Je viera každého osobná vec?

Je viera každého osobná vec?

V týchto dňoch som sa viac krát stretol s tým, ako sa niekto vyjadril, že duchovno, alebo viera je každého osobná vec. Dokonca v jednom prípade dotyčná osoba použila slovo intímna. Dá sa viera prežívať iba na osobnej rovine? Ja si to neviem predstaviť.

Každý deň cestujem do práce a z práce vlakom. Priznám sa tu na rovinu, že najradšej cestujem sám.  Väčšinou sa začítam do knihy, na ktorých som závislý a vtedy nevnímam okolie a hlavne na ceste domov mi kniha slúži ako duševná očista. Po hodinách rozprávania a dávania cítim, že potrebujem prijímať. Tú polhodinku vo vlaku mi kniha pomáha zmeniť myšlienky a vziať ma z reality slovenského školstva do inej reality. Mám to veľmi rád.

Minule som cestoval s jednou mojou žiačkou. Teda cestujem s ňou raz za čas a je to veľmi zaujímavá osoba. Do školského časopisu raz napísala peknú poviedku a myslím, že s ňou aj vyhrala nejakú súťaž. Tak sa jej zakaždým vo vlaku spýtam, kedy napíše niečo ďalšie. Nie je ľahké niečo písať, zvlášť ak maturujete v odbore Animovaná tvorba, kde vašou maturitnou prácou má byť animovaný film. Medzi rečou mi povedala veľmi podnetnú myšlienku: "Myslím si, že každý človek by mal za život napísať aspoň jednu knihu."

Wow. Spadla mi sánka. Krásna myšlienka. V podstate každý človek má čo povedať tomuto svetu. Aj keď si možno myslíme, že je náš život nudný, nie je to pravda. To, čo sa nám môže zdať ako nudný, nezaujímavý život môže byť pre iného veľkou inšpiráciou. O čom by teda tie knihy mohli byť? O našom detstve? O súrodencoch? O chorobe s ktorou sme sa stretli? O zdravej výžive? O telesnom cvičení? O viere?

V týchto dňoch som sa viac krát stretol s tým, ako sa niekto vyjadril, že duchovno, alebo viera je každého osobná vec. Dokonca v jednom prípade dotyčná osoba použila slovo intímna. Dosť ma to zaskočilo, pretože ak premýšľam nad knihou, ktorú by som písal ja, bola by o viere a dôvere v Boha. Viera v Boha v mojom živote zohráva veľkú úlohu, ako by teda mohla byť intímna.  Dá sa viera prežívať iba na osobnej rovine? Ja si to neviem predstaviť.

Intimita (podľa wikipédie :)) je z latinského pôvodu intimus, čo znamená niečo vnútorné, skryté pred zrakmi iných. To by znamenalo, že svoju vieru zdieľam tak maximálne s mojou manželkou a možno so svojimi deťmi. Ak by sa ma priatelia opýtali, či verím v Boha, odpovedal by som, "áno, ale je to moja osobná záležitosť" a oni by zrejme vtedy pochopili, prečo sa nezúčastňujem verejného života viery.

Nechcem týmto nikoho uraziť, ale myslím si, že viera nie je nikoho osobná vec. Myslím si, že ak toto niekto povie, buď vôbec neverí, alebo si ospravedlňuje to, že ho otázky ohľadom Boha nezaujímajú a touto frázou vlastne navodí v ľuďoch pocit, že je všetko v poriadku, predsa len verí v Boha. V skutočnosti ale takýto človek nevie, ako a čo by mohol na túto tému povedať a táto veta mu zabezpečí, že mu dajú ostatní pokoj.  

Predstavte si, že by si Ježišovi apoštoli povedali túto frázu, "viera je moja osobná vec" a nenapísali by nám žiadne Evanjelium. Nič. Ak by za Petrom prišiel nejaký človek a opýtal sa ho: "Počuj Peter, niekde som počul, že Ježiš Kristus uzdravil malomocných a slepých a že vykonal mnoho zázrakov? Je pravda,  síce zomrel na kríži, ale vraj vstal na tretí deň zmŕtvych. Je to pravda?" A Peter by mu odpovedal: "No vieš, ja si myslím, že to čo sa stalo s Ježišom a čo som s ním ja prežil, je moja osobná vec a vôbec ťa to nemusí zaujímať." Alebo namiesto slávnej Petrovej reči, o ktorej sa píše v Skutkoch apoštolom, by iba povedal: "Ľudia, Izraeliti, neviem, čo ste počuli o Ježišovi, ale nech je to už čokoľvek, je to vaša intímna vec. Takže si žite každý svoju osobnú vieru a nikoho tým neobťažujte. Dobre?! A nevzrástol by počet tých, čo uverili na päť tisíc.

Ba čo by bolo ešte horšie, viera by sa vôbec nešírila a my by sme dnes nevedeli čo sa pred dvetisíc rokmi stalo a aký obrovský dopad to môže mať na naše životy. Ak by si apoštoli nechali vieru iba pre seba, nevznikla by Cirkev, neudialo by sa množstvo zázrakov, nemali by sme svätcov, neuctievali by sme mučeníkov, ktorí boli ochotný zomrieť pre evanjelium, pretože vedeli, že to čomu veria nie je ich intímna vec. Ale je to niečo, čo nás môže prerásť takým spôsobom, že nebudeme môcť mlčať. Že nám to nedá neobraňovať vieru. Že musíme tomuto svetu poukázať na pravdu, ktorú sme objavili.

Viete, jedným z ľudí, ktorí povedali, že duchovno je každého osobná vec, je pán, ktorý má internetovú stránku, kde formuje mužov a pobáda ich k tomu, aby cvičili, boli charakterní atď. Veľmi mu fandím a teším sa, že vzrastá počet sledovateľov jeho stránky, len sa zamýšľam, ako je možné, že vieme niekomu poradiť, ako sa správne starať o svoje telo ale hanbíme sa mu poradiť, ako sa má starať o svojho ducha. Aký osoh budeme mať zo svojich vyšportovaných tiel, z kociek na bruchu, zo svojho charakteru, keď raz umrieme? Na čo nám to všetko bude? Tam pod nánosmi hliny sa na to zabudne a to, čo sa nám zdá nepodstatné, na čo si nevieme, alebo nechceme nájsť čas sa zrazu stane tým podstatným. Tým, o čom sme sa mali s ľuďmi viac rozprávať. Čo nemalo zostať našou intímnou záležitosťou.

V závere Matúšovho evanjelia Ježiš povedal svojim učeníkom: "Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvorenstvu..." (Mk 16,15) Ak som teda správne túto vetu pochopil, viera nie je každého osobná vec. Uvedomujem si ale, že tak, ako ja som nedozrel na to, aby som niekomu rozprával aké je prospešné telesné cvičenie, niekto iný nemá potrebu rozprávať o viere, pretože tiež možno ešte v tejto oblasti svojho života nedozrel. Poďme teda spoločne dozrievať do toho, čo je pre nás skutočne dôležité.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo