Prevratná novota a benefity Ježišovho kňazstva

Prevratná novota a benefity Ježišovho kňazstva

O sviatostnom kňazstve sa od sedemdesiatych rokov veľmi ostro diskutovalo. Niektorí teológovia a kňazi ho na pozadí všeobecného kňazstva spochybnili, ďalší zanechali. Diskusia však pomohla prehĺbiť spočiatku rozpačité protiargumenty. Benedikt XVI. zažil nápor týchto diskusií, no pravdepodobne nielen preto ustanovil pred piatimi rokmi nový sviatok Krista najvyššieho a večného kňaza. Túto dimenziu Kristovho bytia liturgicky prežívame každý rok vo štvrtok po Turícach v exponovanom období kňazských vysviacok. Nimi kandidáti kňazstva získajú účasť na jedinom kňazstve Ježiša, aby slúžili Bohu a ľuďom tak nezištne ako on. Nové Ježišovo kňazstvo chápeme na pozadí jeho obety reflektovanú cez jeho osobitný vzťah k Bohu a k nám. Túto intenzívnu mediáciu, či sprostredkovateľskú úlohu Ježiša medzi Bohom a ľuďmi originálne rozvinul List Hebrejom, keďže dôsledky Ježišovho kňazstva trvajú a inšpirujú. Diskusia o tom všetkom nie je ľahká, je dosť členitá, podľa autora listu je to ťažké vysvetliť (Hebr 5,11), no spolu s ním vás pozývam: nechajme bokom začiatočné učenie o Kristovi a povznesme sa k dokonalosti (Hebr 6,1).

List Hebrejom argumentuje metódou postupnosti a na báze starovekej typológie, kde určitý predobraz (typos) presahuje iná realita (antitypos). Niečo podobné urobíme i my pri skúmaní hĺbky Ježišovho kňazstva. No aby sme pochopili väčšie, musíme poznať menšie. Ježišovo kňazstvo je totižto integrálny koncept, korigujúci jeho skoršie aspekty.

V Biblii sa kňazstvo objavuje iba postupne. Keď Abrahám obetoval Bohu, neobrátil sa na kňaza, ale sám staval oltáre (Gn 12,7n; 22,9) a prinášal obety (22,13); podobne aj Izák (26,25) a Jakub (28,18; 31,54). Prvými kňazi spomínaní v Biblii sú cudzinci: kráľ Salemu Melchizedech je zároveň kňazom (hebr. kohen Gn 14,18), neskôr sa spomínajú v Písme egyptskí kňazi (Gn 41,45; 47,22) a tiež madiánsky kňaz Jetro (Ex 2,16). Izrael bude mať kňazov až ako národné spoločenstvo. Kňazstvo je totiž inštitúcia spoločenstva, v ktorom kňaz koná bohoslužbu v mene ľudu. Kňazstvo bolo zverené „Áronovi a jeho synom“ (Ex 28,1; Lv 8,1). Ostatní leviti boli podriadení Áronovi, aby mu pomáhali v druhotných službách (Nm 3,5-10). Rodokmene kníh Kroník spájajú Áronove potomstvo s veľkňazmi Chrámu (1Krn 5,27-41; 24,1nn), čím sa potvrdzoval princíp dedičného kňazstva, ktorý zaisťoval trvanie inštitúcie. Na rozdiel od prorokov, kňazmi a levitmi sa Izraeliti stávali iba na základe príslušnosti ku kňazskej rodine.

Úlohy starozákonných kňazov

Kňazi mali úlohu predpovedať budúcnosť pomocou posvätných predmetov tummim a urim (Dt 33,8) alebo efodu (1Sam 23,9), za čím je náznak hľadania Božej vôle. Mali úlohu vyučovať: Jakuba naúčali tvojim nariadeniam a Izraela tvojmu zákonu (Dt 33,9-10). Prorok Malachiáš hovorí: pery kňaza strážia poznanie, z jeho úst sa vyhľadáva zákon (Mal 2,7). Kňazi boli postupne nahradení zákonníkmi, čiže učiteľmi zákona. Ich kľúčová úloha sa vzťahuje na obetný kult: Budú klásť pred teba kadidlo a na tvoj oltár celopaly (Dt 33,10). Kniha Levitikus obsahuje podrobné predpisy o rozličných typoch obiet, pri ktorých sa hlavná funkcia pripisuje kňazovi (Lv 1–7). Biblické rozprávanie v najstarších dobách nevyhradzovalo prinášanie obiet len kňazom. Obety prinášajú patriarchovia (Gn 22,13; 31,54); Samsonov otec (Sdc 13,19); kráľ Dávid aj Šalamún. Postupne sa obetovanie čoraz viac vyhradzuje kňazom.  Kráľ Oziáš bol potrestaný Bohom za to, že pálil kadidlo na oltári (2Krn 26,16-21). S prehĺbením zmyslu pre Božiu svätosť ľudia pochopili, že len osoba zasvätená Bohu môže priniesť jemu milú obetu. Kňazi mali dodržiavať osobitne rituálnu čistotu a museli sa vyvarovať každého kontaktu, ktorý by ich znečisťoval. Ďalšou pozitívnejšou kňazskou úlohou bolo vysluhovať požehnanie v mene Pána. Aj otec rodiny žehnal svoje deti  (Gn 27,4; 48,15; 49,28) a kráľ svoj ľud (2Sam 6,18; 1Kr 8,14), ale kňazským požehnaním sa odovzdávalo Pánovo meno synom Izraela. Rituálna formula je zachovaná v Nm 6,22-27. Odovzdať meno, znamená uviesť iných do vzťahu k danej osobe. Požehnanie  zaisťovalo plodnosť, šťastie a pokoj. Kňaz sa staral o svätyňu. Mal privilégium do nej vstúpiť a starať sa o ňu a posvätné predmety. V staroveku boli v Izraeli početné svätyne: v Sicheme, v Beteli, v Hebrone, v oblasti Moria (Gn 22,9), v Šíle (1Sam 1,3) a v Gabaone (1Kr 3,4). Po získaní Jeruzalema Dávid preniesol archu do svojho hlavného sídla (2Sam 6), aby získal náboženský vplyv. Tu bolo založené posvätné miesto, na ktorom Šalamún postavil Jeruzalemský chrám (1Kr 6; 2Krn 3,1). Kráľ Joziáš neskôr eliminoval všetky provinčné svätyne (2Kr 23,8), aby sa Jeruzalemský chrám stal jedinou Pánovou svätyňou a zreorganizoval kňazstvo (2Kr 23,9). Po babylonskom exile bola táto reforma potvrdená. Všetok kňazský kult sa odohrával v Jeruzalemskom chráme, kde sa striedali triedy kňazov a levitov (Lk 1,8; 1Krn 24,7-8).

Účinnosť kňazskej aktivity

Usporiadanie kultu sa zakladá na pojme svätosti. Východiskom bolo uznanie Božej svätosti: Buďte svätí, lebo ja, Pán, váš Boh, som svätý (Lv 19,2). Ak je Boh svätý, tak pre vstup do vzťahu s ním je treba stať sa svätým, t.j. prejsť z profánnej existencie na posvätnú rovinu Božej reality. K dosiahnutiu cieľa ponúkal starozákonný kult akúsi pyramidálnu sústavu založenú na rituálnom oddeľovaní. Boží ľud, napriek vyvoleniu, nemal požadovanú svätosť, aby sa mohol priblížiť k Bohu (Ex 19,12; 33,3), preto bol jeden Léviho kmeň oddelený pre liturgickú službu a v ňom bol pre obrady vyčlenený rod Árona. Jeden člen rodu bol vybraný za veľkňaza, ktorému bol vyhradený najslávnostnejší úkon, stretnutie s Bohom. Toto stretnutie sa mohlo uskutočniť len na posvätnom mieste, oddelenom od profánneho priestoru. Aby mohol vstúpiť na posvätné miesto, musel vykonať posvätné obrady odlišné od profánnych činností. Medzi týmito obradmi vynikalo rituálne obetovanie, pri ktorom obetné zviera prešlo z profánneho sveta do božského priestoru. Obetovať v biblickom zmysle znamená až dodnes posvätiť, urobiť posvätným, presne tak ako to vyjadruje latinské sloveso: sacrificare od sacer facere (robiť svätým). Obeta bola nevyhnutne potrebná, lebo kňaz sám nebol úplne schopný prejsť do Božieho sveta. Cez všetky zasväcovania zostával pozemským človekom. Preto mu rituál predpisoval vziať inú živú bytosť, domestifikované zviera bez chyby, ktoré, ako sa predpokladalo, sa páčilo Bohu a obetoval ho na oltári. Zabitá obeť a strávená ohňom symbolicky stúpala k nebu, alebo sa jej krvou kropilo smerom k Božiemu trónu, čiže k arche, resp. po strate archy sa kropil iba jej pamätné miesto. Obetovanie bolo vrcholom rituálnych oddeľovaní. Obeť bola pozbavená existencie, aby ju pohltil nebeský oheň a symbolicky vyniesol k Bohu. Jednotlivé oddelené aktivity kultu približovali k Bohu vďaka ich svätosti. Po tomto vzostupe oddeľovaním sa očakával zostup Božích milostí. Ak malo obetovanie zdarný priebeh, bol obetný dar prijatý Bohom; kňaz prinášajúci obetu vstúpil do vzťahu k Bohu a mohol získať pre ľud Božiu priazeň v rôznych podobách.

Rozličné kňazské funkcie sa dajú usporiadať podľa trojdielnej schémy: fáza vzostupná, centrálna a zostupná. Vzostupná integruje celý systém rituálnych oddeľovaní počnúc pravidlami o čistote (čisté a nečisté pokrmy, malomocenstvo, dotyky) až po obetné dary, vrátane obradov očisťovania a zasvätenia. Centrálna fáza je rozhodujúcim prvkom v celom procese a spočíva v stretnutí kňaza s Bohom; vďaka prijatej obete je kňaz prijatý do Božieho príbytku. Zostupná fáza je výsledkom dobrého vzťahu nastoleného medzi kňazom a Bohom. Kňaz obsiahne Božie odpustenie a ukončenie trestov za spáchané hriechy alebo môže ľudu oznámiť Božie pokyny, ktoré zjavujú správnu životnú cestu alebo môže ľud žehnať v Božom mene pre zaistenie plodnosti a pokoja. Na tejto trojdielnej schéme ľahko rozpoznáme úlohu kňaza ako sprostredkovateľa. Kňaz prednáša Bohu modlitby a dary ľudu a potom prináša ľudu odpovede a Božie milosti. Zaisťuje tak dobré vzťahy medzi Bohom a ľudom, umožňuje spoločenstvo s Bohom. Starý zákon príliš neuvažuje o prostredníctve kňaza ale skôr zdôrazňuje jeho slávu. Sirachovec popisuje s nadšením slávu Árona (Sir 45,6-22) a veľkňaza Šimona: ako sa skvel slávou, keď sa ukázal pri svätostánku, keď vychádzal zo Svätyne svätých (Sir 50,5). Na kňazoch sa zrkadlila sláva samého Boha.

Historický vývoj a regres kňazstva

Počas storočí môžeme pozorovať v starozákonného kňazstve dvojaký vývoj, ktorý zväčšil význam kňazstva. Je to jednak úsilie o svätosť, v ktorom mali rozhodujúci vplyv proroci a náboženskí reformátori Joziášovho obdobia (640-609 pred Kr.). Výsledkom bola reorganizácia kultu, ktorá zdôrazňovala prísny monoteizmus. Legitímnym sa stal len jeden chrám odrážajúci jedinečnosť Boha. Úsiliu o svätosť napomohla myšlienka zmierenia. Zo všetkých obiet bola najdôležitejšou obeta veľkého Jom Kippur - dňa zmierenia (Lv 16). Raz v roku mohol veľkňaz vstúpiť do najsvätejšej časti chrámu po prinesení najslávnejšej obety zmierenia. Liturgia Jom Kippur v každom ohľade prezrádzala maximálnu požiadavku svätosti. Súbežne s týmto vývojom smerom k exkluzivizmu narastala aj moc kňazov. Po babylonskom exile získal veľkňaz náboženskú aj politickú. Veľkňaza Šimon zaistil obranu Jeruzalema tým, že opevnil mesto pre prípad obliehania (Sir 50,4). V 2. stor. pred Kr. povstanie  proti Seleukovcom viedla kňazská rodina Hasmonejovcov, ktorí si po víťazstve udržali politickú moc. Grécky titul archiereus (veľkňaz) bol zavedený v tejto dobe a vyjadroval sústredenie moci (1Mach 10,20n; 13,41n). Aj v období rímskych prokurátorov v Judsku predstavoval veľkňaz autoritu v národe a predsedal 70 člennej veľrade, ktorú Rimania uznávali ako lokálny mocenský orgán. Evanjeliá historicky verne dosvedčujú túto situáciu. Niektoré skupiny v židovstve boli sklamané vývojom kňazstva a tak upreli svoju nádeje na očakávanie obnoveného kňazstva. Prorok Malachiáš, ktorý karhal nedostatky kňazov (Mal 2,1-9), ohlásil tiež očistenie synov Léviho (3,3), podobné niečo sa deje aj v kumránskych rukopisoch a v apokryfnom Testamente dvanástich patriarchov. Kumránci  podľa textu Pravidla komunity (1QS) očakávali nielen dávidovského mesiáša ale aj „Áronovského mesiáša“ (1QS 9,10-11), pričom prednostné postavenie získa nie Mesiáš Izraela ale kňaz (2,18-21). V Rubenovom testamente (6,7-12)  sa žiada poslušnosť voči Lévimu až do konca časov Mesiáša-veľkňaza, o ktorom hovoril Pán; Léviho testament (18,1) zasa ohlasuje, že Boh v posledných časoch nehodných kňazov potrestá a vzbudí nového kňaza, ktorému budú zjavené všetky Pánove slová. V očakávanom naplnení Božích plánov teda nesmie chýbať ani naplnenie kňazstva. Podobne je tomu aj v argumentácii kresťanov: pretože Kristus je naplnením Písem, stalo sa tomu tak aj vo veci kňazstva.

Kňazstvo Ježiša Krista

V Novom zákone sú určité texty o židovskom kňazstve a sú tam aj texty o kresťanskom naplnení kňazstva. Vzťah kňazov a Ježiša poznačuje rôznorodosť dvoch kňazských kategórií: obyčajní kňazi (Zachariáš v Lk 1,5n; veriaci kňazi v Sk 6,7) a kňazské autority (veľkňazi Kajfáš, Anáš), ktoré v Ježišovom procese pred synedriom mali rozhodujúcu úlohu (Mt 26,62-66; Jn 11,49n; 18,35). Aj v Skutkoch práve veľkňazi idú po Ježišových učeníkoch a apoštoloch (Sk 4,6; 5,17n; 9,1n). Veľkňazi vystupujú nie ako vykonávatelia kultu ale moci. So staršími a zákonníkmi tvoria synedrium, veľradu s najvyššou autoritou v židovskom národe. Ježiša obvinili z  revolty proti chrámu (Mk 14,58), ktorá ohrozuje aj kňazstvo. Vzťah Ježiša k starozákonným kňazom je na prvý pohľad záporný kvôli odporu kňazských autorít voči jeho dielu. Ježiš, jeho konanie a ani smrť nezodpovedala starozákonnému poňatiu kňazstva vyhradenému Léviho kmeňu. Ježiš z Júdovho kmeňa sa nikdy neusiloval byť kňazom. Jeho činnosť mala prorocký charakter. Jeho symbolické úkony a najmä početné zázraky pripomínali dobu prorokov Eliáša a Elizea. Ježiš bol považovaný za učiteľa (Mt 22,16; Jn 3,2) a veľkého proroka (Lk 7,16.39; Mt 21,11.46; Jn 4,19). Po vzkriesení Peter prehlásil, že Ježiš bol prorokom ako Mojžiš prisľúbený Bohom v Dt 18,18 (Sk 3,22). Ježiš ako proroci pred ním, kritizoval náboženský formalizmus, čo sa dotklo i kňazov, málo si cenil rituálnu čistotu (Mt 9,10-13), predpisom o sobote nedával absolútnu hodnotu (Mt 12,1-13; Jn 5,16-18) a odmietal pojem svätosti dosiahnutej obradným oddeľovaním. V prvom evanjeliu s odkazom na Ozeáša: Milosrdenstvo chcem, a nie obetu (Oz 6,6; Mt 9,13; 12,7) Ježiš tvrdí, že v rámci dvoch spôsobov služby Bohu (jeden oddeľovaním, druhý službou blížnemu) sa Boh vyjadruje v prospech milosrdenstva. Ježišova smrť len zväčšila vzdialenosť medzi ním a kňazstvom. Nemala žiadny vzťah ku kultu v chráme. Ježiš nezomrel v posvätnom priestore ale mimo svätého miesta (trpel za bránou Hebr 13,12); jeho smrť bola zákonným trestom, potupným zavrhnutím a znesvätením (exsecratio), ktoré ho predstavilo ako prekliateho (Gal 3,13; Dt 21,22n). Prvé kresťanské ohlasovanie mlčí o kňazstve Ježiša. V jeho osobe, pôsobení a smrti sa nevidí bezprostredný vzťah k starozákonnému inštitucionálnemu kňazstvu.

Tajomstvo Krista a kult

Prví kresťania v Ježišovi rozpoznali dávidovského Mesiáša (Sk 2,36). Bolo to jednoduché, keďže pochádzal z Júdovho kmeňa a z Dávidovho rodu. Dávidovský mesianizmus však nadväzoval aj na kultové inštitúcie. Nátanovo proroctvo ohlasovalo, že Dávidov syn postaví Boží dom (2Sam 7,13). Všetky evanjeliá dávajú tomuto proroctvu novú formu. Téma zbúrania a znovupostavenia chrámu zaujíma význačné postavenie v synoptických pašiách. A tak neoddeliteľnou súčasťou Kristovho tajomstva je aj poslanie ohľadom kultu (Jn 2,13-22; Mk 14,58; 15,29.38). Správy o Poslednej večeri obsahujú slová nesmierneho významu pre zmenu vzťahu človeka k Bohu. Ježiš vzal kalich a povedal: "Toto je moja krv Novej zmluvy" (Mt 26,28). Gesto s týmito slovami iste nebolo súčasťou starozákonného rituálu; bola to úžasná novota. Spojenie "krv" a "zmluva" pripomínalo obetu zmluvy  uzatvorenej Mojžišom (Ex 24,6-8) a označilo Ježišov úkon a jeho smrť, ktorú úkon anticipuje ako obetu. Kresťanská intuícia a reflexia odhalila tieto súvislosti. Dosvedčuje to aj svätý Pavol, keď hovorí o nezlučiteľnosti dvoch obetných kultov Eucharistie a kultu modiel v 1Kor 10,14-22. Pri ustanovení Eucharistie, v Kristovej smrti a pri vzkriesení kresťania rozpoznajú radikálnu obnovu kultu. Tiež dátum Kristovej smrti pripomínal obetný charakter, lebo to bol deň obetovania veľkonočného baránka (Mt 26,2; Jn 18,28; 19,4). V 1Kor 5,7 Pavol doslovne volá: Bola obetovaná naša pascha, Kristus! V Rim 3,25 používa iný termín z obetného kultu: Boh ho ustanovil ako zmiernu obetu (gr. hilastérion) skrze vieru v jeho krv. Konečne v Ef 5,2 pavlovská existenciálna formula: Kristus nás miloval a vydal seba za nás Bohu (pozri Gal 2,20), je doplnená termínmi kultového slovníka: ako dar a obetu ľúbeznej vône. Aj Prvý Petrov list opisuje Krista rituálnym spôsobom ako baránka bez chyby (1Pt 1,19; Lv 14,10). Uvedené texty dokazujú, že Kristova smrť a vzkriesenie boli pochopené ako obeta.

Intuícia Listu Hebrejom o Ježišovom kňazstve

Fakt, že Kristus sa stal obetou za naše hriechy, nerieši jeho vzťah ku kňazstvu. Obetný dar a kňaz boli v starozákonnom kňazstve dve odlišné skutočnosti. Anonymný autor veľkolepej homílie zapísanej v Liste Hebrejom pojednáva o tomto probléme v celej šírke a dokazuje, že Kristus bol nielen obetným darom, ale aj kňazom a že toto postavenie si uchováva navždy. Tento spis patrí k pilierom novozákonnej teológie práve kvôli jej kňazskej kristológii. Aby sa dalo hovoriť o kňazstve Ježiša, autor musel pre to urobiť dva kroky: na jednej strane musel prekonať tradičný pojem kňazstva, nesmel ustrnúť na rituálnych formách ale musel v nich hľadať hlbší zámer a na druhej strane musel preskúmať dôležité prvky náuky o Kristovi, aby objavil ich vzťah s hlbším významom kňazskej inštitúcie. Vedomý si týchto ťažkostí hovorí: Veď je známe, že náš Pán vzišiel z Júdu, a vzhľadom na tento kmeň Mojžiš nič nepovedal o kňazoch (Hebr 7,14); na zemi by nemohol byť kňazom, pretože sú takí, čo prinášajú dary podľa Zákon  (8,4). Kristovi teda nemožno udeliť veľkňazský titul v zmysle starozákonného kňazstva. Napriek tomu je potrebné uznať, že Kristus je kňazom analogicky (per analogiam), čiže jeho konanie má istú kontinuitu s kňazskou službou, pretože raz navždy uskutočnil sprostredkovanie a spoločenstvo medzi ľudom a Bohom a túto výnimočnú úlohu prostredníka má až doteraz. V jeho smrti a oslávení možno rozlíšiť tri fázy kňazského prostredníctva: vzostupnú, centrálnu a zostupnú.

Autor listu začína centrálnou fázou, v ktorej kňaz vstupuje do Božieho príbytku. Veriaci sú pozvaní, aby kontemplovali Krista sediaceho po Božej pravici (1,4-14), osláveného a prehláseného za veľkňaza hodného viery (3,1-6), stále živého, aby sa za nich prihováral (7,25). Zo 17 výskytov titulu veľkňaz v liste sa až osem krát vzťahuje na Ježiša. Východiskom prevratného výkladu kňazstva Ježiša bolo už hore spomínaná kerygma, či kázanie o obete Ježiša. Ďalej to bola skúsenosť kresťanskej komunity, vedomá si toho, že za svoju existenciu vďačí oslávenému Kristovi, ktorý ju uvádza do vzťahu s Bohom. Kristus je zároveň Boží Syn, ktorý zasadol na trón u svojho Otca (1,5-14) a zároveň je brat ľudí, s ktorými sa stal úplne solidárny s nami vrátane smrti (2,5-16). Pre svoje intímne spojenie s Bohom a s nami ľuďmi, je dokonalým sprostredkovateľom a preto je milosrdným a verným veľkňazom pred Bohom (2,17). Kresťania nie sú v horšej situácii od židov, veď majú svojho veľkňaza (3,1n; 4,14). K dôkazu skúsenosti kresťanov sa pripája dôkaz z Písma z mesiášského žalmu 110. Jeho prvý verš obsahuje proroctvo o oslávení Krista po Božej pravici. Aplikáciu tohto proroctva na Ježiša nájdeme aj v evanjeliách (Mt 22,41-46; 26,63-66) a stáva sa veľmi bežným v Novom zákone (Mk 16,9; Sk 2,34; Ef 1,20). Autor listu sa naň odvoláva v prvej vete svojej reči (1,3) a často sa k nemu vracia (1,13; 8,1; 10,12; 12,2). Štvrtý verš toho istého žalmu, obsahuje potom druhé proroctvo, ktoré sa vzťahuje na tú istú osobu, a preto ho musíme aplikovať na Krista rovnako ako prvý. Toto proroctvo slávnostne vyhlasuje kňaz naveky (Ž 110,4). Z toho vyplýva, že Kristovo kňazstvo je výslovná výpoveď biblického zjavenia. A Boh nielenže potvrdil, ale „prisahal“, že oslávený Kristus je kňazom. List uvádza tento odkaz žalmu v 5,6; 5,10 a 6,20 a podrobne ho vysvetlí v 7,1-28. Proroctvo upresňuje, že mesiášske kňazstvo je podľa rádu Melchizedechovho. Biblia predstavuje prvého kňaza Biblie Melchizedecha bez rodokmeňa, nehovorí o jeho narodení ani o smrti. Autor v tom rozpoznáva predobraz kňazstva osláveného Krista, ktoré je nezávislé od kňazského pôvodu a je časovo neobmedzené, pretože je to kňazstvo Božieho Syna, ktorý zvíťazil nad smrťou a žije naveky (7,3.16n.24n).

Podstata výnimočnej Kristovej obety

Pre doplnenie uvedených dôkazov autor pojednáva o vzostupnej fáze Kristovho kňazstva, t.j. o udalosti, ktorá Krista doviedla k súčasnému postaveniu kňaza. To, že Kristus bol od večnosti Boží Syn, nestačilo, aby mohol byť kňazom, bolo treba úzke spojenie s ľuďmi, aby sa mohol stať dokonalým prostredníkom. Kristus sa teda vo všetkom musel pripodobniť bratom tým, že prijal ich skúšky, utrpenie a smrť, aby sa stal veľkňazom (2,17). Jeho utrpenie a smrť sú zároveň obetou jeho kňazského zasvätenia, tzv. zdokonalenia. Takýto pojem sa používal na opis vysvätenia kňaza v gréckom preklade Starého zákona. Je jasné, že jeho zasvätenie nie je vonkajším obradom akou bola vysviacka starozákonného veľkňaza (Lv 8), ale je to radikálna premena (transformácia) Kristovej ľudskej prirodzenosti. Táto reálna premena sa udiala prostredníctvom veľkodušne prijatého utrpenia v postoji učenlivosti voči Bohu a v bratskej solidarite s nami ľuďmi. Boh teda v Kristovi učinil dokonalého človeka (zdokonalil ho) prostredníctvom utrpenia (2,10). Vďaka tomuto sa ľahšie chápe záhadný verš, že Ježiš z toho čo vytrpel, naučil sa poslušnosti a tým dosiahol dokonalosť a Boh ho vyhlásil za veľkňaza (5,8-10). Autor takto prehĺbil kristologickú náuku, ktorá vysvetľovala Ježišovu smrť už ako obetu. Kristus sa stal zároveň aj obetným darom (1Kor 5,7; Ef 5,2; 1Pt 1,19) ale aj vysväteným kňazom. V tomto dianí neostal pasívny, neprijal na seba iba vynesený rozsudok smrti, ale aktívne pri poslednej večeri a tiež modlitbou v Getsemani spolupracoval na Božom diele vedený Duchom Svätým: Skrze večného Ducha, sám seba priniesol Bohu na obetu bez poškvrny (Hebr 9,14). Jeho obeta má nielen hodnotu kňazského posvätenia, ale tiež zmiernej obety (9,26nn) a obety zmluvy (9,15-22). Kristus tento počin urobil raz navždy (7,27; 9,12; 10,10) a tým pádom jeho obeta nahradila všetky starozákonné obety (10,5-10) a vytvorila prechod od vonkajšieho neúčinného rituálneho kultu k existenciálnemu kultu, ktorý vníma celého človeka a spája ho s Bohom a s bratmi. Ježišovo kňazstvo je výsostne solidárne. Nemusel sa oddeľovať od ľudí, ktorých zastupuje, ale zostáva s nami a dokonca aj v Božej sláve má účasť na našej ľudskej prirodzenosti. Kristova obeta je osobná, či existenciálna. Koná sa v jeho tele, no nie iba na jeho fyzickej časti, ale vykonal ju celým svojím bytím, čo je semitské chápanie tela. Žalm 40 tu poslúži na vyjadrenie nasadenia v prospech Boha. V žalme sa predstavuje niekto, kto hovorí Bohu: dal si mi uši/telo (Ž 40,7) a ponúka mu osobnú poslušnosť ako náhradu za rituálnu obetu. V Kristovom svetle nadobúdajú tieto žalmové verše prorocký zmysel. Evokujú vtelenie Božieho Syna a jeho vykupiteľskú poslušnosť (porov. Hebr 5,8-9; Flp 2,8). Preto ich autor kladie Kristovi do úst vo chvíli, keď prišiel na svet (Hebr 10,5). Ešte raz starostlivo zdôraznil, že podľa tohto textu,  Kristus zrušil bohoslužbu ustanovenú Zákonom a nahradil ju iným typom vzťahu k Bohu (10,9). Prvý kult bol neúčinný. Obetovanie tela Ježiša Krista, t.j. dokonalé naplnenie Božej vôle, bolo úplne účinné a získalo nám posvätenie Hebr 10,10: V tejto vôli sme posvätení obetou tela Krista Ježiša raz navždy. Daný verš je vrcholným tvrdením o obete Krista v Novom zákone. Do blízkosti Boha sme sa raz navždy dostali vďaka ochote Ježiša dať sa úplne celý Bohu. Jeho obeta je vzhľadom k Bohu úkonom poslušnosti Božej vôli a vzhľadom k nám je úkonom bezvýhradnej lásky. Inými slovami: Láska k Bohu a k nám je podstatou jeho obety. Ježišovo kňazstvo má teda silný ekleziologický rozmer: nie je výhradné ako rituálne kňazstvo, ale umožňuje dokonca veriacim účasť na ňom cez vieru nádej a lásku (Hebr 10,19-25).

Po tom, čo sme skúmali continuumproprium (kontinuitu a špecifickosť) Ježišovho kňazstva, je zrejmé, že Kristovo utrpenie a smrť sú nielen pravou obetou, ale jedinou úplne účinnou obetou. Ostatné dovtedajšie obety boli iba neúspešnými pokusmi. Podobne aj Kristus nie je len jedným z kňazov, ale je jediným autentickým kňazom, jediným prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi (1Tim 2,5), starozákonní kňazi boli iba jeho nedokonalým predobrazom. Sviatostné kňazstvo je participáciou na jedinom Kristovom kňazstve najmä z hľadiska anticipácie jeho krvavej obety v rámci paschálnej Poslednej večere, keď označil svoj nekvasený chlieb a kalich svojho vína na telo a krv a kázal sprítomňovať túto jeho nekrvavú obetu v duchu slov: Toto robte na moju pamiatku (Lk 22,19; 1Kor 11,24.25). Relevantné biblické východiská pre ustanovenie a postupné etablovanie presbyterov v Novom zákone si zaslúžia nové hlbšie pojednanie.

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo