slovo ohlasovania. Až potom sa odstráni puto, ktoré zväzuje jeho jazyk a nevie správne rozprávať, nepozná pravdu. Keď počuje Ježišovo slovo a má otvorené ucho srdca, má aj správne, priame slová, hovorí pravdivo. Uzdravenie všetkých národov sa deje cez Ježišovu moc a jeho slovo. Vidíme to v reakcii ostatných okolostojacich – nemôžu mlčať o Ježišovi. Na ich hovorenie o Ježišovi a o tom, čo robí, je použité sloveso κηρύσσω [kerysso], ktoré je základom pre typické označenie ohlasovania prvotnej Cirkvi: kerygma. Aj tí, o ktorých sa predtým myslelo, že nemôžu hovoriť o Bohu správne, keď sú im otvorené uši, idú a ohlasujú, čo počuli a videli. Veď aj Pavol hovorí: „Ale ako budú vzývať toho, v ktorého neuverili? A ako uveria v toho, o ktorom nepočuli? […] Teda viera je z hlásania a hlásanie skrze Kristovo slovo“ (Rm 10,14-17).

Matúš Imrich
Autor je kňazom Košickej arcidiecézy a členom Centra pre štúdium biblického a blízkovýchodného sveta. Ukončil licenciátne štúdium na Pápežskom biblickom inštitúte v Ríme, kde v súčasnosti pokračuje v doktorandskom štúdiu.