Blog 07. august 2017

K téme „lepší kresťania“

Andrej Botek
Andrej Botek
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Andrej Botek

 

 

K napísaniu tohoto príspevku ma podnietil blog Dária  Máčeka „Pre všetkých, ktorí sa cítia byť lepšími kresťanmi“.  Nie však preto, že by som sa lepším kresťanom cítil. Podstatnou otázkou je, čo to znamená, byť lepším kresťanom, resp. ako to autor chápe. Z jeho riadkov sa mi zdá /ak som to pochopil správne/, že má na mysli najmä zástancov učenia Katolíckej Cirkvi, ktorí sa podľa neho zrejme cítia lepšími kresťanmi. Ako jej príslušník a veriaci si dovolím zauvažovať nad jeho názormi.

V začiatočných odstavcoch bloger píše o nutnosti pokánia a obrátenia. Možno s ním len súhlasiť. Pokánie naozaj potrebujeme všetci, lebo všetci sme zhrešili a hrešíme. „Kajajte sa a verte Evanjeliu“ je výzva, ktorá každoročne začína u katolíkov vstup do obdobia veľkého pôstu – prípravy na udalosti Veľkej Noci.  Svätosť nikomu naozaj nezaručí, nech by sme „boli z akokoľvek silne veriacej rodiny“. To je samozrejmé, osobný Boh vyžaduje osobné rozhodnutie a to musí urobiť človek sám. Výchova slúži na to, aby mu rodičia mohli dať k tomu správne pomôcky – vieru a svedectvo svojho života.  Celú prvú časť textu autor vhodne dokladá biblickými textami. S názorom na Pannu Máriu je to ťažšie. Ako katolík musím vyjadriť, že my veríme, že naozaj nespáchala žiaden hriech. Prečo? Z nej sa narodil Boží Syn. Nepriamo na to poukazuje i scéna, kedy archanjel Gabriel zvestuje Márii vtelenie Ježiša. Je to jediný prípad v celom Písme, kedy anjel zdraví človeka. Všade inde len ohlasuje posolstvo. Ak by mala hriech, znamenalo by to, že čo len krátko podľahla Božiemu nepriateľovi – satanovi. Nebolo by teda vhodné, aby sa Boží syn takto nepriamo cez ňu podriadil satanovi. Nie je správne tvrdenie, že potom nás mohla vykúpiť ona. Nemohla. Náhradu Bohu za hriechy nemohol dať len dokonalý človek. Musel to byť aj Boh – preto by Máriina obeta nestačila.  Nejdem sa s autorom sporiť a zachádzať do podrobností.  Predostieram náuku Katolíckej cirkvi so základným odôvodnením, ktoré sa samozrejme dá rozviesť  podrobnejšie.  

Sporný je autorov názor, že len krst dospelých  je platný :“ Ak sa s krstom nestotožníme, náš život neodráža vieru v Krista, taký krst bol zbytočný a nemá platnosť.“ Krst platný bol, ale ja musím svoj život podriadiť tomu, čo odo mňa Boh vyžaduje. Z dejín starovekého kresťanstva vieme, že počas prenasledovaní boli kresťania, ktorí zo strachu vieru zapreli a odpadli. Mnohí boli pokrstení ako dospelí, teda krst bol ich osobným rozhodnutím. Nemožno teda povedať : keďže zapreli vieru, krst bol neplatný. Nie – bol platný, len oni zlyhali ako osoby. Dokonca, keď sa takýto odpadlíci kajali, boli po dlhodobom pokání prijatí späť do spoločenstva a to bez nového krstu. Krst – podľa vierouky – zmýva dedičný hriech, prípadne osobné spáchané pred krstom, ale nikoho automaticky nezbavuje vlastného úsilia po konaní dobra a neodníma slobodnú vôľu rozhodovať sa medzi dobrom a zlom.

Pre podstatu príspevku sú podľa mňa ťažiskové nasledujúce pasáže, kde popisuje svoju cestu viery. Je veľmi smutné, že – ako píše, stretol sa len s povrchnou a formálnou vierou. A to nepíše len o rodinnej výchove, kde došlo k zlyhaniu, píše o „stretkách“  i o prijatí sviatostí.  Ako v RKC  zažil formalizmus a ľahostajnosť a skutočné kresťanské nadšenie a prebudenie zažil úplne inde. Je to samozrejme vážny dôvod na zamyslenie sa príslušných hodnostárov, ale aj radových veriacich, či vydávame dostatočné svedectvo a stávame sa tak „soľou zeme“. Je mi naozaj veľmi ľúto, ak sa naozaj za celý čas stretol len s duchovnou nedostatočnosťou. Aj ja som za socializmu zažil mnoho formálnych veriacich, poznám rodiny, kde viera znamenala iba nedeľnú prítomnosť na omši, rodiny, kde sa o Bohu nehovorilo buď zo strachu, alebo z ľahostajnosti. Ale najúžasnejšie duchovné skúsenosti, ktoré mňa osobne formovali, mám práve z prostredia veriacich Katolíckej cirkvi.

Prekvapuje autorovo : „Nikto mi nepovedal, že aj listy sv. apoštolov sú užitočné, že ich písal ten istý autor – Duch Svätý.“ Znalosť aspoň základného obsahu sv. Písma a najmä Nového zákona je natoľko dôležitá, že je prekvapujúce, ak mu túto informáciu nikdy nikto neposkytol, ani pri príprave na prvé sv. prijímanie ale najmä birmovku. Nakoniec, na omši sa číta okrem Evanjelia aj zo Skutkov a Listov. Ak by neboli považované za inšpirované sv. Duchom, nemohli by byť súčasťou liturgie. Významné texty veľkých teológov, aj svätcov, sa pri liturgii nečítajú. Predpokladám, že bloger vyrastal už po roku 1989, odvtedy sú dostupné rôzne vydania Písma, spravidla aj so zoznamom kánonických spisov. Možno mohol na túto informáciu prísť aj sám.

Verím jeho svedectvu, ale moja doterajšia životná skúsenosť je iná. Ja som zažil v Katolíckej cirkvi množstvo nadšených a zapálených ľudí, obrátení, svedectiev o intenzívne prežívanom vzťahu k Bohu. Možno, že práve tí, ktorých sa to týka, nepíšu, lebo sa im zdá zbytočné podávať svedectvo cez médiá, považujú to možno za svoj intímny kruh a nepociťujú potrebu všetko zverejňovať. Možno, že u mnohých stále prežíva nechuť hovoriť o veciach, ktoré sa dotýkajú ich vnútorného duchovného života. Možno, keby písali, bolo by tu viac pozitívnych svedectiev, ako tých negatívnych.

Vyrastal som v socializme, doma ma vychovávali vo viere a do kostola sme chodili za každých okolností. Aj ja som chodil na “stretká“, ktoré boli tajné, riskovali sme problémy s ŠTB, ale nepíšem to preto. Boli to katolícke stretká a zažil som tam naozaj zodpovednú a fundovanú formáciu, kde sa nevyhýbalo žiadnej téme. Zažil som krásne svedectvá postojov a života mnohých priateľov. Poznám zo staršej aj mojej generácie katolíkov, ktorí za svoju vieru boli väznení, prenasledovaní, perzekvovaní. To neurobí ten, čo berie vieru formálne!  Aj ja som prežil fázu otázok, ktorá cesta kresťanstva ja autentická a výsledkom mojich snáh bolo prijatie, že je to Katolícka cirkev. Nikdy som ju neidealizoval. Poznal som chyby mnohých kňazov a o mnohých sa hovorilo, že spolupracujú s režimom. Ale spoznal som oveľa viac perfektných kňazov, ktorí svedčili svojím životom. Spomeniem kapucínov pátra Šebastiána a Vojtecha, jezuitu pátra Zavarského, Dominika Baku a mohol by som pokračovať. To je moje svedectvo o nich ako o obetavých, svätých a láskavých kňazoch!  Ľudia sú omylní a hriešni. Preto sa hriech a osobné zlyhanie nevyhýba ani katolíkom. Ale osobná chyba nie je chybou učenia, nie je svedectvom omylu vierouky. 

Je pravdou, že v Katolíckej cirkvi nebolo zaužívané zdôrazňovanie úlohy sv. Ducha. Resp., že sa neuplatňovali postupy, bežné u charizmatikov. Nakoniec, v období socializmu si také dačo ťažko viem predstaviť, aspoň nie oficiálne. To ale neznamená, že ak autor necítil pri birmovke účinky Ducha, že birmovka je neplatná, alebo že k nej nedošlo. Udalosť vyliatia sv. Ducha, ktorú autor na sebe pocítil, je veľký zážitok.  Človek musí byť ale veriacim aj vtedy, ak žiadne vnútorné mimoriadne zážitky nemá. Viera nie je postavená len na zážitkoch, ich absencia neznamená, že človek je na zlej ceste. Pozrime na opustenosť, ktorú Kristus pociťoval v čase svojho utrpenia. Apoštolom hovorí : „Smutná je duša moja na smrť“. Z kríža volá : „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ To neboli prázdne frázy. Ako je teda možné, že ten, ktorý mal najbližší vzťah s Bohom, ktorý bol Boží Syn, nepociťoval nadšené radostné zážitky aj v tej chvíli? Aj to je tajomstvo Božej lásky.  Dnes nemožno vyčítať, že by sa charizmatická obnova neuplatňovala u katolíkov. Ale neplatí, že ak sa niekto úprimne snaží žiť vieru a nemá charizmatickú skúsenosť, neznamená to, že je neúprimným kresťanom. Apoštol Pavol píše : „ducha neuhášajte“, ale píše aj : „duchov rozlišujte“. Vždy platí : „Strom poznáš po ovocí“.

Krátko ešte k jednému : Ako je to s „lepšími“ kresťanmi? Principiálne nik nemá právo vyvyšovať sa nad druhého a posudzovať ho. Ja naozaj neviem posúdiť, kto je ako úprimný vo svojej viere, kto žije „svätejšie“ a morálnejšie. Toto je osobná vec, do ktorej nevidím. Inak je to s vieroukou. Ak verím, že plná pravda je v Katolíckej cirkvi /ja tomu verím bez toho, aby som naozaj ostatných znevýhodňoval/ je to otázka doktríny. Z môjho pohľadu je to naozaj cirkev, ktorá má kontinuitu od najstarších čias. To neznamená, že ja som svätejší a lepší. To znamená, že verím, že moja vierouka prináša správne posolstvo, že neobsahuje omyly, ale nehovorí to nič o mojej morálnosti. A neznamená to, že u ostatných nenájdem nič dobré. Ešte za socializmu sme rozvíjali ekumenické kontakty, konali sa spoločné modlitby a stretnutia v Cirkvi bratskej, u Baptistov, Kalvínov, ešte v apríli 1989 som zaži stretnutie Taizé v Budapešti, kam cestovali od nás celé vlaky. Hľadali sme to, čo nás spája, nie rozdeľuje. Ak sa vyjadrím k názoru iného, neodvažujem sa posudzovať jeho osobnú morálnu výšku, jeho kvalitu. Tá naozaj od toho nezávisí. Apoštol Judáš mal určite plnšie a konzistentnejšie poznanie Kristovho učenia, ako napr. taká Mária Magdaléna. Samé od seba ho to nezachránilo, dôležitý bol jeho osobný postoj. Ja som sa napr. stretol aj s postojom nekatolíkov, ktorí mali pocit byť „lepšími“ kresťanmi.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0