Na hranici svetla a tieňa

Kto čítal môj blog k referendu o rodine, tak tuší, že nie som fanúšik Aliancie za rodinu, ale ani skalný podporovateľ LGBTI. Ako laik – neteológ sa snažím pochopiť tieto otázky a širší kontext našej doby, ktorá nám kladie veľké výzvy. Prípad Ondreja Prostredníka môžem posudzovať iba z môjho pohľadu a podľa publikovaného príhovoru na Pride, lebo ako katolík nepoznám názory, vzťahy a diskusie v Evanjelickej cirkvi a.v. Jeho vyjadrenie na Pride zdôrazňovalo význam vernosti a záväznosti, ktoré nie sú v LGBTI komunite prijímané jednoznačne. Domnievam sa, že príhovor bolo pozvanie k dialógu a špecifická pred-evanjelizácia. O to viac ma bolí následné zbavenie Ondreja Prostredníka kanonickej misie.

Katolícka cirkev okrem iného učí, že homosexuáli „sa niekedy aj pomocou nezištného priateľstva (...) majú postupne a rozhodne približovať ku kresťanskej dokonalosti.“ (KKC 2359) To znamená, že homosexuáli sa nemusia uzavrieť pred hlbším, nekonzumným ľudským vzťahom.

Je pozoruhodné, že Biblia neodsudzuje dôverný vzťah mužov. Okrem silného vzťahu Dávida a Jonatána je to aj vzťah Ježiša s apoštolom Jánom – učeníkom, ktorého miloval a nemal zábrany, keď si Ján položil hlavu na jeho hruď. Pre moju úvahu nie je potrebné špekulovať, či Jánov vzťah mal sexuálny podtón, či sa jednalo o mladícke nadšenie alebo o citlivú a vrúcnu emocionalitu.

Podstatný moment tohto príbehu je, že ľudské emócie, túžby a príťažlivosť netreba vnímať ako hrozbu. Ježiš neposlal Jána preč z obavy, že by sa Ján dostal do pokušenia alebo že by ich vzťah spôsobil pohoršenie. Našou celoživotnou úlohou je dať ľudským pohnútkam hlbší zmysel a urobiť ich prejavom lásky. To nehovorí len Biblia, ale aj psychológia, napríklad logoterapia V. E. Frankla. Inak sa hľadanie šťastia za každú cenu stáva obsesiou, ktorá v človeku prehlbuje prázdnotu. Vďaka vzťahu Ježiša a Jána máme dielo evanjelistu, ktorý je iný, ako ostatní traja evanjelisti. Zanechal nám aj najmystickejšiu knihu Nového zákona – Zjavenie sv. Jána.

Kontroverzná morálna otázka je sexuálne spolužitie homosexuálov. Tu možno pastoračne uplatniť morálny princíp, že určité okolnosti môžu znižovať alebo až odstraňovať osobnú vinu objektívne hriešneho konania. Teda, ak by homosexuálny styk praktizoval heterosexuál kvôli novým zážitkom alebo užívaniu si bez rizika tehotenstva, tak podľa katolíckej morálky ťažko hreší. U človeka so silnou homosexuálnou náklonnosťou, môže byť miera viny výrazne znížená. Vyššie spomínaný princíp postupnosti (graduality) zase znamená, že morálka nie je buď-alebo-a-to-hneď, ale „postupné a rozhodné“ približovanie sa k ideálu podľa miery pochopenia a síl človeka.

Katolícke učenie ako ideál pre homosexuálov predstavuje čistý, celibátny život. Zjavne to je téma na citlivý rozhovor v rámci dlhodobého duchovného sprevádzania hľadajúceho človeka. Celibát v prípade kňazov je dobrovoľná voľba povolania. Homosexuáli túto možnosť voľby nemajú a tak je ľudsky pochopiteľné, ak sa veriaci homosexuál necíti byť schopný žiť sám alebo ak sa neveriaci človek týmto učením necíti viazaný. Cirkev ich aj tak môže a má podnecovať k úsiliu o nezištnú lásku a vernosť vo vzťahu podľa princípov vyššie.

Je legitímna diskusia, či Pride je najvhodnejšie prostredie pre príhovor teológa, či niektoré formulácie brata Prostredníka príliš nenadbiehali publiku („oficiálny názor veľmi nepriateľský k LGBTI komunite“) alebo ako pristupovať k požiadavkám LGBTI ako sú registrované partnerstvá. Ale pokúsiť sa zadusiť diskusiu v zárodku je nezmyselné. Domnievam sa, že na odideologizovanie odbornej a verejnej diskusie je nevyhnutné starostlivo rozlišovať tri dimenzie, pričom len prvá sa v užšom slova zmysle týka LGBTI.

Chápanie homosexuality a potrieb homosexuálov – verejná diskusia na túto tému je z viacerých strán silne ideologizovaná a málo poctivá. Démonizovanie homosexuálov spolu s bratom Prostredníkom jednoznačne odmietam. Ale napríklad často zdôrazňovaný vrodený, genetický charakter homosexuality nie je v súlade s vedeckým poznaním. Ako podnet na rozmýšľanie dávam citát zo štúdie z roku 2014: „ohľadne možnosti prenatálnej diagnostiky malá miera vplyvu (identifikovaných génov) nie je konzistentná s testom, ktorý by bol využiteľný na ovplyvnenie sexuálnej orientácie detí“ a štúdia uzatvára, že genetika vplýva, ale nie je pre mužskú homosexualitu determinujúca. Natvrdo povedané, homosexuáli majú väčšie šťastie ako downíci, ktorí sa v niektorých krajinách sveta už prestávajú rodiť.

Ochrana práv slabších – Silný individualizmus dnešnej doby je veľmi citlivý na svoje práva a potreby a pozoruhodne ľahostajný k potrebám a právam iných, hlavne slabších. Patrí to k varovným znakom našej civilizácie a zaslúži si oprávnenú kritiku, lebo to naozaj ohrozuje tradičnú rodinu a životaschopnosť celej spoločnosti. Tento problém ale jednoznačne nie je špecifický pre LGBTI. Na veľmi serióznu verejnú a odbornú diskusiu je požiadavka adopcie detí homosexuálnymi pármi, ktorú osobne neschvaľujem. Žiaľ, v tejto oblasti rezonuje aj náhradné materstvo ako nehumánny spôsob vykorisťovania chudobných žien z Indie a ďalších krajín. V EÚ nie je legálne aj vďaka iniciatíve slovenských europoslancov A. Záborskej a M. Mikolášika.

Demokratický deficit EÚ – V Európskej únii Ústavné súdy alebo Európsky súd pre ľudské práva už vo viacerých krajinách schválené registrované partnerstvá postavili na úroveň manželstva a zrušili zákaz alebo obmedzenie adopcií registrovanými partnermi. To znamená, že reálne nemáme možnosť demokraticky schváliť registrované partnerstvo ako inštitúciu „sui generis“ s vymedzenými právami a záväzkami bez toho, aby sa rozhodnutím mimo priamej demokratickej kontroly neposunulo do inej roviny. Je legitímne právo občanov, spoločenských skupín a politických strán tento stav odmietať.

Tak-či-onak, brat Prostredník dal prítomným na Pride kresťansky motivovaný podnet a pre niektorých to mohol byť dôležitý moment v ich hľadaní.

Za týmto znepokojujúcim príbehom vnímam potrebu nanovo premyslieť a lepšie sformulovať niektoré otázky morálky a kresťanského obrazu človeka. Mám úctu voči tradícii Cirkvi. Som presvedčený, že aj nové poznatky ju majú doplniť a rozšíriť a nie negovať. Na rozdiel od zdôrazňovania „večných právd“ ale treba povedať, že tradícia sa vždy nanovo interpretuje v súlade s prehlbovaním pochopenia viery, spoločenskou situáciou a s novými poznatkami. Aj odmietnutie takejto interpretácie je v skutočnosti interpretácia – ale nereflektovaná a potenciálne deštruktívna. Ako príklad spomeňme samovraždu, ktorá by aj dnes bola ťažkým hriechom, ak by bola vedomým a dobrovoľným opovrhnutím životom. Ale vieme, že býva dôsledkom vážnych psychických porúch, kde o dobrovoľnosti nie je možné hovoriť.

Priznám sa, že neviem, čo z povedaného vyplýva pre katolícke učenie v oblasti homosexuality. Všetci by sme mali cítiť bázeň pred touto otázkou. Nemožno vylúčiť, že nám po stáročiach ujasňovania cirkevnej náuky ostalo niekoľko otázok, kde Cirkev má posunúť interpretáciu tradície vo viere v pôsobenie Ducha Svätého, ale bez jednoznačného vedenia biblickými textami. Napríklad biblické citáty o homosexualite riešili to, čo ich pisatelia poznali – očistenie židovského kultu od pohanskej chrámovej mužskej prostitúcie, homosexuálne násilie zo strany zrejme bisexuálnych mužov (Lót a sodomskí muži - príbeh je v skutočnosti expresívnou obhajobou ochrany hosťa) alebo rímsku pederastiu (vzťah heterosexuálneho muža k mladému chlapcovi). Inšpirovaní biblickí pisatelia sa nemohli vyjadriť k tomu, čo vôbec nepoznali – teda k nezavinenej homosexuálnej orientácii.

Kardinál Ratzinger, neskorší pápež Benedikt XVI. raz použil príklad, že morálka je ako stĺp verejného osvetlenia. Osvetľuje svoje okolie, ale o stĺp sa opierajú iba opilci. Rád by som tento príklad rozšíril o dva momenty:

Na hranici svetla a tieňa boli alebo sú ľudia, o ktorých už vieme, že sa tam neocitli vlastnou vinou – samovrahovia, inoverci, nemanželské deti, manželky psychopatov, homosexuáli.
Aj tí, čo stoja vo svetle, vrhajú tieň. Okrem osobných – možno aj tajných - slabostí mám na mysli predovšetkým sklon k vonkajškovému chápaniu morálnych noriem. Normy sa totiž môžu chápať analogicky ako právo, kde hlavným kritériom nie je „umenie žiť“, ale „vecnosť“ a jednoznačnosť formulácií.

Takýto „právnický“ pohľad na morálku nemôže vystihnúť všetky špecifické situácie (ako učí aj sv. Ján Pavol II. v súvislosti s manželstvom). Ak by sme tak robili vedome, tak by to bola perverzia kresťanského chápania kríža a obety. Nie je to prijímanie vlastného kríža a obetovanie sa, ale obetovanie druhých, ktorí sa bez vlastnej viny ocitli v tieni. Prečo? Pre ochranu kultovej čistoty, prežitie rodu, funkčné usporiadanie spoločnosti alebo ako obrana proti morálnej nákaze a nebezpečnému modernému svetu?

Stredovek mal svoje temné stránky, ale s "bludármi" sa nielen bojovalo, ale o sporných otázkach sa aj celé stáročia viedli diskusie. V tomto vyjasňovaní cirkevného učenia sa vykryštalizovali pojmy, bez ktorých by neexistovalo niečo z modernej Európy: jedinečnosť osoby, sloboda, čas ako reálna zmena, pozitívny zmysel hmotného sveta a telesnosti, zodpovednosť človeka stvárňovať svet. Domnievam sa, že intelektuálnou úlohou našej doby je, aby z dialógu vzišla nová syntéza - obnovený a rozšírený obraz človeka a morálky zohľadňujúci nové poznatky vied o človeku. Má prekonať jednostrannosti kŕčovitého obhajovanie starého aj urputného pretláčania nového. Pohľad na sexualitu bude – pochopiteľne - pre mnohých skúšobným kameňom pravdivosti tohto obrazu.

Možno niekoho prekvapím, ale mám dojem, že takýto vynovený obraz človeka bude oveľa bližší biblickému pohľadu ako stereotypným názorom konzervatívcov a liberálov v ostatnom čase. Starý zákon v drsnejšej, Nový zákon v ušľachtilejšej podobe majú veľký zmysel pre ľudskú realitu a pre krehkosť a podmienenosť ľudskej telesnosti. Vystupujú v ňom neverníci, opilci, podvodníci, prostitútky, kšeftári, zbabelci, zradcovia, vrahovia a možno aj homosexuáli.

Biblia hovorí jednu základnú vec: oni všetci sa stali súčasťou väčšieho Božieho príbehu. Príbeh Ježiša a Jána hovorí pre heterosexuálov aj homosexuálov: Asi to nebude bez úsilia, ale tvoja emocionalita a tvoja telesnosť je schopná prijať hlbší zmysel a môže ťa nasmerovať k hlbšej, dôvernejšej a nezištnej láske. Nuž, prečo by sa o tom nemohlo hovoriť aj na Pride?

Tomáš Lencz

Autor nie je teológ

P.S.: Sú úvahy o svätorečení katolíckeho kňaza Mychala Judga, ktorý obetoval svoj život za druhých pri páde Dvojičiek 11. septembra. Judge bol podľa svedectiev blízkych priateľov gay a už za života ho sprevádzala povesť svätosti. Žil dôsledne v celibáte. Podieľal sa na aktivitách organizácie Dignity, ktorá sa usilovala o zmenu učenia cirkvi o homosexualite a neskôr bolo jej pôsobenie na cirkevnej pôde zakázané.

Literatúra: