Sústreďme sa viac na to, čo je potrebné robiť

Sústreďme sa viac na to, čo je potrebné robiť

Evanjeliovým úryvkom najbližšej nedele (Mk 2,23-3,6) sa vraciame do cezročného obdobia a k pravidelným textom z Markovho evanjelia, ktoré nás sprevádzajú v tomto liturgickom roku. Evanjelista nám ponúka Ježišovu interpretáciu predpisov zákona.

Úryvok je potrebné čítať v kontexte celej 2. kapitoly Markovho evanjelia. Skladá sa zo série otázok, ktoré sa dotýkajú identity Ježiša z Nazareta. Prečo odpúšťa hriechy? (porov. Mk 2,7); prečo stoluje s mýtnikmi a hriešnikmi? (porov. Mk 2,16); prečo sa jeho učeníci nepostia? (porov. Mk 2,18); prečo jeho učeníci robia v sobotu, čo neslobodno? (porov. Mk 2,24)

V Markovom evanjeliu je reálnych aj rétorických otázok údajne až 114. Preto mu môžeme dať aj pomenovanie „evanjelium otázok“. Je to podnet aj pre nás, aby sme si aj my kládli otázky o zmysle života a viery. Položiť otázku implicitne znamená hľadať odpoveď. 

Ježišov pozitívny pohľad

Na jednej strane sa v Lk 4,16 hovorí o Ježišovi, že „podľa svojho zvyku šiel do synagógy“. Výraz „podľa svojho zvyku“ poukazuje, že nešlo o jednorazovú udalosť, ale, že Ježiš si pravidelne uctieval a zachovával sobotu. On sám hovorí, že neprišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov, ale ich naplniť (porov Mt 5,17).

Spor medzi ním a farizejmi nie je v tom, či sa sobota má alebo nemá zachovávať. V jej zachovávaní bola jasná zhoda. Rozchádzali sa však v otázke pochopenia posvätnosti siedmeho dňa, jeho úlohy v živote človeka a v spôsobe jeho zachovávania. Farizeji sa skôr zamerali na rozlišovanie, ktoré práce človek nemá vykonávať, aby nenarušil posvätnosť siedmeho dňa.

Pán Ježiš ponúka pozitívnu perspektívu, to znamená, čo všetko tento deň umožňuje človeku vykonať, aby oslávil Boha a zostal nablízku druhým ľuďom. Odmieta spôsob interpretácie soboty v duchu človek je pre sobotu“. 

Pán Ježiš voľným spôsobom uvádza príklad zo Starého zákona, o ktorom sa zmieňuje 21. kapitola Prvej kniha Samuelovej. Vtedy kňaz Achimelech (a nie Abiatar, ktorý bol jeho synom) dovolil, aby Dávid a jeho vyhladovaní muži zjedli posvätené chleby, ktoré mohli jesť iba kňazi. Pán Ježiš ukazuje, že záchrana života stojí nad predpisy kultu. 

Pravý zmysel siedmeho dňa

Ježiš zdôrazňuje, že skutočným úmyslom siedmeho dňa je láska, milosrdenstvo a radosť. V našich úvahách o viere, v tomto kontexte aj o posvätnosti nedele, sme možno v rovnakom ohrození, ako boli farizeji, že totiž zúžime naše chápanie náboženstva na výpočet toho, čo sa všetko smie a nesmie a unikne nám podstata.

"Povedz mi, ako prežívaš nedeľu – Pánov deň, a ja ti poviem, či si skutočne slobodným človekom."  Zdieľať

Princípom siedmeho dňa je, že  nám umožňuje pozerať sa na náš vzťah k Bohu a k druhým ľuďom iným spôsobom, než nám ponúkajú pracovné dni týždňa. Ježišov výrok „sobota je pre človeka a nie človek pre sobotu“ je východiskový princíp, v ktorom sa jasne odlišuje, čo je prostriedok a čo cieľ.

Ich zámena môže mať zničujúce následky. Deje sa to vtedy, keď prestaneme vnímať prácu, peniaze a postavenie ako prostriedok a stanú sa pre nás cieľom, zmyslom života. Som ich pánom ja, alebo oni opanovali mňa? Dovolím si preto túto paralelu: Povedz mi, ako prežívaš nedeľu – Pánov deň, a ja ti poviem, či si skutočne slobodným človekom. 

Človek v centre záujmu

Uzdravenie človeka s vyschnutou rukou nie je novým príbehom, ale názorným zakončením diskusie ohľadom spôsobu zachovávania soboty. Ježišove slová chorému „staň si do prostriedku!“ (Mk 3,3), môžeme vnímať aj symbolicky. Stredobodom Ježišovho záujmu nie je predpis, ale človek a jeho dobro. Dokazuje to aj skutočnosť, že v centre príbehu uzdravenia je kľúčová otázka: „Slobodno v sobotu robiť dobre alebo zle, zachrániť život alebo zničiť?“ (Mk 3,4)

Nemáme sa v živote sústrediť len na to, čo je zakázané, ale zvlášť na to, čo je potrebné robiť, konať dobro, zachrániť život. V centre nášho záujmu nemôže byť príkaz, ale človek. A ak to má byť príkaz, tak potom prvý zo všetkých, ako nám ho odovzdal Ježiš - milovať Boha a milovať blížneho (porov. Mk 12,29-31). 

Posledný verš evanjeliového úryvku odkrýva, že pôvodným zámerom pýtajúcich nebola úprimná túžba poznať pravdu. Skutočným úmyslom bolo nájsť spôsob ako Krista obviniť a zahubiť.

Na Ježišovu priamu otázku o záchrane života mlčali, ale potom sa radili. V Cirkvi a v spoločnosti boli a budú vždy ohrozením tí, ktorí v prítomnosti mlčia, a za chrbtom pripravujú vlastné plány. 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo