Za vzdelaním do Nepálu

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Za vzdelaním do Nepálu

O krajine, kde deti denne putujú do školy a späť aj sedem-osem hodín.

Keď som od svojej univerzity dostal výzvu, aby som rozbehol spoluprácu s Nepálom, nezaváhal som ani chvíľu a túto výzvu som okamžite prijal. Jednak preto, že s prácou v rozvojových krajinách mám celkom slušnú skúsenosť a považujem ju za jednu z najzmysluplnejších súčastí mojej univerzitnej práce, aj preto, že práve k ázijským krajinám po pôsobení v Indonézii a Indii mám naozaj mimoriadne pozitívny vzťah.

A tak som ešte minulý rok na krátku dobu išiel preskúmať „terén“, aby som si ujasnil, aká konkrétna spolupráca je možná a užitočná, následne získal grantové prostriedky na podporu tejto spolupráce, aby som už tento rok zrealizoval prvý dvojmesačný pracovný pobyt v tejto krajine.

Základný „stanový tábor“ je pre mňa St. Xavier’s college v Káthmandu, vysokoškolská inštitúcia, s ktorou moja univerzita nadviazala formálny kontakt a bolo ho treba naplniť realitou. Ide o školu, ktorú založila Nepálska jezuitská spoločnosť v roku 1988 a ktorá je jedným z mnohých výsledkov pôsobenia jezuitov v Nepále v oblasti vzdelávania.

Ide o prestížnu inštitúciu s obrovským množstvom uchádzačov a dnes s asi tritisíc študentmi, ktorí študujú v odboroch s perspektívnou kariérou a ktorí si za štúdium, samozrejme, platia pomerne vysoké školné. To, čo tu študujú, sú najmä prírodné vedy, obchod a manažment a z humanitných odvetví jedine sociálna práca. Žiadne iné humanitné vedy, vôbec nie učiteľstvo či pedagogika, pretože hoci každý uzná, že učitelia majú silu pohnúť krajinu dopredu, nikto s vysokou motiváciou k vysokoškolskému štúdiu sa učiteľom nechce stať, lebo táto profesia nevráti vložené investície do vzdelania a ani nedáva prísľub slušnej kariéry.

Napriek tejto skutočnosti a môjmu profilu profesora so zameraním na predškolské vzdelávanie je pôsobenie na St. Xavier’s college veľkou výzvou a dobrou pracovnou príležitosťou. Na samotnej škole je o túto oblasť záujem u študentov sociálnej práce. A ide tiež o to, že všetci študenti sú špecifickým spôsobom vtiahnutí do rozvoja vzdelávania vo svojej krajine, keď v rámci takzvaných sociálnych kempov realizujú vlastné projekty obnovy zemetrasením zničených nepálskych základných škôl alebo pomoci pri budovaní učební v školách najchudobnejších častí Nepálu. Čiže oblasť vzdelávania ako takého im rozhodne nie je cudzia. No a mňa pobyt na St. Xavier’s college priamo zaviedol do širšej jezuitskej komunity, ktorá bezprostredne a veľmi účinne pôsobí nielen vo vysokoškolskom sektore, ale aj, či najmä, v oblasti základného a dokonca predškolského vzdelávania. A tak som sa cez college napojil na aktivity Nepálskeho jezuitského sociálneho inštitútu, cez ktorý som sa dostal priamo do terénu predškolského a základného vzdelávania najmä vo vidieckych nepálskych oblastiach, k ich učiteľom, kde som mal možnosť preniknúť hlbšie do ich problémov a zatiaľ im pomôcť cez diskusie, lektorské aktivity a semináre na ich školách a cez prípravu našich ďalších vzdelávacích programov pre najbližšiu budúcnosť.

Nechám teraz detaily pracovných aktivít bokom. Skôr sa chcem podeliť o to, ako na mňa zapôsobil Nepál ako taký, keď som sem neprišiel ako turista za Himalájami a za exotickou kultúrou, ale keď sa mi zjavil cez optiku obyčajného každodenného života fungujúceho v tomto prostredí.

Cestou - necestou

Áno, Nepál je jednou z najmenej rozvinutých rozvojových ázijských krajín. Navyše skúšanej obrovským zemetrasením v roku 2015, s ktorého dôsledkami sa táto krajina stále vyrovnáva. Veď 9000 vyhasnutých ľudských životov, obrovské množstvo zničených ľudských obydlí a budov, či zdemolované cesty by na dlho položili hocijakú inú krajinu, nieto Nepál, ktorý vždy zápasil s vysokou mierou chudoby a nerozvinutej infraštruktúry. Táto sa najmenej dotýka hlavného mesta Káthmandu, hoci pre neutíchajúce stavebné práce na cestách, rekonštrukcie budov a výstavbu kanalizácie ide o jedno z najprašnejších miest, v akých som kedy bol. Dlhší presun napríklad motorkou cez mesto spôsobí, že sa po nej nemôžete vyhnúť sprche, lebo ak si prejdete prstom po tvári, máte ho celkom čierny. Aj oblečenie musíte prať častejšie ako zvyčajne. Ale Káthmandu je napriek svojej prašnosti zaujímavé, pekné a bezpečné mesto, v ktorom sa každému, kto sem príde, oplatí dajaký ten deň pobudnúť.

Iné sú už presuny mimo mesta. To, s čím sa mi Nepál spája najviac, sú cesty. Sú to cesty - necesty, neuveriteľne úzke, rozbité, na mnohých miestach len so zvyškami asfaltu, ak vôbec. Stále v neutíchajúcej a nekonečnej oprave. Na „highway“ som narazil cestou na sever len raz, síce s kvalitným povrchom, no s nekonečnými zostupmi či vzostupmi a nekončiacimi serpentínami na tiež dosť úzkej dvojprúdovej ceste. A tento úsek som si užil len asi dve hodiny z inak deväťhodinovej cesty autom do dediny Suri z hlavného mesta.

Informácia o vzdialenosti jedného miesta na iné v kilometroch je v Nepále celkom irelevantná. Nič vám nepovie o tom, akú dlhú cestu máte pred sebou. Pri premiestňovaní na dlhšie vzdialenosti je podstatný len údaj o časovom trvaní cesty, ktorý so vzdialenosťou takmer vôbec nesúvisí. Nie je nič výnimočné, že trasa dlhá 150 km vám na jedno miesto bude trvať autom sedem hodín, na druhé miesto tá istá vzdialenosť jedenásť hodín. Alebo dokonca tá istá trasa v jeden deň iný počet hodín ako na deň druhý.

Cesty, ktoré na mnohých úsekoch skôr pripomínajú naše horské cesty, pre lesné stroje presuny veľmi sťažujú a spomaľujú, nehovoriac o tom, že sú vlastne v neustálej rekonštrukcii a stavebné práce na nich obmedzujú dopravu ešte viac.

No kvalita ciest a aj ich náročné geografické vedenie má jeden nepochybný pozitívny efekt. Nepálčania sú extrémne dobrí šoféri. Jednak som sledoval tých, ktorým som bol zverený do rúk (sám by som sa tu neodvážil šoférovať auto), jednak som na cestách, okrem jedného zrúteného auta v chvalabohu nie veľkej priepasti, nevidel žiadnu haváriu.

Oddanosť osudu

Viac ako mesto Káthmandu ma zaujímal obyčajný život ľudí a najmä detí na vidieku. Mal som možnosť do neho preniknúť práve tak, že na mnohých miestach pôsobí už spomenutý Nepálsky jezuitský sociálny inštitút a na vidiek som chodil s jeho výkonným predstaveným Fr. Arulom. Prebývali sme na viacerých miestach a v naozaj drsných podmienkach, navštevovali školy a škôlky, ktoré jezuiti postavili alebo mali pod patronátom, mával som stretnutia a lekcie s miestnymi učiteľmi, stretával sa s lokálnymi ľuďmi a ich deťmi.

Všetky miesta, kde som bol, boli výrazne zasiahnuté zemetraseniami. Mnohí stratili blízkych, prišli o domy, zničené boli mnohé školy. Ľudia sa živili a živia drobným poľnohospodárstvom, ich stravou je čo si dopestujú, najčastejšie šošovica a iné strukoviny, spolu s ryžou. Tí, ktorí stratili domy, žijú v dočasných príbytkoch urobených z plechu a postupne sa púšťajú do stavby nových domov, čo však stojí peniaze, ktoré nemajú. Štátna podpora na rekonštrukciu či výstavbu prichádza veľmi pomaly, k mnohým zatiaľ vôbec, a tak žijú skôr v pasívnej nádeji, že už čoskoro príde.

Pasivita miestnych ľudí, ako mi povedal Arul, sa objavila po zemetrasení a sprevádza jú akási beznádej. Niekedy nepomáha ani podaná ruka, s čím som sa stretol napríklad vtedy, keď som videl, že miestni sa nikam neponáhľajú ani s finálnym dokončením škôlky v dedine Mankha vysoko v kopcoch, ktorú stačilo už len vymaľovať a mohla sa otvoriť. Farby a štetce zobrali miestni do rúk len tesne predtým, ako sa dopočuli, že sme na ceste. Dnes je už dokončená a sú v nej deti. Inak je to prvá škôlka, o ktorej môžem povedať, že skôr ako pre deti bola vlastne postavená pre miestnu učiteľku. Pozemok na postavenie škôlky pri svojom dome poskytol otec telesne postihnutej, no veľmi šikovnej dcére, ktorá náplň svojho života našla pri práci s najmenšími deťmi. To je pre dedinu i deti veľké šťastie a výhoda.

Životné osudy ťažko skúšaných Nepálčanov bezpochyby nie sú dôvodom na veľký optimizmus a ich oddanosť osudu sa určite dá chápať. O to viac sa človek s nimi teší, keď majú osobitný dôvod na radosť. Keď sme prišli do mestečka Khadichaur blízko tibetských hraníc, bývali sme v dome miestneho protestantského kňaza, kde má Nepálsky jezuitský sociálny inštitút prenajaté poschodie na ubytovanie.

Bol mimoriadne šťastný a celý usmiaty, lebo sa mu v deň nášho príchodu narodilo dieťa, z ktorého mal obrovskú radosť. O to väčšiu, že príchod tohto dieťatka mu umožnil aspoň trochu zastrieť jeho veľký smútok, keď pri zemetrasení prišiel za pár sekúnd o svoju ženu a troch malých synov. Jeho oči boli zrkadlom nepálskeho smútku i šťastia zároveň.

Dlhá cesta do školy

V týchto odľahlejších miestach som začal poznávať aj realitu vzdelávania nepálskych detí, ktorá je tak trochu iná ako v Káthmandu. Hlavné mesto ponúka predsa len iné vzdelávacie príležitosti a slúži pestrejšej komunite, ako je tá vidiecka. Nejde len o koncentrovanú sieť vysokoškolských inštitúcií, ale aj o ponuku kvalitnejšieho a lepšie zabezpečeného vzdelávania cez privátny sektor už na úrovni materských alebo základných škôl. Samozrejme za poplatok, takže lepšie vzdelanie nie je dostupné všetkým. Viaceré z nich sú for-profit školy, sú však aj také, a medzi ne patria aj školy zakladané jezuitami, ktoré školné používajú výlučne na rozvoj školy a zlepšovanie vzdelávania. Nehovoriac o tom, že z tohto príjmu nepálski jezuiti zakladajú školy aj na vidieku, do ktorých prijímajú a podporujú deti z veľmi chudobných rodín.

Vidiecke školy majú svoju atmosféru a geografické podmienky krajiny dávajú dochádzke detí do školy zvláštny režim. Ľudské sídla, najmä v masívnych kopcovitých častiach Nepálu, sú roztrúsené po širokom území, takže jedna škola prijíma deti z bližších i vzdialenejších lokalít.

Nepredstavujme si však žlté autobusy, ktoré by deti do školy vozili a nepredstavujme si ani inú pravidelnú dopravu, ktorá by rozvoz detí do školy alebo vôbec presuny ľudí zabezpečovala. Na vidieku sa ľudia na dlhé vzdialenosti presúvajú peši, často aj hodiny. A tak nie je ničím zvláštnym, že deti putujú ráno do školy tri či štyri hodiny a samozrejme nazad domov toľko isto. Sedem - osem hodín denne na ceste za vzdelaním! Pešo. Tak, ako mi porozprával chlapec v škole v Khadichaur: Ráno vstáva o piatej, aby sa hodinu pripravoval na vyučovanie, zobral si veci a vydal sa na trojhodinovú cestu do školy. O deviatej mu začína vyučovanie, končí okolo tretej. Cesta domov zase tri hodiny, doma je okolo siedmej. Dve tri hodiny večerný oddych a ide sa spať. Takto každý deň, šesť dní v týždni, od nedele do piatka, lebo deň pracovného voľna je len sobota.

Možno je šťastie, že Nepál sa drží hinduistických tradícií a v priebehu roka má nespočetné množstvo sviatkov a festivalov, takže tých voľných dní je o čosi viac. Tieto deti však nepovažujú svoj režim za ťažký údel. Prosto je to tak a inak to byť nemôže. A je to prirodzená súčasť ich života.

Keď som sa o tejto každodennej realite nepálskeho vidieckeho vzdelávania rozprával s kolegom Balom, docentom pedagogiky na Káthmandskej univerzite, povedal mi, že táto realita môže byť okorenená inou nepríjemnosťou: Deti po dlhej ceste prídu do školy, no nepríde do nej učiteľ. Nie preto, že by nezvládol takúto každodennú túru. Jednoducho v daný deň nemá na vyučovanie čas, lebo má iné aktivity. Často politické, na lokálnej úrovni. Učitelia sa vraj radi politický angažujú. Nie však vo vzdelávacej politike, ale v iných sférach, o ktoré majú práve záujem. Za občasnú absenciu v škole ich nikto nepotrestá ani neprepustí, na ich miesta totiž nečakajú žiadne zástupy uchádzačov o učiteľskú prácu.

No vzdelávanie v Nepále zaznamenáva progres minimálne v tom, že ešte kým v roku 1975 bola bezplatná dochádzka do školy len pre prvé tri triedy, v roku 1981 to už bolo pre päť rokov, od roku 1992 vláda deklaruje bezplatnosť až po desiaty rok školskej dochádzky.

Do istej miery sa zvyšuje pozornosť aj smerom k predškolskému vzdelávaniu, keď miestne školy zakladajú predškolské triedy alebo obce vytvárajú samostatné centrá predškolského vzdelávania. Stále ich je však veľmi málo a dochádzka do predškolských inštitúcií je pre väčšinu detí stále nedostupná. Nemôžem nič zovšeobecňovať, ale medzinárodné správy i moje vlastné pozorovania ukázali, že učiteľkám v predškolských triedach nie je veľmi jasné, aký učebný potenciál tieto deti majú a okrem toho, že ich učia písať, nevedia, že predškolské vzdelávanie môže dať deťom oveľa viac. Je to naozaj ešte veľmi otvorené pole a obrovská výzva pre mňa samotného. A viem, že prístupnosť učiteliek k novým podnetom je nevídaná.

Ruslan – Tuborg - Montessori

Hlad po vzdelaní v Nepále je veľký a slabšia úroveň verejného vzdelávania je vodou na mlyn pre rozvoj biznisu so vzdelávaním. V mestách je to vidieť najmä v ponuke súkromných materských škôl typu Montessori, v ponuke škôl, kde je vyučovacím jazykom angličtina alebo v rozmachu vysokoškolských inštitúcií so zameraním na biznis a manažment. S tou všadeprítomnou ponukou Montessori v Káthmandu je to dokonca tak, že mladí Nepálčania si myslia, že slovo „Montessori“ je nepálskym slovom označujúcim materskú školu ako takú.

Na uliciach v meste je množstvo billboardov, ktoré ponúkajú rodičom privátne predškolské vzdelávanie. Na cestách je popri reklame na vodku Ruslan a pivo Tuborg najčastejšou reklamou výzva na prihlásenie sa na rôzne colleges do spomínaných biznis študijných odborov. „Vzdelanie je budúcnosť“ je hlavným heslom, ktoré zdobí každú väčšiu školskú inštitúciu. Nepál ako každá iná rozvojová krajina (ale nielen rozvojová) zápasí s problémom priepastného rozdielu medzi verejnými a súkromnými vzdelávacími inštitúciami.

Aby som však nevytváral falošný obraz takmer o bezbrehej explózii privátneho vysokoškolského vzdelávania v Nepále, musím podotknúť, že ma naozaj prekvapila jedna vec. Nepálska vláda neumožňuje len tak formálne vzniknúť a samostatne pôsobiť akejkoľvek inštitúcii v sektore vysokých škôl, ako je tomu hneď v susednej Indii (a vlastne aj na Slovensku). Ak chce nová college pôsobiť v sieti inštitúcií, musí svoju životaschopnosť dlhodobo dokazovať tak, že je pod afiliáciou a dohľadom riadnej univerzity, ktorá napokon aj absolventom vydá diplom. Vysokoškolské vzdelávanie je tak chránené od totálneho diletantizmu a poskytovania zlého vzdelávania. Nečudo, že viacerí Nepálci, ktorí snia o vysokoškolskom diplome, si ho radšej idú „kúpiť“ do Indie. Ak by bolo Slovensko bližšie, tak by si ho možno prišli kúpiť aj ku nám. Nepálska vláda už na tieto obchody prišla a začala preverovať diplomy a kvalitu indických škôl, z ktorých si mladí Nepálci nosia zahraničné vysokoškolské diplomy.

Mŕtva história

Napokon presne v tomto režime dodnes funguje aj moja hosťujúca St. Xavier’s college, hoci je na nepálskej scéne už tridsať rokov a hoci každý vie, že pre jezuitov je zabezpečovanie kvalitného vzdelávania prioritnou misiou. Veď napokon jezuitov na územie Nepálu pozvala vláda už v roku 1951 práve preto, aby dali silný impulz pre rozvoj vzdelávania, aby vytvárali školy, ktoré pre Nepál pripravia novú vzdelanú generáciu správcov krajiny. A každý vie, že práve táto komunita urobila pre posilnenie vzdelávacieho systému toľko, ako sa to podarilo málokomu.

Problémom je asi aj to, že hoci aj nová vzdelaná vrstva mladých Nepálcov často zdôrazňuje myšlienku, aby vzdelávanie slúžilo Nepálu a aby vzdelaní ľudia pomohli nepálskej kultúre, realita ich životných dráh je trochu iná. Úsilie pri dosahovaní vzdelania a investície doň ich smerujú k tomu, že svoju budúcnosť nevidia v Nepále, ale obracajú sa smerom na Západ, kde upínajú svoje perspektívy a lepšie podmienky na kariéru i životnú spokojnosť.

Popri tom, že za kvalitné vzdelanie sa považuje to, ktoré sa získa v angličtine, za touto skutočnosťou sa symbolicky skrýva aj jeden nenápadný a tak trochu ukrytý fenomén. Keď som podrobnejšie prehliadal kurikulum základných škôl, akosi som sa nevedel dopracovať k historickým vzdelávacím obsahom, či k tomu, čo u nás poznáme ako dejepis či história.

Keď som sa na to neskôr už priamo opýtal, dostal som odpoveď, že stručné historické učivo obsahuje predmet Sociálne vedy, nie je ho však veľa, lebo „veď vieš, história je mŕtva a my sa musíme pozerať do budúcnosti“. Nemusí byť ľahké sa pozrieť histórii do očí a ani nemusíme veriť vo veľkú silu historického vedomia, vzdelanej vrstve Nepálcov možno táto kontinuita s históriou bude raz chýbať a nedajú Nepálu to, čo sa od nich očakáva a čo by dnes možno aj sami chceli. A Nepál ich rozhodne potrebuje.

Konverzia v srdci

No aj keď si Nepál vo formálnom vzdelávaní nepotrpí na fixovanie histórie, dáva si svojim spôsobom stále záležať na uchovaní svojej religióznej štruktúry. Väčšinovým náboženstvom je hinduizmus (okolo 80 percent), z ostatných náboženstiev sa praktizuje budhizmus, islam, nepatrne aj kresťanstvo a iné náboženstvá.

Historicky, od roku 1768 bol prísny zákaz náboženskej konverzie a len v roku 1990 bola konverzia dekriminalizovaná, aj keď stále nepovolená. Nepál je až od roku 2007 sekulárny štát a zabezpečuje náboženskú slobodu. Dokonca umožňuje aj náboženskú konverziu, ale len na základe osobného rozhodnutia a bez nátlaku či podnetu od niekoho iného. Ústava priamo vyzýva k tomu, že nikto nesmie byť tlačený k tomu, aby zmenil svoju religiozitu a aby jeho viera bola akokoľvek vyrušovaná.

V Nepále sa súčasne stretávame s vysokou mierou náboženskej tolerancie a ani hinduistická majorita nemá privilegované postavenie. Na tomto princípe a v tomto duchu pôsobia v Nepále aj jezuiti (väčšina z nich sú vlastne Indovia), ktorí nemajú najmenšie ambície šíriť a presadzovať svoje náboženstvo. Nehľadia na konkrétnu vieru ich žiakov a študentov, ich štruktúra z tohto hľadiska reprezentuje rozloženie religiozity krajiny. Ako v jednom publikovanom rozhovore hovorí Fr. Boniface Tigga, jezuiti chcú meniť žiakov a študentov, no nie v ich náboženstve, ale v ich srdci, aby z nich boli ľudia pre druhých. Presne takto som to v ich každodennom živote vnímal sám a celkom intenzívne, keďže som s nimi dva mesiace pracoval a býval pod jednou strechou. A to bola pre mňa ako ateistického pedagóga bez sľubov oddanosti chudobe, zdržanlivosti a poslušnosti ďalšia nová veľká skúsenosť.

 

Na fotografii sú deti z usadlostí v okolí dediny Suri na severozápade Nepálu.

 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo