Blog 01. august 2017

O Apokalypse, duchovnom smilstve a inom. Reakcia

Andrej Botek
Andrej Botek
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Andrej Botek

Pán Jurika sa opäť svojím blogom postaral o to, aby som sa zobudil z nečinnosti a znova zareagoval. Musím konštatovať, že s mnohými jeho výrokmi , najmä, čo sa týka fyzického smilstva, možno plne súhlasiť. Iné už to ale je, keď sa púšťa na hlboké vody viac – menej teologických úvah o duchovnom smilstve a najmä jeho stanovisku k Apokalypse sv. Jána. Ale poďme poporadí.

Problematiku fyzického smilstva vynechám. Čo sa týka toho duchovného – toto je hojne v starozákonnej spisbe stotožňované s modloslužbou – teda s klaňaním sa iným božstvám a bohom miesto jediného pravého Boha. Na túto tému je množstvo výrokov a podobenstiev; uctievanie cudzích božstiev sa pokladá za spreneveru zmluve s pravým Bohom a preto sa pripodobňuje k smilstvu v duchovnom zmysle – k duchovnej nevere.  Teda pojem „duchovné smilstvo“ nie je známy len z novozákonnej spisby, ako by sa podľa autorovho textu mohlo zdať, ale  bol dávno predtým používaný v starozákonných textoch, dokonca oveľa častejšie, ako v tých novozákonných.  V ďalšom autor naráža na 17. Kapitolu Zjavenia sv. Jána /tzv. Apokalypsy/, kde je popísaná „Veľká smilnica“.  Autor  píše, že ide o „veľké mesto, ktoré v duchovnej rovine kraľuje nad kráľmi zeme“. Takúto charakteristiku  v predmetnom texte nachádzame až úplne v závere 17tej kapitoly – verš 18.  Ostatné podrobnosti /odetá v šarlátovom rúchu, vyzdobená zlatom a drahokamami, spitá krvou svätých, .../ sú uvádzané správne, i keď nie v doslovnom znení. V ďalšom texte bloger vyjadruje svoje presvedčenie, podporené vcelku prvoplánovo otáznymi tvrdeniami, že oná smilnica je pápežský Rím – teda katolícka cirkev.

V prvom rade si treba ozrejmiť, že Zjavenie sv. Jána – tzv. Apokalypsa, je jediná novozákonná výlučne prorocká kniha. Opisuje udalosti z rôznych časových období – a to bezprostredných i konečných, bez zjavného rozlíšenia. Niektoré obrazy sa vzťahujú na aktuálnu dobu, iné opisujú záverečné etapy dejín sveta. Jej text je v mnohom obrazný a symbolický a dal podnet k neprehľadnému množstvu komentárov a štúdií. Je množstvo motívov, s ktorými si exegéti dodnes nevedia poradiť, preto ma prekvapuje autorova sebaistota, že práve on teraz ponúka vysvetlenie, ktoré je jedine správne. Treba poznamenať, že nie je originálny, uvedené názory sa objavovali hojne najmä v období reformačných polemík v 16. storočí, kedy sa v protestantských kruhoch aj pápež znázorňoval ako Antikrist. Stačí si pozrieť dobové grafické listy nemeckých umelcov. Samozrejme, katolícka strana reagovala a tu by som opäť mohol odkázať na doštudovanie si príslušných textov, pre možnosť porovnávania argumentácií na oboch stranách. Pozrime sa však na konkrétne autorove tvrdenia v kontexte originálneho biblického textu..

V origináli anjel hovorí Jánovi „Poď, ukážem ti súd nad veľkou smilnicou, ktorá sedí na veľkých vodách“ /Zj. 17, 1/. Ďalej sa opisuje šarlát, purpur, drahokamy a dokonca aj jej meno : „Na čele mala napísané meno – tajomstvo. Veľká Babylonia - Matka všetkých smilníc a ohavností zeme“ /Zj 17, 5/.  Dozvedáme sa teda, že ide o perzonifikáciu Babylonu – ktorý bol synonymom všetkého odporu voči pravému Bohu. Tam totiž, podľa knihy Genezis, sa ľudia spolčili pyšne proti Bohu a dali sa stavať vežu, ktorou by dosiahli až do nebies. Šlo o prvé kolektívne pyšné vyzvanie Boha na súboj. Žena sedí na šelme so siedmimi hlavami a desiatimi rohmi. Ako anjel vysvetľuje vo veršoch 8-14, sedem hláv je sedem vrchov, ale aj sedem kráľov, z ktorých piati už boli, jeden je súčasný a jeden príde /teda k dobe vzniku textu/. Všetci exegéti tento úsek vzťahujú na cisársky Rím, mesto na siedmich pahorkoch a sedem kráľov stotožňujú s príslušnými cisármi. Všeobecne sa predpokladá, že text vznikol za vlády cisára Domiciána, resp., že niektoré časti mohli vzniknúť ešte za Nera. Často sa však poukazuje aj na symbolický – nie teda presne numerický význam čísla 7. Každopádne z toho vyplýva, že sv. Ján naozaj opisuje Rím – ale nie pápežský, lež cisársky. V dobovom kontexte naozaj sedí, že ide o mesto, „ktoré kraľuje nad kráľmi zeme“, lebo presne taký cisársky Rím v tom období bol – sídlo svetovládnej ríše.  Šarlát a purpur nosili cisári a najvyšší rímski hodnostári, ak by sme chceli byť doslovní – kardináli oddávna nosia purpur, šarlát sa mimochodom v cirkevných pomeroch nepoužíva.  A nakoniec – ak by malo ísť o pápežov – v dobe písania Apokalypsy ich ešte ani 5 nebolo – maximálne mohol byť štvrtý – sv. Kliment. Ak autor chce poukázať na inú dejinnú dobu, mohol by poznamenať, ktorú má na mysli. Ďalšie pasáže originálneho textu sú dosť obtiažne. Svätopisec opisuje trest nad smilnicou, pričom ju viac ráz označuje ako Babylon /napr. 18,2; 18, 10; 18, 21/. Meno Rím nie je spomenuté v celom texte ani raz.  Z daného väčšina exegétov poukazuje na viac symbolický, ako konkrétny význam týchto obrazov. V podstate sa zhodujú, že svätopisec označuje pohanský cisársky Rím – ako dobové centrum svetovládnej ríše a protikresťanského prenasledovania, súčasne však plynule prechádza do opisu eschatoligických udalostí a symbolicky opisuje mocnosti, pyšne bojujúce proti Bohu, stelesnené v názve „Babylon“.  Exegéza tejto kapitoly Apokalypsy má ešte mnoho ťažkých miest a dotýka sa opisov, ktoré v tomto príspevku ani neboli spomenuté. Preto sa ani nejdem dotýkať názorov na otázku „desiatich rohov“.

Myslím si, že priestor postoja nie je miesto určené na teologické polemiky, ale musím reagovať na autorove – v tejto oblasti subjektívne názory. Problém tkvie v tom, že ak by som mal reagovať na všetko, text by neúmerne narastal. Na jednu vetu nestačí  uviesť inú – opačnú, ale je potrebné aj uviesť dôvody. Je ľahšie púšťať dezinformácie a prezentovať  subjektívne názory na vratkých základoch, než takéto výroky oponovať. Rečnícky nadhodené otázky : „Kto prenasledoval a zavraždil najviac kresťanov v histórii? Kto sa oddáva modlárstvu a každej okultnej nečistote?“ a pod., majú viesť ku Katolíckej cirkvi. Nuž neviem, z akých zdrojov má informácie, že Katolícka cirkev zabila najviac kresťanov? Ak má na mysli obete náboženských vojen, či inkvizíciou odsúdených ľudí, tak štatisticky veľký počet možno pripočítať aj na účet protestantskej strane. Z najstarších kresťanských dejín spomeniem autorovi, že napr. obete teroristických vrážd katolíkov od príslušníkov arianizmu, či donatizmu,  opisujú doboví svedkovia na tisíce, pričom zo strany katolíkov došlo len k zanedbateľným odvetám. Alebo ak porovnáme počet povraždených katolíkov zo strany revolučných husitov, tak pri takomto tempe by štatisticky do 100 rokov pomaly neexistoval v Európe ani jeden katolík.  Alebo katolíkov autor za kresťanov nepokladá? No a úplne mimo kontext je obvinenie z okultizmu a modlárstva. Keby si pozrel Katechizmus katolíckej cirkvi dozvedel by sa, že okultné praktiky sa jednoznačne odsudzujú. Ale stačí si pozrieť aj do dávnej minulosti pápežské dekréty, zakazujúce podobné činnosti ako bohorúvavé.

V ďalších riadkoch uvádza autor opäť svoje teologické náhľady na rozličné kresťanské reálie, s niektorými súhlasím, s niektorými možno v mnohom polemizovať.  Ide tu však o rýdzo teologické a vieroučné otázky, ktoré vyžadujú širší záber. Spomeniem len jeho názor na zbytočnosť krstu malých detí, ktorý odôvodňuje tým, že deti nemajú vieru a nevedia robiť pokánie a dieťa je sväté „...pretože je posvätené vierou svojho rodiča, pretože dedičný hriech sa ešte neprejavil vo vedomej neposlušnosti voči Bohu.“ Krst dospelých sa praktizoval v najrannejšom štádiu kresťanstva, keď konvertovali dospelí ľudia. V ďalšej generácii však už šlo o otázku detí, ktoré sa narodili kresťanským rodičom. Poukázalo sa na paralelu s viacerými starozákonnými predobrazmi. Napr. Abrahám uzatvára „večnú“ zmluvu s Bohom.  Keďže zomrel, museli byť v tomto akte zahrnutí aj jeho ešte nenarodení potomkovia. Teda Abrahám uzatvára zmluvu bez vedomia svojich potomkov – a zmluva platí. Podobne pri exode z Egypta sa všakovaké udalosti týkajú všetkých – aj detí. Viac ráz sa spomína „zástupný“ akt a prenos požehnania, či zlorečenia z rodičov na deti. Nakoniec sám bloger píše, že dieťa „je posvätené vierou svojho rodiča“, teda nevedomky spomína podstatný dôvod krstu detí, kde výchovu detí vo viere zaručuje sľub rodiča. Potom by sme mali nechať na slobodnú voľbu detí v ich dospelosti všetko – to, či chcú chodiť do školy, či si nevyberú iné meno a pod. V histórii sa viac krát vyskytli skupiny, ktoré neuznávali krst detí a krstili dospelých, a takéto sú i dnes, šlo však vždy o okrajové okolnosti.

Autor úplne nesprávne píše, že by „každé dieťa (aj plod v tele matky), ktoré zomrelo skôr ako vedome zhrešilo voči Bohu, skončilo v pekle, pretože do neba k Bohu nemôže prísť nič, čo nie je sväté.“ Dokazuje osobnú nevedomosť problematiky. Takouto situáciou sa zaoberali už starovekí cirkevní učenci. Vychádzali zo skutočnosti, že pre spásu je potrebný krst, ktorý tieto deti nemajú. Na druhej strane si uvedomovali, že nemajú osobný hriech a teda ich zavrhnutie by bolo maximálne nespravodlivé a Boh je predsa spravodlivý. Tento stav dávali do súvislosti so spravodlivými, ktorí zomreli pred Kristovou spásonosnou smrťou – a ktorí spočívali v akomsi „predpeklí“. Teda nemohli vôjsť do neba, ale nemohli byť zavrhnutí. Zažil sa názor o tzv. „nimbe“ – teda stave, kde duše nepokrstených detí sú šťastné len v „prirodzenom zmysle“, ale nemôžu byť šťastné nadprirodzene. Teda žiadne peklo, ako to píše bloger. Neskôr sa vyšlo z ďalších možností krstu – tzv. krst krvou /ak niekoho zabijú pre jeho vieru ešte pred tým, než ho stihli pokrstiť/ a krst túžbou /ak sa niekto pripravuje na krst, ale zomrie pred jeho realizáciou/. Podľa viacerých sa v okamihu smrti človek zbavuje telesného „závoja“, ktorý mu bráni vidieť veci tak, ako sú v skutočnosti. Bez skreslenia vidí pravdu a má sa rozhodnúť. Podľa toho v takejto situácii sa dieťa bez osobného hriechu rozhoduje pre Boha a je spasené.  I keď v tejto otázke nejestvuje jednoznačný názor, všetci katolícki teológovia sa zhodujú v tom, že nepokrstené deti bez osobného hriechu nemôžu byť zavrhnuté.  Autorove argumenty „Koľko pokrstených ľudí v rannom detstve zomiera z dôvodu nevery a neposlušnosti voči Bohu v dospelosti? Nedobrovoľne podstúpený krst a následné členstvo v tej či onej cirkvi nezaručuje odpustenie hriechov a večný život“ sú sami osebe správne, ale neznamenajú dôvod na odmietnutie krstu detí. Žiaden teológ nikdy netvrdil, že krst sám osebe stačí aj keď jedinec žije hriešne. To len znamená, že každý človek vo svojom živote dospeje do okamihu, kedy sa sám musí rozhodnúť, akú cestu bude nasledovať. Stráca „detskú“ vieru a nahrádza ju „dospelou“. To však nie je dôvodom, aby neplatil krst detí.  Aj sebelepšiu výchovu môže predsa človek zaprieť, to však neznamená, že ho netreba vychovávať. Tu by si autor mohol pozrieť napr. podobenstvo o márnotratnom synovi.

Autor sa v tomto blogu pustil do náročnej interpretácie exegeticky ťažkého textu Apokalypsy, ktorý vysvetľuje v  prvoplánových scenároch. Nielen to – uvádza mnoho ďalších tvrdení, ktoré z teologického hľadiska sú neudržateľné, alebo maximálne sporné. Chápem, že vyjadruje svoj osobný, vnútorný názor a nemôžem mu ho brať. Môžem však poukázať na nedostatočnosť argumentácie a vecné chyby, ktorými svoje názory podkladá. Vôbec nechcem jeho článok ako celok odsudzovať, ako som už napísal, je v ňom viacero momentov, s ktorými možno bez výhrady súhlasiť. „Viacero“ však neznamená, že sú také všetky.

 

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0