K modlitbe, úcte svätých a relikviám

K modlitbe, úcte svätých a relikviám

Častou súčasťou kritiky voči katolíckej Cirkvi býva obviňovanie z uctievanie svätých a Panny Márie, resp. modlitieb k nim, čo v tých najkrikľavejších prípadoch prirovnávajú k modloslužbe. Problémom je, že kritici často dezinterpretujú učenie Katolíckej cirkvi a  problém, o ktorom píšu, dostatočne nepoznajú. Aj za posledný mesiac vyšlo na tému niekoľko blogov s uvedenými nedostatkami. Nejdem nikoho nútiť, aby súhlasil s mojim vysvetlením, ale chcem napísať, ako to teda s uvedeným uctievaním „mŕtvol“  a modlitbou k svätým v Katolíckej cirkvi je.

Základom praxe úcty svätých sa stalo presvedčenie o tom, že duše zosnulých spravodlivých a mučeníkov za vieru sú v nebi, že oni predišli žijúcich do Božej slávy, sám Boh ich oslávil. Tu máme aj starozákonnú paralelu v Knihe Sirachovej : „Ako členovia si uctia hlavu rodiny, tak Boh si ctí tých, čo si jeho uctia“ /Sir 10, 20/. Ak si ich ctí Boh, nemá si ich ctiť i človek? Kapitola 44  začína „Chváliť nám treba slávnych ľudí, našich predkov,...“ a pokračuje v tomto tóne až do konca kapitoly 50. V Zjavení /tzv. Apokalypse/ sv. Ján popisuje napr. nespočítateľný zástup svätých v nebi /Zj 7, 9-10/ a vo verši 14 a 15 sa o nich píše, že sú to tí, čo si oprali rúcha a obielili ich v krvi baránka. Nie je pravda, ako sa zvykne tvrdiť, že úcta svätých sa datuje až od milánskeho ediktu /po 313/ a že súvisí s prispôsobením sa  kresťanstva pohanským zvykom, že mala byť akousi náhradou pohanom za ich mnohobožstvo.  V starokresťanských časoch sa tešili úcte najmä mučeníci – tí, čo pre svoju vieru položili život.  Už z obdobia 2. Stor. máme svedectvá o úcte k mučeníkom a o slúžení omše na ich hroboch. V katakombách sa dokonca niektoré hroby mučeníkov upravovali ako oltáre. Svätí – to nie sú „nižší“ bohovia, ako u pohanov. To sú tí, ktorí už dospeli do stavu spásy, kam smeruje každý veriaci. Ani anjeli, ktorí sú taktiež u Boha,  nie sú bohovia. Sú to Boží služobníci. Hierarchia je teda jasná.

Cirkev pri úcte svätých vychádzala z celostného pohľadu. Cirkev bojujúca – predstavuje žijúcich veriacich, cirkev oslávená – zomrelých v nebi, cirkev trpiaca – duše v očistci. Cirkev je však jedna a preto všetky tieto podoby sú navzájom prepojené. Tak, ako si môžu ľudia pomáhať v pozemskom živote, tak môžu ako prostredníka požiadať o príhovor niektorého svätca v nebi.  Cirkev nikdy neučila, že veriaci sa nemôže modliť priamo k Bohu. Modlitba k svätým, ak bola oficiálne formulovaná, vždy bola formulovaná ako prosba za príhovor. Cirkev ani neučila, že milosť dáva svätec, ale, že milosť je od Boha „na príhovor XY“. Je v tom aj hlbšie vyjadrenie : človek si uvedomuje svoju hriešnosť a akoby sa neodvažoval priamo osloviť toho, ktorý je najdokonalejší, ale prosí akoby v zastúpení toho, kto už je  v cieli a sám bol kedysi hriešnym.

Istú paralelu môžeme vidieť v Abrahámovom vyjednávaní s Bohom o záchranu Sodomy a Gomory. Abrahám prosí, aby sa Boh zľutoval, ak tam bude 50 spravodlivých – Boh súhlasí. Abrahám postupne znižuje počtu až dospel k číslu 10. Teda Abrahám sa prihovára u Boha za záchranu. Boh mu nepovedal : „Nechaj to tak, ja som sa rozhodol, že ak nájdem 10 spravodlivým, odpustím všetkým“. Nie, nechal Abraháma, aby sa za mesto prihováral. Podobne to možno vzťahovať na svätých v nebi. Ak sa teda živý Abrahám mohol prihovárať u Boha, nemôžu sa tí, ktorí sú u Boha v nebi, prihovárať  za živých? To však neznamená, že Boh by to človeku nedal, alebo nechcel dať sám. Boh už Adamovi a Eve prisľúbil, že pošle Vykupiteľa. A predsa sa židovský národ modlil za jeho príchod, aj keď Boh to sľúbil.

Samozrejme, medzi veriacimi dochádzalo a aj dochádza k prepínaniu, či prehnanej úcte, alebo nadhodnocovaniu úlohy svätých. Konkrétny veriaci, najmä v ľudovej zbožnosti, môže prejavovať svätcom nepatričnú úctu. To nemienim obhajovať, nie je to však otázka chybnej vierouky, ale chybnej praxe. Aj vzdelaní laici si napríklad často pletú odpustky s odpustením hriechov a pritom učenie hovorí jasne o dvoch rozdielnych skutočnostiach. Nie je pravda, že neexistujú modlitby k starozákonným svätcom. Je ich prirodzene veľmi málo, sú zahrnutí  napr. v litániách. A v obci Abrahámov je napr. kostol, zasvätený „Sv. Abrahámovi – patriarchovi“.

Ďalšia z výhrad je tá, že cirkev vytvára vlastné modlitby a neumožňuje modlitbu osobnými slovami.  Vzorom všetkých modlitieb je Kristova modlitba – Otče náš. Len na okraj : v Evanjeliu končí slovami „Ale zbav nás zlého“ Dovetok : „Lebo tvoje je kráľovstvo a moc i sláva naveky“, ktorý v Evanjeliách nie je,  sa nepoužíva v RKC, ale v protestantských zboroch.   V celej Biblii máme viacero príkladov osobných modlitieb : patriarchov, sudcov, Dávida, atď. V Novom zákone sú najznámejšie chválospevy Simeonov a Máriin. „Formálne“ modlitby vznikli ako pomôcka veriacim, a to aj preto, aby sa v modlitbách neudomácnili prvky poverčivosti. Nikdy ale nebolo zakázané modliť sa vlastnými slovami, práve naopak. Pre budovanie osobného vzťahu s Bohom sa to priamo odporúča. Narazil som raz ako chlapec na modlitebnú knižku zo 40ych rokov. Medzi iným sa tam priamo písalo, že veriaci sa môže modliť aj vlastnými slovami. A to bolo ešte pred II. vatikánskym koncilom.  

Samostatným problémom je úcta k relikviám. Katolícka cirkev jednoznačne odlišuje úctu k Bohu a uctievanie svätých. Výhrada, že učí „Uctievaj Boha, ale uctievaj aj iné (božstvá), mŕtvych ľudí, ich časti, uctievaj anjelov...a  tak sa pravda zmiešalo s lžou“ je nepochopením podstaty. Mohol by som parafrázovať, že tak sa pravda skreslila nepochopením. Človek, ktorému umrie otec, matka, či iná blízka osoba, má často v úcte predmety, ktoré mu po nich ostali. A nie je modloslužobník. Aj starovekí veriaci si takto uctievali predmety, ktoré ostali po mučeníkoch, či po apoštoloch. Otázka je ale hlbšia. Relikviám sa nevzdávala úcta namiesto Boha – cez ne vzdávala sa úcta Bohu. Nikdy sa im nepripisovala magická moc, ani sa nestavali na roveň Božej úcte. Šlo o úctu tomu, kto bol Božím svedkom a svedčil svojím životom a smrťou. V konečnom význame to bola úctu Bohu, ktorý v človeku pôsobí zázraky. Kresťania dokonca vzdávali úctu každej ľudskej kostre. Ak sa v stredoveku našli kostrové pozostatky, nemohli sa vyhodiť, ale ukladali sa do zvláštnych stavieb – karnerov. A tu vôbec nešlo o svätých, ale o náhodné nálezy neznámych ľudí. Prečo? Lebo sa vzdávala úcta schránke, ktorá kedysi obsahovala nesmrteľnú dušu.  O čo viac sa teda priznávala úcta fyzickým pozostatkom tých, ktorí boli považovaní za svätých?

Mimochodom, úcta k „relikviám“ v širšom zmysle má veľa biblických paralel a upozornili už na ne mnohí diskutujúci pri príslušných blogoch. Spomeňme príklady /už ich uviedol aj bloger „erik z.“/ zo Skutkov apoštolov, že aj chorých vynášali, aby na nich padol Petrov tieň /Sk, 5, 15/, chorých a posadnutých uzdravovali šatky a odev, ktoré sa dotkli Pavlových rúk /Sk, 19, 12/. Aj žena, trpiaca krvotokom, sa uzdravila dotknutím sa Kristovho plášťa /Mt, 9, 20/. A dokonca aj v 2. Knihe kráľov je stať, ako ožil muž, ktorého mŕtvolu hodili do hrobu proroka Elizea a „dotkol sa jeho kostí“ /2 Kr., 13, 20-21/. Principiálne teda úcta k pozostatkom svätých – k relikviám, nie je nič, čo by nemalo oporu v Biblii. Relikvie sa nikdy neuctievali samé pre seba, ich význam bol v tom, že mali vzťah k osobe, ktorá sa vďaka Božej milosti stala svätou. Boh predsa posväcuje to, čoho sa dotkne.  To je diametrálne odlišný prístup od akejkoľvek mágie či poverčivosti.  

Samozrejme je pravdou, že často dochádzalo medzi veriacimi k nepochopeniu podstaty a až zbožstvovaniu pozostatkov svätcov. Áno, často sa tu prejavovala poverčivosť a latentná mágia. A verím tomu, že pre podnikavcov to mohol byť aj slušný zdroj zisku. To je však nepochopenie a aj zneužitie. Spomeniem epizódu so Šimonom mágom, kde chcel podplatiť apoštolov, aby mu dali moc udeľovať sv. Ducha /Sk 8, 19/.  Bolo mnoho chytrákov, ktorí využívali naivitu veriacich na osobné zisky. Súhlasím, že boli obdobia, keď sa s úctou k relikviám preháňalo. A netvrdím, že pre duchovný život veriaceho sú nepostrádateľné.  Pri nesprávnom vzťahu môžu pre jedinca vytvárať akúsi modlu, ktorú nevedome môže stavať nad Boha. Nie je to však chyba vierouky. Tá o ničom takomto nehovorí. Ak sa každý bude presne riadiť príslušnými pokynmi ohľadne úcte k svätcom a relikviám, tak by žiaden problém nemusel vznikať.

Mimochodom, je aj všeobecný ľudský prístup ocenenia diela niekoho, kto sa významne zaslúžil o rozvoj v niektorej oblasti, alebo preukázal hrdinské činy. Uctiť si predchodcov, či zosnulých príbuzných, je všeobecne ľudský prejav uznania. Aj ateisti uctievajú – oceňujú význam slávnych vedcov, umelcov, politikov, aj svojich predkov. Stavajú sa im pomníky, pamätné tabule, pomenúvajú sa po nich ulice. Iste, nik sa k nim nemodlí, ale môžeme tu vidieť  určité v ľudstve prirodzene zakorenené uznanie zásluh zosnulých velikánov, či predkov.

Nemám v úmysle presvedčiť niekoho, aby začal s úctou svätých, či relikvií. Chcel som len poukázať na nepochopenia, voči praxe Katolíckej cirkvi  a na biblické základy, na ktorých uvedené praktiky stavajú. Téma je samozrejme oveľa bohatšia a náročnejšia. Treba poznamenať, že pre osobnú spásu nie je ani modlitba k svätým, ani úcta relikviám nevyhnutná. Ide však o prejav zbožnosti, ktorý má v cirkevnom živote svoje opodstatnené miesto.

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo