Pápež nedáva odpovede na abstraktné otázky

V niektorých diskusiách na Postoji sa objavujú otázky ohľadom exhortácie Amoris Laetitia od pápeža Františka. Otázky často súvia s tzv. dubiami od štyroch kardinálov. Prečo pápež neodpovedá? Aké by mali byť tie odpovede?

Preložil som časť rozhovoru s jezuitom Antoniom Spadarom, editorom La Civilta Cattolica a jedným z pápežových blízkych poradcov. Otec Spadaro v decembri 2016 vysvetľoval situáciu a ponúkol pohľad, s ktorým sa tak často nestretávame. Môže to byť pre viacerých ľudí zaujímavé. Preklad je urobený pomerne na rýchlo, "na kolene", takže prosím o zhovievavosť pri jeho čítaní.

Na začiatku rozhovoru otec Spadaro vysvetľuje, ako to v skutočnosti bolo s jeho domnelým útokom na kardinálov, ktorí napísali dubiá. Predpokladá, že aj on je cieľom útokov, ktoré sa snažia vykresliť ho v zlom svetle. Rozhovor potom pokračuje:

Čo si myslíte, že je za tým?

Myslím si, že niekotrí ľudia zneužívajú list kardinálov, aby zvýšili napätie a vytvárali rozdelenie v Cirkvi. Tieto skupiny sa cítia mimo hru, tak kričia a útočia na každého, koho vnímajú ako blízkeho pápežovi. Nehovorím tu o prípade môjho tweetu, ale všeobecnejšie.

Je bolestivé, že toto sa deje v Cirkvi, medzi katolíkmi. V niektorých prípadoch na útok stačí, že si je človek istý Petrovým učiteľským úradom. Je to veľmi nepríjemná opozícia, ktorá nie je schopná vyjadriť myšlienku bez toho, aby ju zároveň nezmenila na útok.

Ale prečo sú útoky také nepríjemné - čo sa deje?

Myslím si, že sa tu dejú tri veci. Prvou je, že Františkove kroky boli veľmi účinné, udreli klinec po hlavičke.

A to, po druhé, znamená, že "duchovia sa prejavujú", ako by povedal Bergoglio. Nenávisť a zlomyseľnosť, ktoré sú proti nemu namierené, sú vždy znamením zlého ducha, ktorý nemá nič spoločné s evanjeliom.

Je ľahké postrehnúť to. A mimochodom, nepokoj duchov je reakciou na dobrého ducha: ak by tu nebola žiadna reakcia, bolo by to horšie.

Tretím bodom je, že tí, ktorí sú nepriateľskí voči Františkovi, sú v hlavných do seba uzatvorených skupinách. Nedokážu spracovať otvorený, úprimný dialóg a iba po sebe vzájomne opakujú, ako v ozvučnej komore. Niektoré tie stránky a Twitterové účty sú jednoducho kópiami ďalších.

Aká je správna odpoveď?

Trpezlivosť. Musíme trpezlivo znášať urážky a útoky a jednoducho dôverovať procesu, ktorý prebieha. Útoky sú jeho neoddeliteľnou súčasťou.

Niektorí to môžu pochopiť tak, že každá kritika Františka je motivovaná zlým duchom.

Sv. Ján Pavol II často vzdoroval zlomyseľným útokom od tých, ktorí ho obviňovali z kacírskej otvorenosti. Videl som jednu stránku, ktorá tvrdí, že povedal 100 bludných výrokov. Čiže tu nie je nič nové pod slnkom.

Ale nie, samozrejme, že nie každá kritika Františka je takáto. Pri niektorej kritike je on tým prvým, kto ju privíta. V iných prípadoch kritika nie je nasmerovaná provokačne, ale na otvorenie rozhovoru, ktorý je pokojný a autentický.

Ako samotný pápež reaguje na útoky? Boli správy, že ho list rozzúril.

Ale prosím Vás! Na takých vyjadreniach sa musím zasmiať. Aby ste Bergoglia nahnevali, to musí byť niečo veľmi odlišné. Jeho skutočné starosti sú pastoračné. Čo ho znepokojuje je chudoba, nespravodlivosť, mučeníctvo kresťanov, násilie a tak ďalej, nie tieto druhy kritiky.

Môžem Vás uistiť, keďže to priamo poznám, že František sa nenahnevá kvôli takýmto veciam. Myslím si, že vníma hnev v niektorých oblastiach ako dôkaz, že niektorí ľudia sa cítia napadnutí hermeneutikou milosrdenstva, evanjeliom sine glossa (sine glossa = bez poznámok, priamo prezentované).

Kardinál George Pell nedávno v Londýne povedal, že list štyroch kardinálov bol dôležitý. Súhlasíte?

Závisí to od toho, čo myslíte tým "dôležitý". Isto poslúžil ako povzbudenie pre isté prostredia, kde je odpor voči učeniu Amoris Laetitia.

Prečo pápež kardinálom neodpovedal?

Pápež nedáva odpovede „áno“ a „nie“ na abstraktné otázky. Ale to neznamená, že neodpovedal. Jeho odpoveďou je schválenie a povzbudzovanie pozitívnych pastoračných prístupov. Jasným a očividným príkladom bola jeho odpoveď biskupom z oblasti Buenos Aires, keď ich povzbudil a potvrdil, že ich čítanie AL bolo správne.

Inými slovami, pápež odpovedá povzbudzovaním a skutočne veľmi rád odpovedá na úprimné otázky, ktoré mu kladú pastieri. Tí, ktorí skutočne rozumejú katolíckej náuke, sú pastieri, pretože náuka neexistuje kvôli debatám, ale kvôli salus animarum (dobro duší) - skôr kvôli spáse ako intelektuálnej diskusii.

Isté katolícke noviny a časopisy v Spojenom Kráľovstve a Spojených Štátoch, ktoré podporujú namietajúci list kardinálov tvrdia, že AL je v podstate nejednoznačná ohľadom otázky prijímania pre rozvedených a znovusobášených, a že pápež neuzatvoril tieto otázky adekvátne.

František miluje dialóg, keď je lojálny a úprimný a motivovaný dobrom Cirkvi. V skutočnosti boli otázky kardinálov položené už počas synody, kde bol dialóg široký, hlboký a najmä úprimný.

Schválenie všetkých bodov záverečnej správy synody kvalifikovanou väčšinou je svedectvom vysokého stupňa zhody, ktorý sa dosiahol. Amoris Laetitia je zrelým ovocím synody.

A na synode boli všetky potrebné odpovede dané a to nie iba jeden krát. Potom mnohí pastieri, medzi nimi mnohí biskupi a kardináli pokračovali a prehĺbili diskusiu. Amoris Laetitia je veľmi jasná.

Myslím si, že pýtajúce sa svedomie dokáže ľahko nájsť všetky odpovede, ktoré hľadá, ak hľadá úprimne.

Štyria kardináli tvrdia, že sú motivovaní pastoračným záujmom o dobro duší, aby sa vyriešili "pochybnosti, ktoré spôsobujú dezorientáciu a zmätok". Súhlasíte?

Všetci kardináli sa môžu Svätého Otca pýtať, čo len chcú, a ak majú pochybnosti, môžu s ním hovoriť a otvoriť mu svoje srdcia. Odôvodnený a taktný dialóg, bez vystavenia médiám a bez snahy čeriť hladinu je vždy užitočný. Vždy.

Je dosť odlišné, keď sa dialóg použije kalkulovaným spôsobom alebo keď ľudia kladú otázky tak, aby druhého dostali do ťažkostí, provokujúc rozdelenie.

Avšak - ako v tomto prípade – čokoľvek, čo sa dotýka životov ľudí, sa nemá riešiť tým, že o nich budeme mlátiť abstrakcie. Má sa to riešiť - ako sami štyria kardináli napísali - pokojným a úctivým uvažovaním a diskusiou.

Kardináli chcú vedieť, či Amoris Laetitia niekedy umožňuje rozhrešenie a sväté prijímanie pre ľudí, ktorí sú stále platne zosobášení, ale majú sexuálny vzťah s niekým iným. Tvrdia, že toto nebolo ujasnené.

Myslím si, že na toto bola odpoveď daná a jasne. Keď konkrétne okolnosti rozvedených a znovusobášených otvoria cestičku viery, je možné ich požiadať, aby prijali výzvu na život v zdržanlivosti. Amoris Laetitia neignoruje náročnosť tejto alternatívy a necháva otvorenú možnosť pripustenia k sviatosti zmierenia, keď táto alternatíva chýba.

V iných, komplexnejších okolnostiach, a keď nie je možné získať vyhlásenie o nulite, táto alternatíva nemusí byť uskutočniteľná. Ale stále môže byť možné podstúpiť cestu rozlišovania pod vedením pastiera, ktorá bude viesť k poznaniu, že v tom konkrétnom prípade sú obmedzenia, ktoré oslabujú zodpovednosť a vinu, zvlášť keď osoba verí, že by upadla do ešte horšej chyby a ublížilo by sa deťom z nového spojenia.

V takom prípade Amoris Laetitia otvára možnosť prístupu k zmiereniu a k eucharistii, čo zase uschopňuje osobu pokračovať v dozrievaní a raste, ktoré sú posilnené milosťou.

Ich ďalšou starosťou je zlučiteľnosť AL s učením Jána Pavla II. o objektívnej pravde a svedomí vo Veritatis Splendor. Chcú vedieť, či po AL cirkevné učenie pokračuje vo vylučovaní "tvorivej interpretácie svedomia".

Amoris Laetitia je podopretá jasnou objektivitou dobra a pravdy. Dôkazom je rozvoj v chápaní a odhodlanie konať to, čo je dobré pre človeka na jeho ceste (in via). Nachádzame sa tu priamo na opačnom póle oproti tradičnej morálke, v ktorej je norma vnímaná ako čosi vonkajšie voči činu, ktorý sa vykonáva.

V situačnej morálke je subjekt slobodný od objektívnej normy, ktorá je vnímaná v abstraktnom zmysle, v prospech pragmatizmu vzťahujúceho sa na okolnosti. Katechizmus katolíckej cirkvi správne hovorí, že "pravda o morálnom dobre vyjadrená v zákone rozumu sa prakticky a konkrétne poznáva rozvážnym úsudkom svedomia" (KKC 1780).

Morálna spravodlivosť konkrétneho jednotlivého skutku neoddeliteľne zahŕňa tak hľadanie objektívnej normy, ktorú musím aplikovať na komplexitu mojej situácie, ako aj čnosť rozvážnosti, ktorá nám umožňuje rozlíšiť za každých okolností naše pravé dobro.

Rozvážne hodnotenie hľadá, posudzuje a vyberá to, čo sa javí ako spravodlivé a správne v konkrétnej situácii vzhľadom na to, kým som ja a na kontext, v ktorom sa nachádzam. "Keď rozvážny človek počúva morálne svedomie, môže počuť Boha, ktorý hovorí", ako hovorí aj Katechizmus (KKC 1777).

Sv. Ján Pavol II. už otvoril dvere pre pochopenie pozície rozvedených a znovusobášených skrze rozlišovanie rozličných situácií, ktoré nie sú objektívne rovnaké, vďaka internému fóru.

František podnikol dôležitý krok tým, že nás zaviazal k vyjasneniu toho, čo zostalo vo Familiaris Consortio implicitné, konkrétne prepojeniu medzi objektívnou situáciou hriechu a životom milosti čeliacim Bohu a Cirkvi a tiež - ako logickým dôsledkom - konkrétnej pripočítateľnosti hriechu.

Ako nám pripomenul kardinál Christoph Schönborn, kardinál Ratzinger (budúci pápež Benedikt XVI.) už v deväťdesiatych rokoch vysvetlil: Už dlhšie nemôžeme automaticky hovoriť o situácii smrteľného hriechu v prípade nového manželstva. Nemôže existovať všeobecné pravidlo, ktoré je schopné pokryť všetky jednotlivé prípady. Ako zostáva jasným všeobecné pravidlo, tak zostáva jasným, že toto pravidlo nemôže pokryť všetky prípady objektívnym spôsobom.

Predpokladám, že to znamená, že je možné byť objektívne vinný bez toho, aby som bol subjektívne vinným?

V niektorých prípadoch, keď sme v objektívnej situácii hriechu bez toho, aby sme v nej boli subjektívne, alebo tam boli iba čiastočne, je možné rásť v živote milosti a lásky, prijímať za týmto účelom pomoc Cirkvi skrze sviatosti vrátane eucharistie, ktorá "nie je len prémiou pre dokonalých, ale aj štedrým liekom a posilou pre slabých" (Evangelii Gaudium 47).

Presun od všeobecného pravidla k individuálnym prípadom sa nemôže robiť iba skrze zváženie formálnej stránky situácie. Je teda možné, že v niektorých prípadoch osoba, ktorá je v objektívnej situácii hriechu, stále môže prijať pomoc sviatostí, áno.

Keď pápež hovorí o "objektívne hriešnych situáciách", nemá na mysli iba prípady rôznych druhov, ako sú vo Familiaris Consortio 84, ale širší spôsob, ako zahrnúť tých, ktorí "objektívne neuskutočňujú naše chápanie manželstva" a ktorých "svedomie ... musí byť lepšie zapojené do cirkevnej praxe" (Amoris Laetitia 303).

František na začiatku AL (bod 3) poznamenáva, že "v každej krajine alebo regióne je možné hľadať viac inkulturované riešenia, pozorné voči tradíciám a lokálnym výzvam." Ale myslíte, že toto umožňuje voľnosť vo vysvetľovaní AL? Je pohľad jedného biskupa na AL rovnako dobrý ako iného?

Nie. Implementácia AL podľa miestnych okolností je jedna vec, druhá vec je odlišná interpretácia. Každý biskup môže hľadať svoj vlastný spôsob formulovania svojej pastoračnej stratégie pre rodinu a to aj pre tých, ktorí sú rozvedení a znovusobášení. Biskup je zároveň učiteľom aj sudcom a vie, ako zaviesť AL, dávajúc jej správnej interpretácii konkrétne vyjadrenia.

Pápežov list biskupom Buenos Aires nenecháva pochybnosti, že biskupi musia implementovať AL podľa miestnych potrieb a že AL musí byť správne intepretovaná.

Kardináli, ktorí stoja za listom s dubiami, sú všetci na dôchodku alebo nevedú diecézu, ako je prípad Burkeho. Je tiež nápadné, koľko kritikov AL sú skôr laickí intelektuáli, nie pastieri. Cítite tu základné rozdelenie v reakciách na AL medzi, povedzme,  pastierov a legalistov?

Najlepšie reakcie na AL prichádzajú od kňazov s dlhou pastoračnou praxou. Ihneď pochopili, prečo AL hovorí skôr zo skúsenosti a nie z abstraktnej teórie. AL hovorí o pastoračnej odpovedi, ktorá je pozorná voči konkrétnemu životu. A evanjelium sa vždy objavuje v konkrétnom živote. Takže tí, ktorí boli vystavení pastoračnej službe, to hneď pochopili.

Pápež nenecháva miesto pre pochybnosti ohľadom cirkevného učenia a v prípade, že by sa nejaké objavili, hovorí na to: "Cirkev sa nijakým spôsobom nesmie vzdať predkladania plného ideálu manželstva, Božieho projektu v celej jeho veľkosti" (AL 307).

Ale skôr, použijúc veľmi silný tón, tvrdí, že "je nedostatočné zastaviť sa len pri posudzovaní toho, či konanie nejakej osoby zodpovedá alebo nezodpovedá nejakému zákonu alebo všeobecnej norme, pretože to nestačí na rozlíšenie a zaistenie plnej vernosti Bohu v konkrétnej existencii človeka" (AL 304). Nesmieme byť reduktívni.

Pastoračná služba vždy vyžaduje rozlišovanie situácií. Náuka Cirkvi je náukou Dobrého Pastiera. Pastoračná služba nie je druhoradou, či dokonca pragmatickou aplikáciou náuky. Náuka bez pastoračného prvku je "zuniaci cymbal". Musíme sa opakovane vracať ku kerygme, k tomu, čo je podstatné a čo dáva zmysel celému náukovému korpusu, zvlášť nášmu morálnemu učeniu.

Aký je celkovo Váš pocit z toho, ako je AL prijímaná biskupskými konferenciami sveta? Podporuje ju väčšina, alebo musíme ešte počkať a uvidíme?

Je ešte skoro, takže je ťažké zovšeobecňovať. Ale z toho, čo vidím a cítim okolo seba a z počtu pozvánok, ktoré dostávam, aby som AL prezentoval diocézam - väčšinou z toho sa žiaľ nemôžem zaoberať - môžem povedať s úplnou istotou, že je tu veľké odhodlanie nasledovať Petrovu službu, nasledovať Františka.

Môj pocit je, že veľká väčšina kardinálov a biskupov je s ním a veľmi málo ich odporuje Amoris Laetitia.