Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
07. september 2017

Nesmrteľnosť duše vs zmŕtvychvstanie ?

Posledný môj blog priniesol rôznorodú a bohatú diskusiu, v ktorej sa otvorili aj ďalšie témy a vyslovilo sa mnoho podnetov. Pri počte vyše 400 reakcií sa už strácala prehľadnosť a možnosť plynulého sledovania argumentov. Nakoľko ma jeden z diskutujúcich vyzval, aby som niektoré témy radšej spracoval v samostatnom príspevku, prinášam v nasledovných riadkoch zamyslenie nad jedným z problémov, ktoré sa v rámci výmeny názorov otvorili.
Nesmrteľnosť duše vs zmŕtvychvstanie ?

Jednou z otázok, kde nepanuje názorová jednota medzi kresťanmi, je osud mŕtvych. Katolícka cirkev, východné cirkvi a viaceré protestantské učia, že po fyzickej smrti nesmrteľná duša žije ďalej – či už v blaženosti u Boha, alebo v zavrhnutí . Naproti tomu sa vyskytujú názory, že fyzickou smrťou všetok život končí a mŕtvi vstanú až pri všeobecnom vzkriesení na konci dejín a až potom bude ich osud v spáse, alebo zavrhnutí. Ojedinelo sa vyskytuje názor, že vzkriesení budú len „dobrí“ ľudia a tí zlí sa jednoducho nikdy nepreberú /Svedkovia Jehovovi/.  Odporcovia nesmrteľnosti duše a teda bezprostredného pokračovania života po smrti  tvrdia, že v Písme má oporu len učenie o vzkriesení na konci vekov.  Učenie o nesmrteľnosti duše je jasne formulované v tradícii, keďže ju však viaceré kresťanské spoločenstvá neuznávajú, obmedzme sa teda len na Písmo.

Starý zákon tento problém  spomína len okrajovo, otázka posmrtného života, resp. osudu zosnulých, sa objavuje sporadicky. Z mála zmienok spomeňme proroka Daniela /Dan, 12, 2/:“A mnohí z tých, čo spia v prachu zeme,  sa zobudia, niektorí na večný život, iní na hanbu a večnú potupu.“  V 2. Knihe Makabejskej jeden z mučených bratov hovorí : „Ty nás vylučuješ z terajšieho života, ale Kráľ sveta nás vzkriesi k večnému životu!“/2 Mak, 7, 8/, podobne sa vyjadrujú aj ostatní a  ich matka. Je tu aj modlitbe za mŕtvych, ktorú nariadil Júda Makabejský: „Veď keby nebol mal nádej, že padlí vojaci  vstanú zmŕtvych , bolo by bývalo zbytočné a nerozumné modliť sa za mŕtvych... Preto dal obetovať zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu“ /2 Mak, 12, 44 – 45/.  /Treba spomenúť, že židovský kánon, ktorý bol ustanovený v Javne koncom 1. stor., Knihy Makabejské  neuznal/. Tieto pasáže používajú výrazy o „vzkriesení mŕtvych“ a teda sa zdá, že odporujú nesmrteľnosti duše aj po fyzickej smrti.  Na podporu sa používajú aj viaceré state z múdroslovných kníh, ako napr. „Lebo živí aspon vedia, že zomrú,  kým mŕtvi už o ničom nevedia“ /Kaz, 9, 5/,  alebo v Žalme 6 : „Nikto z mŕtvych na Teba nemyslí, ktože Ťa chváli v podsvetí?“ /Ž 6, 6/.  Z toho niektorí vyvodzujú, že podľa Písma sú zosnulí  až do súdneho dňa mŕtvi a až na konci budú oživení.  Uveďme však aj iný výrok  o zosnulých : „Už nikdy nemajú podiel na ničom, čo sa deje pod slnkom“ /Kaz 9, 6/, teda v týchto kontextoch môžeme oprávnene predpokladať  úvahy o osude zosnulých na pozemské podmienky. Večnú existenciu duše – teda život aj po fyzickej smrti, možno však v náznakoch nájsť aj v starozákonných spisoch.  Napr. výroky v knihe Múdrosti : „Duše spravodlivých sú v Božích rukách, muka sa ich nedotkne“ /Múd 3,1/, „ Spravodliví  žijú naveky, V Pánovi je ich odmena“ /Múd 5, 15/, možno vzťahovať nielen na konečné zmŕtvychvstanie, či jeho prísľub, ale aj na posmrtnú existenciu.

V Novom zákone je tiež viacero miest, opisujúcich vzkriesenie mŕtvych, často sa tejto téme venuje   apoštol  Pavol. Podrobnejšie píše v 1. Liste Solúnčanom a  v 1. Liste Korinťanom venuje tejto problematike celú 15. Kapitolu. Okrem iného píše : „Veď ako všetci ľudia umierajú v Adamovi, tak zasa všetci budú oživení v Kristovi „ /1 Kor, 15, 22 – apoštol tu hovorí o vzkriesení všetkých, nielen dobrých/, alebo “ ... lebo poľnica zaznie a mŕtvi vstanú neporušiteľní ...“/1 Kor 15, 52/, „... a tí, čo umreli v Kristovi, vstanú prví.“ /1 Sol 4, 16/. V ranokresťanských dobách sa vyskytovalo presvedčenie, že Pánov príchod sa udeje počas života ich generácie, preto Pavol pokračuje „...a my, živí, ktorí budeme ešte na žive, spolu s nimi budeme potom v oblakoch vynesení do vzduchu v ústrety Pánovi „ /1 Sol, 4, 17/. Práve očakávanie blízkeho príchodu Krista spôsobilo, že v apoštolských listoch sa až tak pokračovanie života duše po fyzickej smrti nezdôrazňovalo.

Treba poznamenať, že ak sledujeme v celom kontexte Starý aj Nový zákon, vidíme tu jasný „pedagogický prístup“ – Boh sa zjavuje človeku postupne a postupne odhaľuje mu svoju náuku.  Stavia pevné morálne normy, ale je zhovievavý a často sa prispôsobuje aktuálnej schopnosti človeka.  Spomeňme len polygamickú prax patriarchov a kráľov, hoci Kristus túto oblasť jednoznačne definuje na vzťah jedného muža a jednej ženy. Podobne to treba vnímať aj s otázkou posmrtnej existencie človeka, ktorá sa profiluje v Písme etapovito. V Starom zákone však je jasne formulované, že človeka tvorí telo a duša. Pri stvorení Adama Boh „...utvoril človeka z prachu zeme a vdýchol do jeho nozdier dych života a človek sa stal živou bytosťou“ /Gen 2, 7/ - to je podstatný bod učenia o nesmrteľnosti ľudskej duše, i keď ešte v starozákonnej dobe prevládal názor, že po fyzickej smrti „dych života“ vystupuje k Bohu. „Kto vie, či sa dych života Adamových synov vznáša k výsostiam a dych života zvierat zostupuje zasa dolu k zemi?“ /Kaz 3, 21/. Tieto state však nevypovedajú v prospech zániku duše, iba vyjadrujú Kazateľovu neistotu v tejto otázke, neznamenajú definitívne potvrdenie. Nie je tu jasne povedané, čo sa stáva s dychom života – dušou, ak vystúpi k Pánovi. Pavol v 1. liste Korinťanom píše : „Lebo ak jestvuje telo živočíšne, jestvuje i duchovné...Prvý človek Adam sa stal živou dušou. Posledný Adam sa stal oživujúcim duchom.“ /1 Kor 15, 44-45/. „Ja však hovorím bratia, že telo a krv nemôžu mať účasť na kráľovstve Božom ani porušenie nemá účasť na neporušiteľnosti.“ /1 Kor 15, 50/. Tieto slová píše síce v kontexte k nutnosti premeny smrteľného tela pri zmŕtvychvstaní, ale možno z nich odvodiť aj učenie o nesmrteľnosti duše a teda ďalšej existencie po fyzickej smrti.  Za všetky ďalšie uveďme stať v 1. Liste apoštola Petra : „.. lebo si odnesiete konečné ovocie svojej viery, spásu duší.“ /1 Pet, 1,9/. Podobných pasáží nájdeme v apoštolských listoch viacero.

V Jánovom Zjavení /Apokalypse/ sa nachádza pasáž, kde po otvorení piatej pečate apoštol uzrel „...pod oltárom duše tých, čo boli zabití pre slovo Božie a pre svedectvo...“/Zj 6, 9/ a títo zakričali : "...kedy už pomstíš našu krv? Každý z nich dostal biele rúcho a povedali im, aby ešte pozhoveli krátky čas, kým sa nenaplní počet ich spoluslužobníkov  ...". /ZJ 6, 10-11/. Niektorí tvrdia, že Apokalypsu treba chápať výlučne len v obraznej forme, bez naznačenia skutočných reálií. A teda, že táto pasáž jednoducho znamená, že tí, čo zosnuli v Pánovi, majú do súdneho dňa „odpočívať v hroboch“, ako im to tlmočí uvedený pokyn /niektoré slovenské preklady majú výraz „odpočívať“, niektoré „pozhovieť“/. To, že sú v hroboch, vyjadruje údajne aj ich umiestnenie pod oltárom a biele rúcha sú len symbolickým vyjadrením ich budúceho vzkriesenia.  O tomto názore možno polemizovať – biele rúcha sú skôr obraz toho, že už sú oslávení a výzva k odpočinku, či pozhoveniu len znamená, že všetko má svoj čas a Boh čaká až do posledného okamihu – ako to možno paralelne doložiť i z Kristovho podobenstva o kúkoli a pšenici, ktoré Pán necháva rásť spolu až do času žatvy /Mt 37, 24-30/.

Navyše v ďalšom pokračovaní čítame: " Veľký zástup z každého národa ...stál pred trónom a pred Baránkom; boli oblečení v bielych rúchach, v rukách mali palmy a volali mocným hlasom " /Zj 7,9/ Jeden zo starcov pri tróne vysvetľuje : "To sú tí, čo prišli z veľkého súženia a oprali si rúcha dobiela v krvi Baránka. Preto stoja dňom i nocou v jeho chráme..." /Zj, 7,13,14/. Potom nasledujú viaceré starozákonné citáty. Námietka, že ide o opis spravodlivých po ich zmŕtvychvstaní nie je relevantná, lebo sa hovorí o ich službe Bohu v prítomnosti „dňom i nocou“, navyše, po tomto odseku ešte nasleduje množstvo udalostí  /otvorenie siedmej pečate, hlaholy siedmych trúb, sedem čiaš hnevu, traja svedkovia, atď./okrem toho svätopisec potom spomína „prvé“ vzkriesenie a až v Hl. 20 posledný súd.  Teda uvedení spravodliví slúžia pred Pánom ešte pred posledným súdom a všeobecným vzkriesením. Nakoľko podľa Pavla telo a krv „nemôžu mať účasť nad Božom Kráľovstve“, túto účasť môže mať len duša, ktorá teda smrťou nezaniká, ale pokračuje v ďalšej existencii bez tela. Treba spomenúť i výrok v 1. liste apoštola Petra o Kristovi, ktorý po svojom ukrižovaní a pred vzkriesením "Tak išiel a hlásal duchom vo väzení. Tí kedysi neboli poslušní, keď na nich čakala Božia zhovievavosť..." /1 Pet 3, 20/. Táto pasáž sa tradične používa ako vieroučný článok "zostúpenia k zosnulým" v Kréde, dôležité však je, že hlásať možno len tomu, kto je živý - ak nie telesne, tak musí byť živý v rámci duchovnej existencie.

Snáď najznámejšia novozákonná pasáž je Kristova odpoveď saducejom, ktorí neverili v zmŕtvychvstanie a snažili sa ho dobehnúť vykombinovanou historkou o žene, ktorej postupne zomrelo 7 mužov. Komu bude patriť  po vzkriesení, keď vstanú z mŕtvych? Ježiš v odpovedi hovorí, že „Keď vstanú z mŕtvych už sa neženia ani nevydávajú, ale sú ako anjeli v nebi“ /Mk, 12, 25, Mt 22, 30/. Lukáš podáva rozšírené Kristove slová: „Tí, čo budú uznaní hodní tamtoho sveta a zmŕtvychvstania , už sa neženia ani nevydávajú /Lk, 20, 35/. „A pokiaľ ide o vzkriesenie z mŕtvych, či ste nečítali v Mojžišovi v stati o kríku, ako Boh povedal : Ja som boh Abrahámov, Boh Izákov  a Boh Jakubov? Boh nie je Bohom mŕtvych, ale živých!“ /Mk, 12, 26-27, Mt 22, 31-32/ U Lukáša ešte dodáva : „...všetci vlastne žijú pre neho“ /Lk, 20, 38/. Na prvý pohľad sa zdá, že tieto Kristove slová existenciu života duše po smrti vylučujú a potvrdzujú len záverečné vzkriesenie na konci časov. Je to tak naozaj?

Inzercia

Nie, Kristus zareagoval na konkrétnu otázku saducejov ohľadne vzkriesenia. Sám však na viacerých miestach život duše po smrti potvrdzuje. V podobenstve o boháčovi a Lazárovi hovorí : "... chudák zomrel a anjeli ho zaniesli do Abrahámovho lona. Aj boháč zomrel a bol pochovaný. V pekle vo veľkých mukách pozrel hore a uzrel zďaleka Abraháma a Lazára v jeho lone." /Lk, 16, 22-23/. Teda nehovorí, že boháč zomrel a bol pochovaný a po vzkriesení mŕtvych na konci sveta uzrel Lazára. Z deja jasne vyplýva okamžitosť boháčovej aj Lazárovej ďalšej existencie po ich smrti. Isteže, je to podobenstvo, teda  má obrazný význam, ale svedčí o tom, že mŕtvi po smrti žijú - či už v nebi, alebo v pekle. Ak si pozrieme Kristove podobenstvá, všetky sú zakotvené v reáliách. Nie sú to špekulatívne predstavy, Kristus na lepšie pochopenie zmyslu používa obrazy z reálneho života, aby im ľudia porozumeli – pozrime jeho podobenstvá o rozsievačovi, stratenej drachme, stratenej ovci, dobrom pastierovi, atď. Ak teda v týchto podobenstvách použil obrazy z reálneho života, prečo by v tomto podobenstve podsúval falošné predstavy o živote duší po smrti, ak by to nebola pravda?  Spomenúť môžeme i Kristove slová „Čo človeku osoží, keby aj celý svet získal, ale duši svojej poškodil? Alebo čo dá človek výmenou za svoju dušu?“ /Mt, 16, 26,; niektoré preklady majú namiesto „duša“ výraz „život“./.

Ak si uvedomíme, že Kristus použil formuláciu „Boh je Bohom živých a nie mŕtvych“, tak ak by uvedení patriarchovia boli mŕtvi a čakali na konečné vzkriesenie, neboli by živí, teda táto Kristova poznámka by bola kontradikčná. Boh by bol ich Bohom až v budúcnosti po vzkriesení. Navyše v scéne premenenia Krista na hore Tábor sa píše, že „Potom sa im ukázal Eliáš s Mojžišom a rozprávali sa s ním“ /Mk 9, 3, Mt 17,3/, Lukáš dodáva, že sa rozprávali o jeho „konci, ktorý sa mal udiať v Jeruzaleme“/Lk 9, 30/. Možno namietať, že podľa Starého zákona Eliáš neumrel, ale bol živý zo zeme odvezený /2 Kr. 2, 11/ a teda sa mohol s Kristom rozprávať, to však nemožno tvrdiť o Mojžišovi, ktorého smrť je opísaná v Dt 34. Oponenti často namietajú, že šlo o špeciálny prípad, pre ktorý Boh „vzkriesil“ Mojžiša, podobne, ako vzkriesil pri Kristovom ukrižovaní niektorých zosnulých, ktorí potom po jeho vzkriesení prišli do Jeruzalema /Mt 27, 52-53/. To však nemožno akceptovať, všetci synoptici píšu o zjavení sa, resp. „ukázaní“, nie o vzkriesení, navyše z ostatných popisov /Kristov výraz sa zmenil, jeho odev zbelel, atď./ vidno, že ide o neštandardný jav a nie o vzkriesenie k bežnému životu, ako v prípade Lazára, Jairovej dcéry a pod., kde sa mŕtvi vrátili do normálnych podmienok a v normálnom výzore.

Veľmi silnú výpovednú hodnotu majú posledné Ježišove slová na kríži. A práve tu je známa pasáž s kajúcim lotrom, ktorý Ježišovi hovorí : "Ježišu spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva! A Ježiš mu riekol : Veru hovorím ti, ešte dnes budeš so mnou v raji!" /Lk, 23, 42-43/. Nepovedal mu : za x tisíc rokov po skončení sveta budeš vzkriesený a potom budeš so mnou. Povedal "Ešte dnes". Obaja v ten deň zomreli, teda prísľub sa musel vyplniť nesmrteľnej duši lotra. Ak je s ním od vtedy v raji, je živý a žije ešte pred konečným vzkriesením. Ešte v 80ych rokoch som sa stretol s interpretáciou, ktorá sa používa aj dnes, že vetu netreba rozumieť „Veru, hovorím ti, dnes budeš so mnou v raji“, ale : „Veru hovorím ti dnes, budeš so mnou v raji“. Je to gramatická hračka s interpunkciou. Od najstarších čias kresťania chápali tento výrok v zmysle „Dnes budeš v raji“, nie inak. Iný význam by ani nemal zmysel. Načo by Kristus prízvukoval, že to hovorí „dnes“? Vedel, že umiera, „zajtra“ to už nemohol povedať a ani v minulosti, lebo sa s lotrom predtým nikdy nerozprával. Prečo by takto neformuloval aj iné výroky, napr. prečo v Jánovom Evanjeliu hovorí „Žíznim“ a nie „Dnes žíznim?“, alebo prečo slovo „dnes“ nepoužil pri žiadnom ďalšom výroku? V Evanjeliách je množstvo výrokov, ktoré Kristus začína frázou „Veru, veru, hovorím vám...“ a nikdy nie „Veru, veru, dnes vám hovorím“.  Slovo „dnes“ použil v tomto vzťahu len pri odpovedi lotrovi na kríži. Logika vecí a aj viera kresťanov od najstarších čias dokazujú, že Kristus prisľúbil lotrovi raj v deň, v ktorom zomrel. A to potvrdzuje nesmrteľnosť duše.

Záverom možno zhrnúť, že viera v nesmrteľnosť duše, teda v pokračovanie života aj po fyzickej smrti a nie až po konečnom vzkriesení mŕtvych, je potvrdená nielen Tradíciou, ale aj Písmom.

 

Pedagóg na Fakulte architektúry Slovenskej technickej univerzity v Bratislave, špecializuje sa na dejiny a teóriu architektúry a umenia, rekonštrukciu pamiatok, sakrálne umenie a sakrálnu architektúru, symboliku, výtvarnú tvorbu, ilustrácie, sekty a nové náboženské hnutia.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.