Opona spadla, diváci domov! „Učiace sa Slovensko“ po tretíkrát

Opona spadla, diváci domov! „Učiace sa Slovensko“ po tretíkrát

V dohľadnom období sa na pulty slovenských kníhkupectiev možno dostane nová knižka. Je napísaná v spoluautorstve šiestich nie celkom talentovaných spisovateľov, bola napísaná na objednávku, mala masívnu reklamu a jej názov je už dávno známy a dosť nudný. Volá sa Učiace sa Slovensko.

Táto knižka má nezvyčajného zadávateľa a vydavateľa. Je ním Ministerstvo školstva (...) Slovenskej republiky. Nie je celkom jasné, prečo sa vydavateľ rozhodol objednať si a aj zafinancovať tento titul, postaral sa však celkom slušne o to, aby sa publikum začalo o ňu zaujímať už v samotnom procese jej písania. Publikum bolo dokonca povýšené na kolektívneho recenzenta rukopisu a knižka bude výnimočná v tom, že ju recenzovalo nezvyčajné množstvo potenciálnych čitateľov.

Nezáväzná Biblia

Knižka si určite nájde pomerne širokú čitateľskú základňu v tejto krajine a bude ozdobou viacerých súkromných či školských knižníc. Dokonca si myslím, že pre viacerých sa stane takou malou národnou pedagogickou Bibliou, ku ktorej sa budú upínať, snívať s ňou svoje celoživotné sny o ideálnych školách a utopicky rojčiť o tom, aký preradostný vzdelávací svet v tejto krajine vybudujeme.

Mnohí, naozaj mnohí verili, že autori na podnet štátu nepíšu len tak cvične a nezáväzne knižku, ktorá bude dobrovoľnou čítankou pre vyhranenú skupinu učiteľských rojkov. Verili tomu, že pisatelia (vznešene sa im dokonca hovorilo poradcovia ministra školstva) píšu čosi, čomu sa hovorí Národný program výchovy a vzdelávania.

V tejto viere im vôbec neprekážalo, že objednávateľ sa od samého začiatku nikdy k rukopisu nepostavil ako k textu so silou politického dokumentu, že sa dokonca vyhýbal komunikovať tento zámer a že tí, ktorí majú silu takýto dokument vyhlásiť za politický program, sa vždy tvárili tak, akoby rukopis ani neexistoval. Naopak, dávali vlastne jasne a opakovane najavo, že na ministerstve školstva sa píše len taká nezáväzná pedagogická čítanka.

V budove zadávateľa muselo prísť k malému (hoci bezvýznamnému) zemetraseniu, keď jedného smiešneho ministra vystriedala rovnako smiešna ministerka, aby sa fanúšikovia a usilovní recenzenti na plné uši dopočuli, že svoju recenznú energiu investujú do nezáväzného textu, ktorý okrem nich nikoho nemusí a ani nebude zaujímať. Že knižka nemá žiadnu politickú cenu a tým, ktorí o vzdelávaní rozhodujú, je celkom ukradnutá. Že to nie je žiadny národný program, ale len súpis autorských predstáv o školstve.

No autori sa napriek všetkému svojim nadšeným recenzentom iste poďakujú, možno budú aj autogramiády a celkom pokojne môžem autorom zablahoželať k tomu, že boli naozaj snaživí a že sa (nie všetci z nich) usilovali zo seba dostať to, čo bolo v ich skutočných silách a schopnostiach.

Sám som rukopis čítal, dokonca všetky jeho verzie, aj tú finálnu. Aj preto môžem za seba vyhlásiť, že si knižku určite nekúpim a nedám do svojej knižnice. Na môj vkus je jej príbeh príliš banálny a rozvláčny, obsahuje príliš veľa omylov, v mnohom prezrádza naivitu a povrchnosť pisateľov. Tým, samozrejme, nechcem uraziť tých, ktorí si ju kúpia a nájdu sa v nej ako v tom najčistejšom zrkadle. A autorom želám, aby na autogramiádach rozdali čo najviac podpisov i následných vrúcnych besied s čitateľmi.

Fatálne dobrodružstvo

A teraz trochu ostrejšie. Nikdy som nechápal, že niekto mohol vôbec uveriť, že ministerstvo školstva to myslí s tvorbou Učiaceho sa Slovenska vážne. Ak by som aj pochopil začiatočné nadšenie učiteľského auditória, bezmocný a vždy dokonale bezvýznamný Plavčan bol predsa od začiatku a dlhodobo jasnou známkou toho, že celej vláde a jeho šéfovi kapitánovi je celé Učiace sa Slovensko ukradnuté a vôbec ho neberú vážne. To predsa bolo do očí bijúce a nevidel to len ten, kto nechcel alebo bol detinsky naivný.

Už vôbec som nechápal samotných autorov textu, že sa pustili do takéhoto dobrodružstva a žili v nádeji, že s touto vládou urobia dieru do sveta a podľa svojho gusta dajú štart veľkolepej vzdelávacej reforme vo vzdelávaní. Mýlili sa v mnohých základných veciach, zásadné sú dve z nich:

Bolo ich fatálnou chybou uveriť, že táto vláda, nebodaj Plavčan, sa do dajakej rozumnej reformy vzdelávania vôbec pustia. Na takéto rozhodnutia nemá táto politická garnitúra základné, takpovediac genetické predpoklady. Pracovať a písať text na objednávku Plavčana a dokonca si myslieť, že z toho aj niečo bude, bolo základnou zradou samého seba. A záverečný osud textu dal definitívne za pravdu tým, ktorí kľúčovým autorom odkázali, že s touto vládou nič nedosiahnu a je hlúpe sa s ňou spolčiť.

Druhá chyba je ešte zásadnejšia. Takých programov, ako je Učiace sa Slovensko, táto krajina už mala celkom dosť (Milénium, Konštantín, Duch školy...). Ani jeden z nich sa nikdy nerealizoval, hoci každý z nich mal veľkolepé vízie a nádejné sľuby. Ak už nič iné, tak aspoň neúspech všetkých doteraz napísaných programov nech je jasným dôkazom, že cez veľkolepé programy cesta k reforme vzdelávania jednoducho nikdy nepovedie. Raz a navždy treba urobiť stop tvorbe dokumentov tohto druhu a považovať ich za prakticky nereálne reformné veľkoplány, kde na začiatku sú vždy len veľké očakávania a na konci veľké sklamania. 

Divácke precitnutie

Aby všetci pochopili, ako to s Učiacim sa Slovenskom v skutočnosti je, musel prísť až čas, keď autori svoj rukopis podľa harmonogramu dokončili a odovzdali. A logicky prišla otázka, čo ďalej. No a zadávateľ, ústami novej figúry Lubyovej, bez ostychu oznámil, že teda ďakujú za túto knižku, že je zaujímavým rukopisom a že možno sa z nej bude čerpať pri tvorbe akéhosi iného Národného programu výchovy a vzdelávania. Divadlo sa skončilo. A mnohým divákom ostali po tomto predstavení otvorené ústa. Presne tým divákom, ktorí tomuto predstaveniu priebežne tlieskali, robili mu spoločnosť, bezplatnú reklamu i recenzné posudky a od začiatku nechápali, čo sa v skutočnosti vlastne deje. A dnes sú nesmierne sklamaní.

Ich sklamanie nie je nič iné ako daň z naivity a absolútnym nechápaním dramaturgie celého predstavenia. Tej porozumelo len pár jednotlivcov, ktorí tušili, že za týmto divadlom sa skrýva snaha zamestnať pár potenciálnych rezortných kritikov ako autorov vraj národného programu výchovy a vzdelávania a najmä presmerovať pozornosť stáda divákov (teda učiteľov) na tento neškodný text, o ktorom budú donekonečna smrteľne vážne diskutovať, nadchýnať sa nad ním a dosť dlhú chvíľu aj veriť, že sa so školstvom bude niečo diať. A toto sa dramaturgom podarilo dokonale.

Po predstavení tu zostáva veľmi trpké poznanie. Znovu sa potvrdilo, že s učiteľmi a s pedagogickou obcou sa dá manipulovať veľmi ľahko a dokonale. Stačí podhodiť textík, dať pár nezáväzných sľubov o veľkej reforme a už sa viac netreba starať. Divadielko pobeží, deti sa v plnom sústredení bavia a politické špičky si v školstve robia, čo chcú. Krátke sklamanie diváckeho davu po skončení predstavenia za chvíľu vychladne a scenár sa bez problémov znovu môže zopakovať.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo