Prezidentská voľba z roku 2004 je svojím významom pre ďalšie smerovanie Slovenska jednou z najpodceňovanejších udalostí. Ivan Gašparovič, človek, ktorý mal upadnúť do zabudnutia, sa neuveriteľnou náhodou, v ktorú ani on sám neveril, stal na ďalších desať rokov hlavou štátu. Dekáda jeho mandátu sa niesla v znamení surovosti, útokov voči demokracii, šliapaní po spravodlivosti, medzinárodnej hanby a rozkladu politickej kultúry.

Každý slušný človek vtedy vedel, že hrozí – a treba tomu zabrániť – ešte niečo horšie. Že sa prezidentom stane Vladimír Mečiar. Demokrati sa napriek tomu nedokázali spojiť pre jedného silného kandidáta, čo bola chyba ich všetkých. U niektorých však zvíťazila vidina seba v prezidentskom paláci pred blahom krajiny a viedlo to k tomu, že Slovensko sa zobudilo do trpkého rána. Malo si vybrať medzi Mečiarom a jeho bývalou pravou rukou.

Mikloško a Bútora sa ukázali ako politici, ktorí nedokázali odhadnúť svoje šance a boli voličmi slušne, no rázne odmietnutí. Malo z ich strany nasledovať priznanie porážky a stiahnutie sa. Martinovi Bútorovi slúži ku cti, že tak urobil. Mikloškov príbeh je iný.

Ten tri roky po voľbe vyhlásil, že znovu kandidovať na prezidenta nebude, no už v roku 2009 svoje slovo porušil a kandidoval opäť. Výsledok dosiahol ešte horší ako pred piatimi rokmi, jeho reakcia však bola definitívnym potvrdením toho, že o blaho krajiny mu v skutočnosti nejde. Odmietol totiž podporiť Ivetu Radičovú, ako aj voliť v druhom kole voľby, čo bol jasný signál pre jeho voličov. Fakticky tým dal na roveň Ivetu Radičovú s Ivanom Gašparovičom, ktorý pokračoval ďalších päť rokov v deštruktívnom a hanebnom výkone svojho mandátu. Vladimír Palko vtedy povedal, že zachránili česť kresťanskej a konzervatívnej politiky, lebo inak by si „katolícke Slovensko“ mohlo vyberať iba medzi komunistom a liberálkou. Toto je typický názor starej katolíckej kaviarne, ktorého škodlivosť pre celú spoločnosť sa ukazuje opakovane a hrozí aj v budúcoročnej voľbe.

Ubehlo deväť rokov a František Mikloško ohlásil svoju tretiu kandidatúru. Zásadný nedostatok sebareflexie vo vzťahu k predošlým dvom kandidatúram spečatil v rozhovore, kedy nielen že dal na rovnakú úroveň význam Gašparovičovho prezidentského mandátu pre Slovensko s potenciálnym Kukanovým, ale vopred vylúčil, že by sa z boja stiahol, keby sa mal do druhého kola dostať neskrytý sympatizant nacizmu Marian Kotleba.

Blaho krajiny ide nabok do tretice, Mikloško sa po dvoch odmietnutiach núka znovu. Je to prejav trucovitosti a ten sa v slušnej spoločnosti nenosí. Prezident má klásť záujem krajiny pred svoj vlastný a toto by sme mali mať na pamäti, keď ho budeme v najbližšej voľbe vyberať.

Fotografia: The Three Doors. Autor: Theen Moy.
Licencované pod CC BY-NC-SA 2.0.