Ferrante: Geniálny pohľad na ženskú dilemu rodina vs. ambície

Ferrante: Geniálny pohľad na ženskú dilemu rodina vs. ambície

Elena Ferrante je pojem, je bestseller, je „musím mať“. U nás v ružomberskej mestskej knižnici sa na jednotlivé diely neapolskej kvadrilógie čaká tak dlho, až si ich človek radšej kúpi.

Okrem štyroch dielov Neapolskej ságy vydalo Inaque Temnú dcéruZraňujúcu lásku, pripravuje Dni opustenia. Neapolská sága podrobne opisuje životy Eleny a Lily, oboch narodených v r. 1944, od detstva takmer po súčasnosť. Temná dcéra analyzuje materstvo a s ním súvisiace životné zlyhania starnúcej Ledy. Elena a Leda akoby si z oka vypadli, pôsobia ako tá istá postava a ten istý kanál na vyplavenie autorkiných kľúčových skúseností a myšlienok.

Elena Ferrante si roky úzkostlivo stráži skutočnú identitu, hoci jej pseudonym bol už pravdepodobne prelomený, keď taliansky investigatívny novinár preskúmal finančné toky z vydavateľstva a Elenu Ferrante stotožnil s prekladateľkou Anitou Raja žijúcou v Ríme. Akokoľvek, pri čítaní jej kníh sa nemožno diviť, že sa autorka skrýva. Nech už sú príbehy a postavy fiktívne viac alebo menej, myšlienkové pochody za nimi sú veľmi odhaľujúce.

Základné tematické línie predstavujú drina a ambície, aby si hrdinka vydobyla postup zo svojej sociálnej triedy; celoživotné pichanie slamy v topánkach; vzťahy s mužmi a vášeň; ale najmä vzťah matka – dcéra, a to anaforicky v zmysle určitej nenávisti k vlastnej matke a odpútavania sa od nej, aj kataforicky v zmysle určitého neprijatia vlastných dcér a boja s nimi.

Za tým všetkým presvitá zjednocujúca túžba „stať sa“. Hrdinka túži stať sa niekým, ale sama to nevie konkretizovať, tápe. Jeden z rozhodujúcich momentov tohto „stávania sa“ sa opakuje v ságe aj v Temnej dcére: je ním drastické opustenie manžela a malých detí (v oboch knihách sú to dcéry vo veku 3 – 4 a 6 rokov). V treťom diele Neapolskej ságy Tí, čo odchádzajú – tí, čo zostávajú je táto dráma začlenená do behu udalostí a čoskoro ju prekryjú ďalšie. No v Temnej dcére sa autorka práve tejto téme venuje do hĺbky, s priam geniálnym rámcom a pointou.

Hrdinka v oboch prípadoch rieši mučivý rozpor medzi túžbou po vlastnej sebarealizácii (v role spisovateľky, resp. profesorky na univerzite) a povinnosťou starať sa o deti a domácnosť. Sú tam všetky tie emotívne detaily: zatváranie sa v pracovni pred maličkými deťmi, aby si žena utrhla chvíľku na tvorivú prácu; odchádzanie od plačúcich detí na konferenciu či turné; výbuchy nakumulovanej nervozity a nespravodlivé trestanie detí.

Do toho sa v oboch prípadoch primieša vášeň a mimomanželský vzťah – znova pred očami zmätených detí.

Manželstvo prežívajú obe hrdinky ako vzťah so suchým, ale veľmi dobrým a starostlivým manželom. Akurát vo veci osobných ambícií si muž uzurpuje všetok svoj čas pre svoju prácu, žene v kariére nebráni, ale ani ju nepodporuje, a tak ju necháva samu v ťažko riešiteľných dilemách.

To, ako sa v tých dilemách hrdinky rozhodujú, vidí čitateľ – rozhodca z odstupu; na rozdiel od nich má na dlani aj dôsledky jednotlivých činov. Autorka ich nehodnotí, nekritizuje, len akoby faktograficky zaznamenáva. Keďže volí formu ja-rozprávania, znejú ako úprimné svedectvo, a teda môžu vyvolávať dojem určitého odporúčania: toto je „moja“ cesta, „moja“ voľba.

Ale zároveň platí, že kto by chcel tú cestu a voľbu odsúdiť a potenciálnych nasledovníkov od nej odradiť, nespravil by to lepšie. (Resp., ak by vopred mal tento mravokárny úmysel, spravil by to oveľa horšie, ako sme svedkami pri gýčových poučných príbehoch, nebudem menovať.)

Ferrante má však od normatívov ďaleko, až priďaleko. Až sa miestami natíska pocit, že za nestálosť jej hrdiniek môže totálna neukotvenosť v nejakom hodnotovom systéme. O náboženstve ani nehovoriac, to zohráva v románoch čisto folklórnu rolu, v istých životných momentoch sa hrdinky od neho dokonca ostentatívne dištancujú. Obe otvorene zastávajú pokrokovú voľnú sexuálnu morálku, v ktorej podporujú aj svoje deti. A komunistické myšlienky, ktoré sa prezentujú v Taliansku tej doby ako jediná alternatíva skorumpovaným starým štruktúram a camorre.

Čitateľ tak dostáva aj zaujímavú lekciu z dejín 20. storočia: čo sa dialo po vojne na Západe za železnou oponou. Búrlivé spory „komunistov“ a „fašistov“, terorizmus, potýčky, krv, sexuálna revolúcia. Sociálne priepasti. Mafia. Školský systém a univerzitný život.

To všetko je namixované geniálnym literárnym štýlom autora, aký sa nerodí každý deň. Na obálke tretej časti ságy doslova stojí: „Ak ste nečítali romány Eleny Ferrante, je to, akoby ste nečítali Gustava Flauberta v 1856...“

Azda teda nebude ani bez sociologického významu, ak takéto svedectvo doby tak intenzívne rieši sebarealizáciu ženy. Hrdinky Eleny Ferrante sa usilujú „stať sa“ niekým tak, že nasledujú svoje vášne a ambície. Očividne im to neprináša šťastie. Aj spisovateľský úspech, aj akademický úspech (o prechodných láskach nehovoriac) sú príliš prchavé a klamlivé. Čo je teda trvalé dobro? Nevedno, či Ferrante zamýšľala vložiť nejakú odpoveď medzi riadky. Ale dobré je už to, že sa čitateľ takto musí pýtať.

 

Foto: Inaque.sk (z obálky knihy Tí, čo odchádzajú – tí, čo zostávajú)

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo