Jednou z otázok, kde nepanuje názorová jednota medzi kresťanmi, je osud mŕtvych. Katolícka cirkev, východné cirkvi a viaceré protestantské učia, že po fyzickej smrti nesmrteľná duša žije ďalej – či už v blaženosti u Boha, alebo v zavrhnutí . Naproti tomu sa vyskytujú názory, že fyzickou smrťou všetok život končí a mŕtvi vstanú až pri všeobecnom vzkriesení na konci dejín a až potom bude ich osud v spáse, alebo zavrhnutí. Ojedinelo sa vyskytuje názor, že vzkriesení budú len „dobrí“ ľudia a tí zlí sa jednoducho nikdy nepreberú /Svedkovia Jehovovi/.  Odporcovia nesmrteľnosti duše a teda bezprostredného pokračovania života po smrti  tvrdia, že v Písme má oporu len učenie o vzkriesení na konci vekov.  Učenie o nesmrteľnosti duše je jasne formulované v tradícii, keďže ju však viaceré kresťanské spoločenstvá neuznávajú, obmedzme sa teda len na Písmo.

Starý zákon tento problém  spomína len okrajovo, otázka posmrtného života, resp. osudu zosnulých, sa objavuje sporadicky. Z mála zmienok spomeňme proroka Daniela /Dan, 12, 2/:“A mnohí z tých, čo spia v prachu zeme,  sa zobudia, niektorí na večný život, iní na hanbu a večnú potupu.“  V 2. Knihe Makabejskej jeden z mučených bratov hovorí : „Ty nás vylučuješ z terajšieho života, ale Kráľ sveta nás vzkriesi k večnému životu!“/2 Mak, 7, 8/, podobne sa vyjadrujú aj ostatní a  ich matka. Je tu aj modlitbe za mŕtvych, ktorú nariadil Júda Makabejský: „Veď keby nebol mal nádej, že padlí vojaci  vstanú zmŕtvych , bolo by bývalo zbytočné a nerozumné modliť sa za mŕtvych... Preto dal obetovať zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu“ /2 Mak, 12, 44 – 45/.  /Treba spomenúť, že židovský kánon, ktorý bol ustanovený v Javne koncom 1. stor., Knihy Makabejské  neuznal/. Tieto pasáže používajú výrazy o „vzkriesení mŕtvych“ a teda sa zdá, že odporujú nesmrteľnosti duše aj po fyzickej smrti.  Na podporu sa používajú aj viaceré state z múdroslovných kníh, ako napr. „Lebo živí aspon vedia, že zomrú,  kým mŕtvi už o ničom nevedia“ /Kaz, 9, 5/,  alebo v Žalme 6 : „Nikto z mŕtvych na Teba nemyslí, ktože Ťa chváli v podsvetí?“ /Ž 6, 6/.  Z toho niektorí vyvodzujú, že podľa Písma sú zosnulí  až do súdneho dňa mŕtvi a až na konci budú oživení.  Uveďme však aj iný výrok  o zosnulých : „Už nikdy nemajú podiel na ničom, čo sa deje pod slnkom“ /Kaz 9, 6/, teda v týchto kontextoch môžeme oprávnene predpokladať  úvahy o osude zosnulých na pozemské podmienky. Večnú existenciu duše – teda život aj po fyzickej smrti, možno však v náznakoch nájsť aj v starozákonných spisoch.  Napr. výroky v knihe Múdrosti : „Duše spravodlivých sú v Božích rukách, muka sa ich nedotkne“ /Múd 3,1/, „ Spravodliví  žijú naveky, V Pánovi je ich odmena“ /Múd 5, 15/, možno vzťahovať nielen na konečné zmŕtvychvstanie, či jeho prísľub, ale aj na posmrtnú existenciu.

V Novom zákone je tiež viacero miest, opisujúcich vzkriesenie mŕtvych, často sa tejto téme venuje   apoštol  Pavol. Podrobnejšie píše v 1. Liste Solúnčanom a  v 1. Liste Korinťanom venuje tejto problematike celú 15. Kapitolu. Okrem iného píše : „Veď ako všetci ľudia umierajú v Adamovi, tak zasa všetci budú oživení v Kristovi „ /1 Kor, 15, 22 – apoštol tu hovorí o vzkriesení všetkých, nielen dobrých/, alebo “ ... lebo poľnica zaznie a mŕtvi vstanú neporušiteľní ...“/1 Kor 15, 52/, „... a tí, čo umreli v Kristovi, vstanú prví.“ /1 Sol 4, 16/. V ranokresťanských dobách sa vyskytovalo presvedčenie, že Pánov príchod sa udeje počas života ich generácie, preto Pavol pokračuje „...a my, živí, ktorí budeme ešte na žive, spolu s nimi budeme potom v oblakoch vynesení do vzduchu v ústrety Pánovi „ /1 Sol, 4, 17/. Práve očakávanie blízkeho príchodu Krista spôsobilo, že v apoštolských listoch sa až tak pokračovanie života duše po fyzickej smrti nezdôrazňovalo.

Treba poznamenať, že ak sledujeme v celom kontexte Starý aj Nový zákon, vidíme tu jasný „pedagogický prístup“ – Boh sa zjavuje človeku postupne a postupne odhaľuje mu svoju náuku.  Stavia pevné morálne normy, ale je zhovievavý a často sa prispôsobuje aktuálnej schopnosti človeka.  Spomeňme len polygamickú prax patriarchov a kráľov, hoci Kristus túto oblasť jednoznačne definuje na vzťah jedného muža a jednej ženy. Podobne to treba vnímať aj s otázkou posmrtnej existencie človeka, ktorá sa profiluje v Písme etapovito. V Starom zákone však je jasne formulované, že človeka tvorí telo a duša. Pri stvorení Adama Boh „...utvoril človeka z prachu zeme a vdýchol do jeho nozdier dych života a človek sa stal živou bytosťou“ /Gen 2, 7/ - to je podstatný bod učenia o nesmrteľnosti ľudskej duše, i keď ešte v starozákonnej dobe prevládal názor, že po fyzickej smrti „dych života“ vystupuje k Bohu. „Kto vie, či sa dych života Adamových synov vznáša k výsostiam a dych života zvierat zostupuje zasa dolu k zemi?“ /Kaz 3, 21/. Tieto state však nevypovedajú v prospech zániku duše, iba vyjadrujú Kazateľovu neistotu v tejto otázke, neznamenajú definitívne potvrdenie. Nie je tu jasne povedané, čo sa stáva s dychom života – dušou, ak vystúpi k Pánovi. Pavol v 1. liste Korinťanom píše : „Lebo ak jestvuje telo živočíšne, jestvuje i duchovné...Prvý človek Adam sa stal živou dušou. Posledný Adam sa stal oživujúcim duchom.“ /1 Kor 15, 44-45/. „Ja však hovorím bratia, že telo a krv nemôžu mať účasť na kráľovstve Božom ani porušenie nemá účasť na neporušiteľnosti.“ /1 Kor 15, 50/. Tieto slová píše síce v kontexte k nutnosti premeny smrteľného tela pri zmŕtvychvstaní, ale možno z nich odvodiť aj učenie o nesmrteľnosti duše a teda ďalšej existencie po fyzickej smrti.  Za všetky ďalšie uveďme stať v 1. Liste apoštola Petra : „.. lebo si odnesiete konečné ovocie svojej viery, spásu duší.“ /1 Pet, 1,9/. Podobných pasáží nájdeme v apoštolských listoch viacero.

V Jánovom Zjavení /Apokalypse/ sa nachádza pasáž, kde po otvorení piatej pečate apoštol uzrel „...pod oltárom duše tých, čo boli zabití pre slovo Božie a pre svedectvo...“/Zj 6, 9/ a títo zakričali : "...kedy už pomstíš našu krv? Každý z nich dostal biele rúcho a povedali im, aby ešte pozhoveli krátky čas, kým sa nenaplní počet ich spoluslužobníkov  ...". /ZJ 6, 10-11/. Niektorí tvrdia, že Apokalypsu treba chápať výlučne len v obraznej forme, bez naznačenia skutočných reálií. A teda, že táto pasáž jednoducho znamená, že tí, čo zosnuli v Pánovi, majú do súdneho dňa „odpočívať v hroboch“, ako im to tlmočí uvedený pokyn /niektoré slovenské preklady majú výraz „odpočívať“, niektoré „pozhovieť“/. To, že sú v hroboch, vyjadruje údajne aj ich umiestnenie pod oltárom a biele rúcha sú len symbolickým vyjadrením ich budúceho vzkriesenia.  O tomto názore možno polemizovať – biele rúcha sú skôr obraz toho, že už sú oslávení a výzva k odpočinku, či pozhoveniu len znamená, že všetko má svoj čas a Boh čaká až do posledného okamihu – ako to možno paralelne doložiť i z Kristovho podobenstva o kúkoli a pšenici, ktoré Pán necháva rásť spolu až do času žatvy /Mt 37, 24-30/.

Navyše v ďalšom pokračovaní čítame: " Veľký zástup z každého národa ...stál pred trónom a pred Baránkom; boli oblečení v bielych rúchach, v rukách mali palmy a volali mocným hlasom " /Zj 7,9/ Jeden zo starcov pri tróne vysvetľuje : "To sú tí, čo prišli z veľkého súženia a oprali si rúcha dobiela v krvi Baránka. Preto stoja dňom i nocou v jeho chráme..." /Zj, 7,13,14/. Potom nasledujú viaceré starozákonné citáty. Námietka, že ide o opis spravodlivých po ich zmŕtvychvstaní nie je relevantná, lebo sa hovorí o ich službe Bohu v prítomnosti „dňom i nocou“, navyše, po tomto odseku ešte nasleduje množstvo udalostí  /otvorenie siedmej pečate, hlaholy siedmych trúb, sedem čiaš hnevu, traja svedkovia, atď./okrem toho svätopisec potom spomína „prvé“ vzkriesenie a až v Hl. 20 posledný súd.  Teda uvedení spravodliví slúžia pred Pánom ešte pred posledným súdom a všeobecným vzkriesením. Nakoľko podľa Pavla telo a krv „nemôžu mať účasť nad Božom Kráľovstve“, túto účasť môže mať len duša, ktorá teda smrťou nezaniká, ale pokračuje v ďalšej existencii bez tela. Treba spomenúť i výrok v 1. liste apoštola Petra o Kristovi, ktorý po svojom ukrižovaní a pred vzkriesením "Tak išiel a hlásal duchom vo väzení. Tí kedysi neboli poslušní, keď na nich čakala Božia zhovievavosť..." /1 Pet 3, 20/. Táto pasáž sa tradične používa ako vieroučný článok "zostúpenia k zosnulým" v Kréde, dôležité však je, že hlásať možno len tomu, kto je živý - ak nie telesne, tak musí byť živý v rámci duchovnej existencie.

Snáď najznámejšia novozákonná pasáž je Kristova odpoveď saducejom, ktorí neverili v zmŕtvychvstanie a snažili sa ho dobehnúť vykombinovanou historkou o žene, ktorej postupne zomrelo 7 mužov. Komu bude patriť  po vzkriesení, keď vstanú z mŕtvych? Ježiš v odpovedi hovorí, že „Keď vstanú z mŕtvych už sa neženia ani nevydávajú, ale sú ako anjeli v nebi“ /Mk, 12, 25, Mt 22, 30/. Lukáš podáva rozšírené Kristove slová: „Tí, čo budú uznaní hodní tamtoho sveta a zmŕtvychvstania , už sa neženia ani nevydávajú /Lk, 20, 35/. „A pokiaľ ide o vzkriesenie z mŕtvych, či ste nečítali v Mojžišovi v stati o kríku, ako Boh povedal : Ja som boh Abrahámov, Boh Izákov  a Boh Jakubov? Boh nie je Bohom mŕtvych, ale živých!“ /Mk, 12, 26-27, Mt 22, 31-32/ U Lukáša ešte dodáva : „...všetci vlastne žijú pre neho“ /Lk, 20, 38/. Na prvý pohľad sa zdá, že tieto Kristove slová existenciu života duše po smrti vylučujú a potvrdzujú len záverečné vzkriesenie na konci časov. Je to tak naozaj?

Nie, Kristus zareagoval na konkrétnu otázku saducejov ohľadne vzkriesenia. Sám však na viacerých miestach život duše po smrti potvrdzuje. V podobenstve o boháčovi a Lazárovi hovorí : "... chudák zomrel a anjeli ho zaniesli do Abrahámovho lona. Aj boháč zomrel a bol pochovaný. V pekle vo veľkých mukách pozrel hore a uzrel zďaleka Abraháma a Lazára v jeho lone." /Lk, 16, 22-23/. Teda nehovorí, že boháč zomrel a bol pochovaný a po vzkriesení mŕtvych na konci sveta uzrel Lazára. Z deja jasne vyplýva okamžitosť boháčovej aj Lazárovej ďalšej existencie po ich smrti. Isteže, je to podobenstvo, teda  má obrazný význam, ale svedčí o tom, že mŕtvi po smrti žijú - či už v nebi, alebo v pekle. Ak si pozrieme Kristove podobenstvá, všetky sú zakotvené v reáliách. Nie sú to špekulatívne predstavy, Kristus na lepšie pochopenie zmyslu používa obrazy z reálneho života, aby im ľudia porozumeli – pozrime jeho podobenstvá o rozsievačovi, stratenej drachme, stratenej ovci, dobrom pastierovi, atď. Ak teda v týchto podobenstvách použil obrazy z reálneho života, prečo by v tomto podobenstve podsúval falošné predstavy o živote duší po smrti, ak by to nebola pravda?  Spomenúť môžeme i Kristove slová „Čo človeku osoží, keby aj celý svet získal, ale duši svojej poškodil? Alebo čo dá človek výmenou za svoju dušu?“ /Mt, 16, 26,; niektoré preklady majú namiesto „duša“ výraz „život“./.

Ak si uvedomíme, že Kristus použil formuláciu „Boh je Bohom živých a nie mŕtvych“, tak ak by uvedení patriarchovia boli mŕtvi a čakali na konečné vzkriesenie, neboli by živí, teda táto Kristova poznámka by bola kontradikčná. Boh by bol ich Bohom až v budúcnosti po vzkriesení. Navyše v scéne premenenia Krista na hore Tábor sa píše, že „Potom sa im ukázal Eliáš s Mojžišom a rozprávali sa s ním“ /Mk 9, 3, Mt 17,3/, Lukáš dodáva, že sa rozprávali o jeho „konci, ktorý sa mal udiať v Jeruzaleme“/Lk 9, 30/. Možno namietať, že podľa Starého zákona Eliáš neumrel, ale bol živý zo zeme odvezený /2 Kr. 2, 11/ a teda sa mohol s Kristom rozprávať, to však nemožno tvrdiť o Mojžišovi, ktorého smrť je opísaná v Dt 34. Oponenti často namietajú, že šlo o špeciálny prípad, pre ktorý Boh „vzkriesil“ Mojžiša, podobne, ako vzkriesil pri Kristovom ukrižovaní niektorých zosnulých, ktorí potom po jeho vzkriesení prišli do Jeruzalema /Mt 27, 52-53/. To však nemožno akceptovať, všetci synoptici píšu o zjavení sa, resp. „ukázaní“, nie o vzkriesení, navyše z ostatných popisov /Kristov výraz sa zmenil, jeho odev zbelel, atď./ vidno, že ide o neštandardný jav a nie o vzkriesenie k bežnému životu, ako v prípade Lazára, Jairovej dcéry a pod., kde sa mŕtvi vrátili do normálnych podmienok a v normálnom výzore.

Veľmi silnú výpovednú hodnotu majú posledné Ježišove slová na kríži. A práve tu je známa pasáž s kajúcim lotrom, ktorý Ježišovi hovorí : "Ježišu spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva! A Ježiš mu riekol : Veru hovorím ti, ešte dnes budeš so mnou v raji!" /Lk, 23, 42-43/. Nepovedal mu : za x tisíc rokov po skončení sveta budeš vzkriesený a potom budeš so mnou. Povedal "Ešte dnes". Obaja v ten deň zomreli, teda prísľub sa musel vyplniť nesmrteľnej duši lotra. Ak je s ním od vtedy v raji, je živý a žije ešte pred konečným vzkriesením. Ešte v 80ych rokoch som sa stretol s interpretáciou, ktorá sa používa aj dnes, že vetu netreba rozumieť „Veru, hovorím ti, dnes budeš so mnou v raji“, ale : „Veru hovorím ti dnes, budeš so mnou v raji“. Je to gramatická hračka s interpunkciou. Od najstarších čias kresťania chápali tento výrok v zmysle „Dnes budeš v raji“, nie inak. Iný význam by ani nemal zmysel. Načo by Kristus prízvukoval, že to hovorí „dnes“? Vedel, že umiera, „zajtra“ to už nemohol povedať a ani v minulosti, lebo sa s lotrom predtým nikdy nerozprával. Prečo by takto neformuloval aj iné výroky, napr. prečo v Jánovom Evanjeliu hovorí „Žíznim“ a nie „Dnes žíznim?“, alebo prečo slovo „dnes“ nepoužil pri žiadnom ďalšom výroku? V Evanjeliách je množstvo výrokov, ktoré Kristus začína frázou „Veru, veru, hovorím vám...“ a nikdy nie „Veru, veru, dnes vám hovorím“.  Slovo „dnes“ použil v tomto vzťahu len pri odpovedi lotrovi na kríži. Logika vecí a aj viera kresťanov od najstarších čias dokazujú, že Kristus prisľúbil lotrovi raj v deň, v ktorom zomrel. A to potvrdzuje nesmrteľnosť duše.

Záverom možno zhrnúť, že viera v nesmrteľnosť duše, teda v pokračovanie života aj po fyzickej smrti a nie až po konečnom vzkriesení mŕtvych, je potvrdená nielen Tradíciou, ale aj Písmom.