Kto nesmie chýbať pri blahorečení Zemana? Korbuly!

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kto nesmie chýbať pri blahorečení Zemana? Korbuly!

Prvý slovenský kňaz, prvý slovenský salezián, no rovnako aj učiteľ chémie a vychovávateľ. Muž s týmito atribútmi s menom Titus Zeman bude vyhlásený za svätého. Pápež František pri schválení jeho blahorečenia nepotreboval získať žiadne materiály o zázrakoch na jeho príhovor. Vyhlásil ho za mučeníka. Veriaci na Slovensku môžu byť vďační za tento dar svätca. Spoločnosť (za pomoci historikov, politológov...) sa pýta: "Kto z neho urobil mučeníka? Aká doba? Dá sa nájsť konkrétne meno?" Môžeme nájsť desiatky, stovky mien. No jedno bije do očí: sudca Pavol Korbuly.

Keď som si prvýkrát čítal spisy Štátneho súdu v Bratislave ešte ako pracovník sekcie evidencíí Ústavu pamäti národa, mal som možnosť prezrieť si aj zápisnice zo súdneho pojednávania. V mysli mi utkvel príbeh ženy, ktorá hovorila, ako ju vyšetrovatelia bili, kopali ju do brucha a ona prišla o dieťa, ktoré nosila pod srdcom. Keď si to sudca vypočul, videl, počul tú jej "naivnú" vieru v spravodlivosť.... ostal slepým a hluchým. Výkriky bolestí a sĺz ženy, matky, ktorej zabili dieťa ho nijako neobmäkčili. Podpísal rozhodnutie, v ktorom sa priklonil k vyššej hranici trestu.

Kto bol Korbuly?

Korbuly bol sudca.  Áno, Korbuly súdil podobne. Súdil rovnako. Bol to tento sudca, ktorý vymeral Zemanovi 25 rokov odňatia slobody. Uvrhol do väzenia nielen jeho, ale celú plejádu politických väzňov. Na ÚPN ešte nemáme dokončenú databázu súdených a odsúdených Štátnym súdom v Bratislave. No už dnes vieme, že podľa približne 75-percentného spracovania projektu bolo v tých súdnych pojednávaniach Štátneho súdu v Bratislave, v ktorých bol ako člen senátu alebo jeho predseda účastný sudca Pavol Korbuly, odsúdených 510 osôb.

(archív SNA)

Štátny súd nesúdil vrahov a zlodejov. Bol súdom, ktorý súdil predovšetkým podľa zákona č. 231/1948 Z. z. na ochranu republiky, ktorého rozhodnutia neskôr spadali pod rehabilitačné zákony z 90. rokov. Teda súdil osoby, ktorým dnes priznávame štatút politických väzňov.

Ľudia s DNA sudcu Štátneho súdu

Ak bude dňa 30. septembra 2017 Titus Zeman vyhlásený za blahoslaveného, tak tam musí byť aj Korbuly a s ním ľudia s rovnakou DNA, ako on: prisluhovači režimu, členovia komunistickej strany, vyšetrovatelia, sudcovia, ktorých trestné rozhodnutia sa museli po 17. novembri 1989 meniť, rehabilitovať. Nimi podporovaná ideológia, podpisy napísané za pár sekúnd... tvorili mučeníkov.

Máme všetkých týchto ľudí postaviť do radu a pripomenúť im to, čo robili? Konať tak, ako konala americká armáda v roku 1945, keď ľudí z okolia koncentračných táborov zvážala dívať sa na miesta hrôzy? Tí ľudia, ktorí sa necítili zodpovední za hrôzy vojny a smrť miliónov vidiac mŕtve telá väzňov koncentračných táborov, cítiac zápach po pálení zavraždených ...odvracali tvár.

Naskytne sa takýto pohľad pri pohľade na Titusa Zemana? Nájdu ľudia zodpovední za to, čo sa dialo, silu prečítať si, ako Titusovi Zemanovi zlámali kľúčnu kosť, dusili ho vo vedre s výkalmi... Emu Olbrichtovú (pomáhala aj donovi Zemanovi) topili v Dunaji a Zemanovho farára Paulena zo Šenkvíc nechali umrieť na ceste do nemocnice?! Uvidia to? Uvidí to Slovensko a bude sa zamýšľať nad tým, čo sa tu dialo?

Z pohľadu dejín

Z historického pohľadu je dôležité, aby sme to videli, my ľudia tejto krajiny. To, že 30. september bude oslavou Titusa Zemana a prídeme tam všetci pekne upravení, je primerané. Ja by som si ako historik (historik Ústavu pamäti národa) prial, ak by zároveň nastala reflexia. Potrebujeme reflexiu, v ktorej by sudcovia, právnici, politici vyplakávali ako bývalý predseda vlády SSR: "Prečo ma idete postaviť pred súd za smrť na hraniciach? Ako sa na mňa teraz budú dívať moje deti?!"?  Takúto reflexiu nepotrebujeme. Dôležitá je reflexia, kde je vina pomenovaná, priznaná, stotožnená. Skutočná reflexia je tam, kde je za takto priznanú vinu (cez vnímanie poľahčujúcej okolnosti priznania) mierny trest. Skutočná reflexia je tam, kde tí, ktorí k takejto reflexii neprídu samostatne, tak im pomôžu orgány činné v trestnom konaní.

Je však toto cestou Slovenska? Nie je. Je meno Korbulyho v skriptách právnikov ako odstrašujúci príklad? Nie je. Naopak, prepisujeme dejiny až tak, že tí, ktorí boli tvorcami, či spolupáchateľmi zločinov sú dnes vnímaní ako obete. Ak by mali predkladatelia takto písaných dejín moc, v duchu holubičej politiky, vymažú aj z Kréda Piláta, aby sme mu nebodaj neuškodili.

(archív ÚPN)

Historické fakty nepustia. Korbuly bol ten, ktorý z pozície moci podpisoval rozhodnutia. Takáto skutočnosť v živote iných sudcov, prokurátorov "nepustí". U niektorých sa tento fakt otáča tým spôsobom, že sa vyhrážajú ľuďom, ktorí nastavujú zrkadlá. Oni by najradšej videli spoločnosť stotožnenú s predstavou: "za komunizmu nám bolo lepšie". Zakázali by hovoriť o tom, kde by bolo vtedajšie Československo, ak by tu komunizmus nebol (pozrime sa na Rakúsko). Nechcú počuť slová Antona Srholca, odsúdeného v procese Titus Zeman a spol., ktorý hovorieval: "Boli by sme najbohatšou krajinou na svete. Veď my sme aj ten urán, ktorý mal väčšiu hodnotu ako zlato zadarmo posielali do ZSSR!" U niektorých sa fakty zverstiev, či podpisov pod rozhodnutia o stíhaní nevinných premietajú v nočné mory a utápanie sa v alkohole. A u niektorých ostávajú súčasťou ich pokojných prechádzok s vnúčatami  v duchu falošnej sebareflexie: "Veď som to robil pre Vás, moje deti, vnúčence." "Bolá taká doba.."

Korbuly nebude chýbať

Korbulyho životná cesta nebola len cestou sebaospravedlňovania. Iste, v čase výkonu funkcie sudcu, keď pendloval medzi Bratislavou a Breznom, kde žila jeho manželka s tromi malými deťmi, si mohol povedať: "veď to kvôli Vám, deti moje." Jeho syn hovorí: "Otec mal tú celú dimenziu pred očami. Vedel koho odsúdil. Vedel, čo tí ľudia trpeli. Musel to vedieť pravdaže. To, že o tom nikdy nič nehovoril, to je iná záležitosť."  Netvárme sa teda, že sa nevie, nevedelo.

U Korbulyho nastala aj cesta pokánia. Nastala až vtedy, keď ho degradovali. Revolúcia, ktorá požiera vlastné deti, otvorila dvere väzenia aj pre sudcu Korbulyho. Jeho bývalí kolegovia ho súdili za podporu revolúcie v Maďarsku v roku 1956. Nechýbalo pokánie. Korbuly chodil kolenačky okolo blumentálskeho kostola....  Skôr ako v roku 1970 zomrel (manželka zomrela v roku 1975), nezabudol odprosiť aj saleziánov za to, čo vykonal v procese Titus Zeman a spol.

Z tohto cirkevného pohľadu by iste nemala rodina sudcu Korbulyho chýbať v predných radoch pri vyhlásení Titusa Zemana za blahoslaveného. Korbulyho príbeh je príbehom lotra na kríži, ktorý sa obrátil. Lotra Dismasa, o ktorom Silvo Krčméry hovorí: "To bol prvý človek vyhlásený za svätého, veď mu samotný Ježiš povedal: Ešte dnes budeš so mnou v raji!" Korbuly je v tejto perspektíve skutočne svätcom, ktorého nápis pri Lurdskej jaskynke v Bratislave "Mária vždy pomáha!" z roku 1958 podpísaný jeho vlastným menom (v čase keď sa nepodpisovalo!) je silnejší ako stovky podpisov pod rozhodnutiami sudcu Štátneho súdu.  

Svätosť Korbulyho je autentická i pri pohľade na blahoslaveného Titusa Zemana. Ktorý svätý by sa tešil, že on je v nebi, no jeho brat, priateľ, či nepriateľ je v pekle? Príslovie "Božie mlyny melú pomaly, ale isto" je reálne. No ak poznáme svedectvo života modlitby a odpustenia, tak vieme, že kresťanské a skutočné je budovanie bratstva, a nie strachu a nenávisti. To, že pri blahorečení Titusa Zemana môžeme hovoriť o svätcovi Korbulym je nepochopiteľná réžia Lásky, podľa môjho názoru, potvrdzujúca (demonštrujúca) svätosť Zemana, sr. Zdenky a aj ďalších neznámych martýrov.

(www.postoj.sk)

Veľkosť Korbulyho pokánia naviac jasne cítiť na príbehu jeho syna Petra, ktorý koná v línii kajúceho otca. Na konci filmového dokumentu (réžia: Iva Kušíková) o blahoslavenej sestre Zdenke Schelingovej, ktorú Korbuly  odsúdil  v júni 1952, štyri mesiace po  súde Titusa Zemana a spol., hovorí:  "Keby som sestru Zdenku stretol, tak by som ju objal. A prosil by som ju (pauza, slzy v očiach) o odpustenie, odpustenie. Nemohol by som odčiniť nič, ale veľmi by bolo pre mňa dôležité prosiť o odpustenie." Takýchto synov túžime mať všetci. Môže byť taká aj naša spoločnosť? Kedy?

František Neupauer

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo