Rovnaký štart? Aká nespravodlivosť!

Rovnaký štart? Aká nespravodlivosť!

Preklad eseje o rovnosti napísanej v roku 1968, ktorej autorom je významný katolícky intelektuál Plinio Corrêa de Oliveira.

Neustále počúvam, že spravodlivosť vyžaduje, aby všetci ľudia mali takú istú šancu, či už počas ich výchovy a vzdelávania, ktoré sa im dostane, alebo aj neskôr, keď začínajú svoju kariéru. V rôznych povolaniach musí byť tento základ taký istý, aby všetci mali rovnaké možnosti. Teda možnosti začať svoj život na rovnakej štartovacej čiare. Vraj práve vďaka rovnosti šancí môže byť hodnota človeka väčšia, lebo iba vtedy je to spravodlivé. Človek cez svoje zásluhy, ktoré nadobudol svojou prácou, bude vraj viac motivovaný a tak na svete zavládne spravodlivosť.

Najmä v dnešnom svete, v ktorom sa rôznym hlúpostiam dáva „kresťanská“ maska, sa práve táto rovnosť často predstavuje ako kresťanská zásada a tým sa vlastne spochybňuje kresťanská pravda. Doslova sa tvrdí, že na konci života každého človeka bude Boh vynahradzovať jeho zásluhy bez ohľadu na jeho narodenie a život, čo je absurdné. Z pohľadu Božej spravodlivosti ako aj večných konzekvencií, miesto kde človek začínal, tým pádom stráca svoj význam, a to nie že nie je rovnosť, ale je to veľmi nespravodlivé. Chvályhodné, správne a kresťanské vraj je, aby ľudia organizovali svoj život tu na zemi podľa noriem Božej spravodlivosti a to tak, aby výhody pozemského života boli dostupné pre všetkých bez rozdielu. Skúsenosť nám však ukazuje, že ich dosiahnu iba jednotlivci, ktorí sú schopnejší. Prečo je to tak?

Predtým ako si rozanalyzujeme túto zásadu ako takú, je dôležite si všimnúť, ako je aplikovaná do praxe v rozličných situáciách.

Niektorí podnikatelia pochybujú o tom, že dedenie firmy, alebo biznisu je dobré. Všeobecne nie zriedka môžeme stretnúť osoby, veľmi bohatých ľudí, ktorí majú výčitky svedomia z toho, že svoje dobrá majú odkázať svojim deťom, aby tak ich deti nezískali nespravodlivo isté privilégium, ak im ich rodičia dajú niečo, čo si sami nezaslúžili pomocou vlastnej práce a aby im tak nepomohli neprávom nadobudnúť osobné výhody. Tí ľudia proste nechcú, aby sa ich potomkovia stali vlastníkmi ich biznisu len preto, že sú ich deťmi, teda vďaka dedičnému právu. V dôsledku toho sa ich synovia alebo dcéry musia najprv stať radovými zamestnancami, ako všetci ostatní im podriadení a začínať tak od začiatku, od najmenších povinností, ako aj od malej zodpovednosti – tak je to predsa spravodlivé. Možnosť riadiť firmu získajú až vtedy ak sa ukážu ako najschopnejší.

Iný príklad môžeme nájsť v oblasti výchovy a vzdelávania. Niektoré prominentné a veľmi vzdelané rodiny si myslia, že je nevyhnutné, aby systém edukácie bol spravodlivý, a preto podporujú programy, ktoré sa snažia zabezpečiť jednotné štandardy na stredných aj základných školách. Chcú to dosiahnuť tak, že najradšej by zatvorili, alebo lepšie povedané zreformovali školy, ktoré sa líšia úrovňou vzdelávania.

Týmto spôsobom sa stáva populárnou istá – povedzme doktrína – podľa ktorej všetky štartovacie pozície musia byť zrovnané. Ak tieto, na oko pekné snahy uvedieme do praxe, tak výsledkom bude de facto potlačenie iniciatívy, zničenie úspechu a nakoniec zavrhnutie súkromného vlastníctva.

Je tiež dobré si všimnúť, aký veľký je rozpor v tom, ako veľkí obrancovia vyššie uvedených téz postupujú. Myslia si, že jediným kritériom spravodlivosti je zásluhovosť, prikláňajú sa k názoru, že ak utvoríme študentom také isté podmienky, výsledky sa určite dostavia. Prevažne uprednostňujú moderné, pokrokové školy, v ktorých neexistuje systém odmeny a trestu, pretože podľa nich práve trestanie a odmeňovanie vytvára komplexy. Týmto spôsobom sa z výchovy budúcich pokolení našej civilizácie, na základe zásluh, odstraňuje idea nevyhnutného dôsledku zásluhy či viny.

Iróniou je, že všetci títo podporovatelia zásluh sa koniec-koncov predstavujú, ako oddaní podporovatelia takzvanej idei „zrovnávania všetkých hrobov“. A tak na konci ich pozemského putovania v istom momente vchádzajú v šťastnú alebo nešťastnú – v závislosti od svojich osobných zásluh a vín – večnosť. Prečo by sme mali práve tu vylúčiť všetky zvlášť uznané zásluhy? Obrazne povedané – taký istý hrob pre skvelého a múdreho, rovnaký tiež pre obyčajného pojedača chleba; pre nevinnú obeť, či slávneho vraha; pre heretika, alebo hrdinu, ktorý zahynul pri obrane viery. Ako je možné, že v rovnakej chvíli rovnako chválime zásluhy a nie menej rozhodne ich negujeme? Aká strašná rozporuplnosť.

Lepší rodičia = lepšie deti

Hlavný a zásadný rozpor horlivých podporovateľov tejto rovnosti pre každého, zvlášť na začiatku, šokuje ešte viac práve vtedy, keď práve oni o sebe začnú vyhlasovať, že sú veľkými podporovateľmi tak dôležitej inštitúcie, akou je rodina. Veď predsa rodina, keď sa na ňu pozrieme z rôznych uhlov, azda najviac neguje rovnosť a to práve na začiatku. Pozrime sa na to hlbšie, že prečo.

Existuje istý prirodzený, tajomný a dokázaný fakt veľmi úzko spojený s rodinou, a to je biologická dedičnosť. Z veľmi prostých dôvodov sú niektoré rodiny viac obdarené a vôbec to nezávisí ani tak od zdravotnej starostlivosti, či výchovy detí v lepších hygienických podmienkach. Dedičnosť biologických znakov prináša so sebou vážne dôsledky súvisiace s psychickou pohodou. Existujú rodiny, ktoré niekoľko pokolení odovzdávajú svojim potomkom umelecké talenty, dar reči, medicínske schopnosti, vynaliezavosť, ktorá je nevyhnutná v biznise a tak ďalej. Odovzdávanie tých istých dedičných znakov z pokolenia na pokolenie je v rozpore so zásadou rovnosti na štarte kariéry.

Čo je ešte dôležitejšie, rodina neodovzdáva len biologicko-psychologické znaky – gény. Je to tiež inštitúcia, ktorá vychováva, učí prirodzenému poriadku ako prvá zo všetkých inštitúcii nie len pedagogických, ale aj formačných. Z toho dôvodu má vždy lepší štart v živote ten, kto je vychovaný u rodičov obdarených umeleckým talentom, dieťa rodičov slušných a s morálnymi zásadami. Jedinou možnosťou likvidácie vplyvu rodičov na deti je zlikvidovanie rodiny a vychovávanie všetkých detí v štátnej škole, zhodne s praxou, aká bola za komunizmu.

Ako vidíme, existujú zdedené nerovnosti, ktoré sú dôležitejšie ako majetok. Inými slovami, existuje nerovnosť, ktorá je priamo a nevyhnutne spojená so životom v rodine.

A čo s dedením majetku? Ak má otec skutočne srdce otca, bude bezpodmienečne milovať svojho syna, ktorý je krvou jeho krvi a kosťou jeho kosti, viac ako iných. Pod vplyvom tejto kresťanskej lásky bude pracovať v zhode s kresťanskými zásadami a nebude šetriť svojou snahou, obetou, ako aj opatrnosťou, aby zhromaždil majetok, ktorý uchráni jeho syna od početných katastrof, aké so sebou môže priniesť život. Riadený touto túžbou a zápalom, môže otec urobiť oveľa viac, ako keby nemal deti. A nakoniec zomrie šťastný, že svoje deti zanechal vo výborných životných podmienkach. Pripusťme, že v momente jeho smrti prichádza štátny úradník, aby skonfiškoval jeho dedičstvo, aby tak zabezpečil rovný životný štart aj pre iných, veď predsa všetci musia začínať od nuly a on svojim deťom zanechal obrovský majetok, čo iné deti nemajú, teda mal by sa podeliť s inými. A práve toto zabezpečí tento úradník. Či by takéto právo štátneho orgánu neničilo jednu z najväčších hodnôt, ktoré má rodina, a to hodnoty, bez ktorej rodina nie je rodina a život nie je životom? Tou hodnotou je otcovská láska. A tak – láska otca, ktorá chráni dieťa a pomáha mu – vôbec nie pre jeho zásluhy, ale z jediného prostého dôvodu – že je jeho syn, jeho dcéra jeho dieťaťom.

Či teda naozajstný zločin, proti otcovskej láske, zločin akým je zákaz dedenia, môžeme páchať v mene náboženstva a spravodlivosti?

 

Z poľštiny preložil Martin Komár SJ

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo