Modlitba k Titusovi - reakcia

Modlitba k Titusovi - reakcia

Tento článok by nevznikol, keby nebol vyšiel blog s názvom „Modli sa k Titusovi Zemanovi. Nie, ďakujem.“ Mottom príspevku je myšlienka, aby veriaci nezabúdal na Boha a Ježiša, aby sa obracal na nich a aby „modlenie k svätým“ nezatienilo význam Boha samého. Potiaľto by to bolo v poriadku. Autor však nielenže vyjadruje svoje osobné názory, ale žiaľ, v mnohom ohľade ukazuje, že problematiku, o ktorej píše nepozná poriadne. Opäť predkladá tvrdenia, ktoré neplatia a neplatili, zamieňa pojmy a niektoré skutočnosti vysvetľuje tak, ako nikdy neboli myslené a ako sa nestali. Okrem nosnej témy zabieha vo svojom pomerne obsiahlom texte aj ďalším témam, ktoré podobne dezinterpretačne hodnotí. Rozhodol som sa preto na tieto tvrdenia zareagovať a opraviť autora v tých jeho konštruktoch, kde katolícku vierouku, ale i históriu, nepodáva správne.

Hneď na začiatku chcem zdôrazniť, že autora vôbec neodsudzujem, chápem  a vážim si jeho zápal za Krista, jeho úprimnú snahu po plnení Božej vôle. Na druhej strane nemôžem sa nevyjadriť k mýlnym názorom, ktoré zastáva, istotne z osobného úprimného presvedčenia. Ako píše, na spovedi dostal ako „pokutu“ modliť sa k bl. Titusovi Zemanovi, čo odmieta. Dôvodí tým, že hriech sa vyznáva Bohu, ľutuje pred Bohom a preto nevidí dôvod, aby prosil o orodovanie človeka a „obchádzal tým Boha“. Ďalej : „Načo ... kňazi dávajú pomodliť sa modlitbu za pokánie? Má to byť vari trest na odčinenie hriechov? Je modlitba trest?“

Ako vidno, ide o nepochopenie „pokuty“ pri spovedi. Táto „pokuta“ vyjadruje viacerý obsah, ktorý vychádza z charakteru spovede a z charakteru hriechu. V prvom rade spoveď je vyznávaná Bohu ale cez kňaza – jej opodstatnenie je v Kristových slovách „Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené...“ /Jn, 20;23/. V apoštolských listoch je mnoho miest, kde apoštoli priamo píšu o potrebe „vyznávať hriechy“. Už v minulých blogoch som spomenul, že hriechom sa narúša prirodzený i nadprirodzený poriadok. Nadprirodzený sa dáva "do poriadku“ rozhrešením a odpúšťa sa večný trest. Môžu ale ostať dôsledky v prirodzenom poriadku, ktoré môžu viesť k procesom, na ktoré už penitent dosah nemá. Napr. zlá rada môže viesť k chybnému správaniu napriek tomu, že ten, ktorý zlú radu dal, to oľutoval. Je teda nutné „zadosťučiniť“ i v tejto oblasti. To je jadrom učenia o odpykávaní trestov za už odpustené hriechy v očistci. Okrem toho tu ide o niečo oveľa hlbšie – o uvedomenie si, že náš hriech priviedol Božieho Syna na mučenie a smrť, teda tak, ako on bol solidárny s nami, i my máme z lásky ku nemu zniesť isté obmedzenia a sebazápory. Teda vôbec nejde o to, že by kňaz modlitbou kajúcnika „trestal“. Uložená „pokuta“ ho má upozorniť na Kristovo utrpenie za nás, podnietiť ho k solidárnosti a naučiť ho k postoju obetovania sa, ak je to pre spásu potrebné. Veď nakoniec presne to isté robia rodičia i vychovátelia i v prípade prirodzených „prečinov“.

Spomeňme ešte inú skutočnosť : kňaz pri omši do vína, ktoré sa premení na Kristovu krv, prilieva kvapku vody.  Symbolizuje to, že k obrovskému a dostatočnému Božiemu skutku je potrebné minimum ľudskej spolupráce. Podľa Augustína : "Boh, ktorý nás stvoril bez nás, nás nespasí bez nás". Teda ak uvedomelo nepríjmeme Božiu obetu za nás, ale obrátime sa jej chrbtom, nič nám neosoží. Nestačí len Kristova obeta - ja ju musím prijať. Teda aj v tomto rozmere treba vnímať "pokutu" ukladanú pri spovedi.

Zrejme ťažiskovým problémom autora je skutočnosť, prečo sa má modliť k blahoslavenému Titusovi. Otázku princípu modlitby k svätým som už tiež viackrát spomenul v blogoch a aj v ich bohatej diskusii s uvedeným autorom. Takže tu nejdem znova opakovať všetky dôvody, ale odkazujem na staršie príspevky a diskusiu k nim. Svätí nám majú slúžiť za vzor a modlitbou k nim, cirkev nikdy nemala v úmysle obchádzať, alebo umenšovať Boží majestát. Svätci nepomáhajú „natruc Bohu“, oni v solidárnosti k nám sa u neho prihovárajú. Také bolo presvedčenie prvotnej cirkvi /prax modlitieb pri hroboch mučeníkov/ a je to naznačené i v apoštolských listoch a Apokalypse /príslušné pasáže je možné pozrieť v mojich predošlých blogoch/.  Veriaci sa vlastne nemá modliť ku svätému ako absolútnej autorite. Správne chápanie je také, že modlitbou by mal svätého prosiť o príhovor u Boha. Súhlasím, že táto rozdielnosť sa nie vždy rozlišuje. Aj oficiálne cirkevné modlitby sú formulované : “Na príhovor svätého/tej XY, nech ťa Boh chráni..“. Autor má pravdu v tom, že v Písme nie sú modlitby k inému ako k Bohu. Ale sú tam náznaky príhovoru osôb u Boha. V podobenstve o boháčovi a Lazárovi napr. boháč, ktorý je v pekle, prosí „Otca Abraháma“ /Lk, 16; 19, 24/ a nie priamo Boha.

Spomeniem však ešte jeden doklad praxe uctievania „svätých“ v starozákonnom židovstve. Po premenení na Hore, kde sa Kristus „premenil“ a zjavili sa Mojžiš a Eliáš, Peter – očitý svedok – povedal : „Postavme tu 3 stánky : tebe jeden, Mojžišovi jeden a Eliášovi jeden“ /Mt, 17; 4/. Je jasné, že tým nemyslel stan na bývanie, ale miesto na uctievanie. Ak teda Petrovi, ako Židovi, nebolo problémom uctiť okrem Boha i jeho vyvolených, tak to svedčí o úcte k týmto postavám už v období Starého zákona. I keď je to totiž spomenuté v Evanjeliu, teda Novom zákone, v tom období ešte apoštoli rozmýšľali v intenciách dovtedajšej starozákonnej praxe. Novozákonné myslenie sa im len postupne formovalo. Mimochodom, doklad o úcte svätých nemáme až zo 4. a 5. stor., ako píše, ale už z 2. stor. ako úcty k mučeníkom.

Treba uviesť, že autor v ďalších odsekoch spomína reálne učenie cirkvi v oblasti „modlitby ku svätým“ a dokonca uvádza tézu Tridentu, že úcta svätých nie je nevyhnutne potrebná ku spáse, ale je odporúčaná. Preto si myslím, že jeho kritika mala smerovať inde. Nie k učeniu viery, ale k preháňaniu úcty zo strany veriacich. V tomto s ním súhlasím, mnohí naozaj v osobnej zbožnosti konajú tak, akoby viac dúfali v konkrétneho svätca, ako Boha. Ale to je ich nepochopenie a preto nemôžeme odstraňovať z učenia cirkvi to, čo je v zásade správne. Ani Kristus nerobil ohľady, ak šlo o pravdu. Spomeňme situáciu, kde hovorí „ Ak nebudete jesť telo Syna Človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život“ /Jn, 6, 53/. Mnohým sa to zdalo tvrdé a odišli. Kristus nezačal za nim kričať : Vráťte sa, tak som to nemyslel! Ešte aj apoštolov sa opýtal : „Aj vy chcete odísť?“ /Jn, 6, 67/. Teda stál za svojou pravdou napriek všeobecnému nepochopeniu a odmietaniu. Myslím si, že aj my sa chováme podobne. Niečo sa nám nezdá a žiadame, aby cirkev zmenila svoje učenie a prispôsobila ho našim predstavám. Ak to nerobí, odchádzame.

Autor vyzdvihujúc jedinečnú úlohu Ježiša Krista ako dobrého pastiera pokračuje o veriacich, že „... pasívne preberajú a nerozmýšľajú, neporovnávajú s Písmom. Sú ako stádo hnané do bludu. Čo povie ich predstavený, to platí. A je ich predstavený dobrý pastier?“ Istotne má pravdu v tom, že rozum sme dostali preto, aby sme ho používali. To ale neznamená, že všetci máme rovnaké poznanie. Ak som neštudoval fyziku, nemám sa spoľahnúť na to, čo mi hovorí profesionálny fyzik, aj keď sa mi to zdá neuveriteľné? Podobne i v náboženskej oblasti sú osoby, ktoré majú plnšie poznanie a z rovnakého dôvodu im môžem dôverovať. Či Kristus nepovedal : „Kto vás počúva, mňa počúva?“ Či Kristus neprišiel plniť „vôľu toho, kto ma poslal?“ Dokonca o nehodných predstaviteľov náboženstva hovorí :“...preto všetko, čo vám hovoria urobte, ale podľa ich skutkov nekonajte“ /Mt; 23, 3/.  

V ďalšom autor tvrdí, že Katolícka cirkev sa „sama dostala na hranu herézy, keď prijala niektoré sporné dogmy a začala učiť veci, ktoré nemajú svoj základ v Písme.“  Potom vyjadruje štandardne svoje už dávnejšie odmietnutie Tradície, ako druhého zdroja viery. Aj o tomto aspekte sme už diskutovali a aby sme príliš neodbočili, odkážem autora na spisy II. vatikánskeho koncilu o tradícii, alebo na Katechizmus. Spomeniem len jeden z argumentov v jej prospech : V Jánovom Evanjeliu je jasne formulované, že Kristus "urobil mnoho, čo nie je zaznamenané"  v Evanjeliu /Jn; 21,25/, Ježiš určite povedal toho viac, než zachytili písomne Evanjeliá. A keďže apoštoli si to pamätali, bez ohľadu na písané texty, resp. ešte pred ich spísaním istotne hovorili aj to, čo sa do textov nedostalo, ale dochovalo sa od nich ústnym podaním. Ak by teda očitý svedok Kristových slov hovoril niečo, čo Evanjeliá nezapísali, spochybňovali by sme ho? Odmietli by sme jeho svedectvo? Prečo teda odmietať tradíciu, ktorá spočíva na ústnom podaní a viery z najstarších dôb kresťanstva?

Ako doklad zlej tradície spomína učenie o limbuse, „teologický konštrukt, od ktorého sa postupne upúšťa“. Avšak nenapísal, že učenie o limbuse nie je tradíciou cirkvi a nikdy nebolo. Bol to naozaj pokus teológov vysporiadať sa s osudom zomretých nepokrstených detí, ktoré nemôžu mať osobný hriech, a teda by ich zavrhnutie protirečilo Božej dobrote, ale na druhej strane nemajú krstom zmytý dedičný hriech. Aj o tomto som už v blogoch písal. Len spomeniem, že šlo o hľadanie riešenia tejto dilemy, ktoré nikdy nebolo obsahom tradície a ani nikdy nebolo oficiálne odsúhlasené. Teda autor sa mýli, ak to dokladá za Tradíciu.

V závere autor vyjadruje názor, že niektoré cirkevné sviatky /napr. Vianoce/ mali vytláčať pohanské sviatky a preto sa ich dátum ustálil na rovnakú dobu a s približne podobným – pokresťančeným obsahom. Je to tvrdenie, ktoré sa bežne používalo v minulosti tak u konzumných ateistov, ako i u komunistov, ale vžilo sa i v kresťanských kruhoch. Na túto tému by som odporučil najnovšie výskumy, ktoré prekvapivo oné skutočnosti nepriamo potvrdzujú. Napr. sú zachované postupnosti služby kňazských radov, z nich sa dá odrátať obdobie služby Zachariáša – teda udalosti počatia Jána Krstiteľa a následne i Ježiša.  Obdobne sa dá vysledovať doba služby starca Simeona a z toho sa dá odvodiť  rozpätie narodenia Ježiša.

Autor spomína i ďalšie zdanlivé symbolické súvislosti, kde tvrdí, že kresťania preberali pohanskú symboliku. Táto téma by chcela viac priestoru. Len spomeniem, že dvojitá biskupská mitra, ktorú dáva do súvislosti s pohanským babylonským Dagonom, je až neskoršieho pôvodu a ešte v stredoveku mala podobu homolovú, pričom na východe až dodnes je jej tvar ako dvojkopulovej koruny. Uvedená zhoda je teda asi v takej rovine, ako keď poviem, že tvarom dnešných klincov sledujú výrobcovia mystériá opísané klinovým písmom.

Vzhľadom na skutočnosť, že samostatnými blogmi som reagoval na nepochopenie učenia o odpustkoch, zdajú sa záverečné odstavce autorovou ignoranciu faktov. Netvrdím, že uvedené učenie sa nemohlo zneužiť, ale už dávnejšie som pukazoval na skutočnosť, že autorove tvrdenia sa nezakladajú na pravde – teda, že vo forme, ako ich prezentuje, sa nikdy oficiálne nevyučovali. To, že bloger opätovne tvrdí tieto veci bez uvedenia nových dôkazov, považujem z jeho strany za nekorektné. Detto o problematike Husa či Luthera, ktorá je zložitejšia, než blogerove zjednodušené tvrdenia. Hus napr. nebol odsúdený za to, že pranieroval hriešny život klerikov! To v tej dobe odsudzovali viacerí a nič sa im nestalo! Ale odsúdili ho pre vieroučné otázky, pričom vôbec netvrdím, že trest upálenia bol v poriadku. Rozhodne však mnohé Husove tézy naozaj vybočovali nielen z „konštituovaného učenia“, ale i z výkladu Písma.

Za nekorektný považujem posledný odstavec autora, kde píše, že „Svätá inkvizícia, upaľovanie tých, čo mali iný názor, aký prezentovala cirkev, mučenie a upaľovanie nevinných žien, ktoré boli označené napríklad zlomyseľnou susedou za bosorku, uvrhnutie celých regiónov a krajín do kliatby zo strany pápežov, keď sa nejaký panovník postavil  na odpor, to všetko je Tradícia. Otázka znie, chceme takú Tradíciu?“ Považoval som ho za sčítanejšieho aspon v tom, aby vedel, čo je obsahom tradície. Proti uvedeným jeho tvrdeniam musím v mene pravdy namietať! Spomínané udalosti nikdy neboli výsledkom tradície! Áno, takéto veci sa stávali, ich kontext je však oveľa zložitejší a navyše nemajú s tradíciou nič dočinenia! To by mal autor vedieť.  Ak nechce len útočiť bez ohľadu na prostriedky, mal by si dotyčné veci naštudovať.

K jeho záverečnej otázke, či chceme takúto tradíciu? by sa iný mohol pýtať, či chceme tradíciu demokracie v jakobínskom terore? Chceme tradíciu demokracie v mučeniach v Guantanáme? Tradíciu náboženskej slobody v prenasledovaní napr. katolíkov v Anglicku 16. stor.? V ktorých dokumentoch dnes cirkev podporuje násilie? Kde sa odvoláva na inkvizíciu a mučenie? Zabudol autor na rozlišovanie ľudského a božského faktora? A budem ešte dôslednejší – prečo neodmieta Starý zákon, ktorý bežne spomína pomerne tvrdé zásahy a tresty? Ak to chápe ako dobovú daň, prečo rovnako nie je zhovievavý k uvedeným udalostiam? Pri všetkom pochopení autorovho zámeru musím záver jeho blogu považovať  za manipulačný. Pripomína mi  propagandistický manéver, pri ktorom nejde o pravdu, ale o využitie chýb minulosti. Z minulej korešpodencie viem, že autor úprimne verí a túži po vzťahu s Bohom. Preto ma mrzí, že nie všetky jeho tvrdenia možno označiť za korektné.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo