Predstieranie kvality: vysoké školy bez zmeny

Predstieranie kvality: vysoké školy bez zmeny

Netreba ani detailne sledovať čo sa deje s rezortom školstva a čo sa v ňom chystá v mene jeho reformy, či „rozvoja“, ako svoje plány tvrdošijne nazýva Lubyová. V podstate na  to, aby som si o sľubovanom „rozvoji“ urobil reálny obraz, mi stačilo teraz zaznamenať len jednu formálnu vecičku, ktorá sa objavila v bežných správach z činnosti prezidentskej kancelárie.

Prezident Kiska mal po dlhšej pauze „menovací“ deň. Menoval nových rektorov, vysokoškolských profesorov a sudcov. A pár objektov tohto menovania hovorí za všetko.

Menovacie dekréty

Za rektora Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre bol znovu, po jednej funkčnej prestávke, vymenovaný celoživotný, takpovediac „kariérny“ funkcionár Libor Vozár. Ten, ktorý počas svojej celoživotnej funkčnej kariéry bol akademickým senátorom, prorektorom, dekanom a opakovaným rektorom,  šéfom Slovenskej rektorskej konferencie, šéfom Agentúry na podporu výskumu a vývoja, predsedom Rady vysokých škôl, vždy v blízkosti vlády a v ešte väčšej blízkosti k Róbertovi Ficovi. Presne ten Vozár, ktorý v jednom z publikovaných rozhovorov pre denník SME ukázal, že mu celkom chýba odvaha a schopnosť postaviť sa čelom k zjavným zlyhaniam vysokoškolského prostredia. A presne ten Vozár, ktorý (ako inak) bol v kapitole o vysokom školstve spoluautorom Učiaceho sa Slovenska, zrejme preto, aby dal návrh na reformu tých kvázireforiem vysokého školstva, na ktorých sa predtým ako funkcionár na všetkých možných postoch aktívne podieľal.

A zostaneme ešte na chvíľu v Nitre. Za rektorku tamojšej Slovenskej poľnohospodárskej univerzity bola vymenovaná osoba, o ktorej po jej zvolení médiá okamžite informovali, že má istý kvalifikačný deficit. Jednoducho neovláda cudzie jazyky, nedohovorí sa v angličtine. Nerozumiem tomu, ako s týmto deficitom dokázala dodnes vôbec existovať a prežiť v akademickom prostredí. A už vôbec nechápem, ako sa dá s týmto bremenom reprezentovať a viesť vysoká škola, ktorá, ako sa iste v jej dokumentoch uvádza,  chce byť určite súčasťou minimálne európskeho univerzitného priestoru. Nebude to len osobný deficit novej rektorky. Škole ešte asi nedochádza, že to bude obrovský deficit až hanba celej univerzity.

A do tretice. V šíku novo menovaných profesorov sa objavil v súvislosti s „rozvojom“ slovenského školstva jeden pozoruhodný: riaditeľ Štátneho pedagogického ústavu Ľudovít Hajduk. Presne ten, ktorý tesne po ostatných voľbách rozdával médiám rozhovory ako budúci minister školstva a ktorý sa ním nestal, no bol mu zverený ústav, na pleciach ktorého by mala byť kľúčová úloha v oblasti reforiem obsahu školského vzdelávania.

Bolo by to vlastne fajn, že riaditeľ tohto ústav získal najvyššiu akademickú kvalifikáciu, ktorá by mohla byť signálom, že oblasti, ktorú riadi, dobre rozumie. Ale je tu malé prekvapenie. Hajduk, ako predtým docent v odbore etika bol teraz vymenovaný za profesora v odbore masmediálne štúdiá. Kvalifikácie celkom mimo oblasti vzdelávania, kde Hajduk pôsobí v kľúčovej funkcii.

Vôbec nerozumiem tomu, ako sa k akademickej špičke dá dostať tak, že človek skáče z jedného odboru do iného, a ako je vôbec možné, že oblasť, ktorú Hajduk riadi, vlastne ani nespadá do jeho profesijného záberu a že sa hlboko, intenzívne a výlučne (lebo taký je podľa mňa údel normálneho profesora) venuje čomusi celkom inému, ako tomu, čo je podstatou činnosti ústavu, ktorý riadi. Na riaditeľských dverách ŠPÚ si akiste dotyčný už dal vyrobiť menovku s profesorským titulom. No všetci tí, ktorí uveria, že za dverami sedí niekto, koho profesorský titul súvisí s výkonom jeho práce v oblasti školstva a vzdelávania, sa budú hlboko mýliť.

Tieto rektorské a profesorské menovania nie sú ani tak o týchto konkrétnych osobách. Nie sú samozrejme ani o Kiskovi, ten tieto osoby jednoducho vymenovať musí. Je to, najmä v tých rektorských príbehoch, skôr výpoveď o samotnom akademickom prostredí, ktoré tieto návrhy vygenerovalo. Je to signál postoja, že chceme len to čo bolo, že nám nevadí alibizmus, že sa uspokojíme s priemerom a že dokonca prehliadneme či dokonca vyzdvihneme aj očividnú podpriemernosť. Že prosto status qou je to, čo nám vyhovuje najviac a čo nám dáva istotu a nijako nás neohrozuje. A to všetko len zaobalíme nekonečnými akademickými a politickými debatami o kvalite, o rozvoji a o napredovaní nášho vysokoškolského prostredia.

Zmeny bez odvahy

Vlastne sa nečudujem, že v akademickej obci sa ani pierko nepohlo, keď vláda schválila návrhy nových zákonov, ktoré majú zásadným spôsobom meniť posudzovanie kvality našich vysokých škôl a zmeniť systém akreditácie a ktoré by mali začať platiť už od septembra. Možno sa akademická obec uspokojila znovu s polovičatosťou a hybridnosťou týchto „moderných“ zákonov.

Pri všetkom úsilí zlepšiť kvalitu vysokoškolského vzdelávania mnohým azda stačí a bude vyhovovať, že na ceste k nej sa naďalej budú prideľovať doživotné profesorské tituly, ktoré vyspelejšie vysokoškolské systémy nepoznajú a popri tom budú existovať aj profesorské pracovné pozície. Tie sa budú dať po novom obsadiť aj „odborníkmi z praxe“, kde sú síce akési formálne limity a podmienky, aby to nemohol byť akýkoľvek kamarátov kamarát, ale dôverne poznajúc naše akademické prostredie už dnes vidím, ako sa naše prostredie plní práve profesormi tohto druhu.

A keď už sme pri tých tituloch, tak sa znovu nenašiel nikto, kto by nahlas povedal a pri tvorbe týchto nových zákonov trval na tom, aby sme definitívne skoncovali s udeľovaním smiešnych malých doktorátov, ktoré taktiež vo svete nikto nepozná (ani neuzná), ktoré stoja úplne mimo normálnej akademickej kvalifikačnej dráhy a ktoré majú len takú našu malomeštiacku hodnotu. Tvorcovia nových zákonov si paradoxne dali ešte viac záležať, aby spresnili, aký malý doktorát komu bude patriť.

Hra na kvalitu

Rektorské menovania, na ktoré som ukázal vyššie, vypovedajú o tom, že vysoké školy uvažujú o svojej „kvalite“ inak a v celkom iných súvislostiach ako „kvalita“, ktorú má zabezpečiť nový  „Zákon o kvalite vysokoškolského vzdelávania“. Zrejme preto vysoké školy nijako nevyrušilo, že aplikácia novej legislatívy zase rozbehne nový byrokratický kolotoč, ktorý má vraj zabezpečiť vyššiu autonómiu vysokých škôl pri poskytovaní študijných programov. Spustí množstvo už teraz predvídateľných i nepredvídaných problémov. A spustí mechanizmus nových adaptačných stratégií, ktoré vysoké školy budú ostošesť vymýšľať, aby vyvolali očakávané zdanie, že si úspešne a autonómne riadia vlastnú kvalitu.

Vôbec by som nechcel byť dnes v koži vysokoškolských funkcionárov, ktorí sa budú musieť novým parametrom hodnotenia „kvality“ prispôsobiť. Možno si ešte nedokážu predstaviť, čo ich od septembra  a nasledujúcich pár rokov čaká. Budú z nich naozajstní „úradníci kvality“ a profesionáli vo vymýšľaní toho, ako vyhovieť novým (ešte neznámym) štandardom kvality a ako predstierať ich dokonalé dosahovanie. A za celú túto hru budú vysoké školy štátnej akreditačnej agentúre ešte aj platiť. Bude to dlhotrvajúca a vyčerpávajúca hra, ktorá môže zohrávať pri zvyšovaní kvality slovenského vysokého školstva asi takú úlohu, ako doterajšie nekonečné, byrokraticky extrémne zaťažujúce a unavujúce akreditácie: teda v zásade žiadnu.

To, čo sa považuje za podstatu kvality vysokých škôl, sa z nového zákona o kvalite nedozvieme takmer nič. Zato v rozsahu dvoch tretín jeho textu sa dozvieme všetky detaily o akreditačnej agentúre včítane platov jej funkcionárov, mechanizmoch ich cirkulácií, spôsobe narábania s majetkom a podobne.

Vôbec neverím, že nová legislatíva o kvalite vysokých škôl s tou reálnou kvalitou môže dajako pohnúť. Neverím tomu, že nová akreditačná agentúra a spôsoby hodnotenia kvality zo strany štátu môžu preklenúť zjavné nedostatky a zlyhania existujúceho systému akreditácii a doterajšej akreditačnej komisie. Ako člen pracovnej skupiny som pre akreditačnú komisiu pracoval dlhé roky: od jej vzniku a na vlastnú žiadosť som to vzdal až tento rok. A na začiatku som veril, že ak budeme pracovať poctivo, dokážeme zdvihnúť kvalitu vysokých škôl. Nedokázali sme, prestal som veriť a rezignoval som.

Zlyhávanie ideálov

Nedá sa povedať, že principiálne by boli mechanizmy aj dobiehajúcej akreditácie mienené zle alebo že by boli nesprávne. No nedá sa povedať ani to, že by tento systém pomohol vysokému školstvu. Jednoducho nepomohol. Ideál kvality a náročnosti zovšednel, mechanizmus posudzovania sa stal rutinou, záujem o detailné poznanie prostredia škôl prevalcovala byrokracia. A samozrejme ľudia. Takí, ktorí sa mali vyjadrovať ku kvalite iných bez toho, aby sami boli vzorom alebo aby sa aspoň tejto kvalite približovali.

Bolo až komické sledovať prácu niektorých členov akreditačnej komisie, ktorí sa majú vyjadriť ku kvalite vedeckej práce trebárs tak, že si aspoň náznakom prezrú texty publikované v zahraničných časopisoch písané v angličtine. Nepozreli, lebo nemohli, pretože neovládajú tento všedný akademický jazyk. Rovnako bolo takmer neuveriteľné vnímať, že zodpovedný člen akreditačnej komisie nepozná bežné medzinárodné akademické vydavateľstvá a už vôbec nie medzinárodné uznávané časopisy vo svete. Lebo ich nikdy nečítal, a už vôbec do nich nikdy nič nenapísal. Lebo na to prosto profesionálne nemá kapacitu.

V takejto situácii a v takejto kvalifikačnej zostave sa diskusia o kvalite vo vašom vlastnom odbore nedá ani otvoriť, tobôž nie viesť. Aj sa viesť prestali a aj celý posudzovací proces dospel už len do mechanických online hlasovaní bez diskusie. A už ste len v nemom úžase mohli niekedy sledovať, ako sa udeľujú či neudeľujú akreditácie a ako sa hľadajú zdôvodnenia v prospech či neprospech vysokých škôl nad rámec existujúcich kritérií, dokonca niekedy až na hrane zákona či ústavnosti.

Takýto systém posudzovania kvality a akreditácií so svojimi očividnými personálnymi a etickými trhlinami kvality nemohol priviesť slovenské vysoké školstvo k zásadnejšiemu posunu. Dlhoročnú stagnáciu a neschopnosť urobiť obrat nám dávajú najavo tí, ktorí odchádzajú študovať von a je ich stále viac. A vidia ju všetci, ktorí ju vidieť môžu a chcú.

Zmena v nedohľadne

Nijakým spôsobom situáciu neriešia ani nové zákony o kvalite, ktoré, prevzaté od Plavčana predložila Lubyová a ktoré začnú platiť od septembra. Žiadna zásadná zmena nepríde, príde len nová byrokracia, chaos a predstierania. Lebo, ako ukázali dve rektorské menovania, akademická obec je so súčasným stavom vlastne spokojná a nevzrušuje ju ani to, že v ich pozadí sa prijíma podozrivá legislatíva. Kombinácia pasívneho akademického prostredia a aktívnej neprofesionálnej správy rezortu je pre slovenské vysoké školstvo dlhodobo fatálna.

 

Ilustračné foto: flickr.com/teddy-rised

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo