Oslobodenie spojené s príchodom novej totality

Českí a slovenskí komunisti nenechávali nič na náhodu. Na obdobie po vyhnaní Nemcov sa dobre pripravili a boj proti fašizmu spájali s nastolením nového komunistického režimu. Zaistili si dobrú pozíciu v budúcich nových vládnych orgánoch. Počítali s tým, že presvedčia ľudí unavených z vojny, aby sa pridali k ich budovateľskému nadšeniu a nastoleniu spravodlivejšej spoločnosti. A mohli počítať so silnou podporou mocných kolegov z Moskvy.  

Vojna bola pre Slovensko prvých päť rokov existencie samostatného štátu pomerne milosrdná. Hitler sa snažil využívať hlavne slovenské hospodárstvo ako zdroj vojnovej produkcie. Účasť slovenských vojakov vo vojnách proti Poľsku a Sovietskemu zväzu bola síce politicky významná, ale z hľadiska celkového rozsahu zanedbateľná.

Zlom nastal v lete 1944, keď k východným hraniciam Slovenska prenikol front a krajinu začali obsadzovať nemecké vojská. Vojna potom neopustila Slovensko viac ako osem mesiacov a posledné dediny na Kysuciach oslobodili až v máji 1945, tesne pred koncom druhej svetovej vojny v Európe.   

Boje počas Slovenského národného povstania a prechodu východného frontu priniesli obrovské škody. Úplne bolo zničených 21-tisíc domov a ďalších 72-tisíc bolo poškodených čiastočne. Vojna sa dostala do viac ako polovice z tri a pol tisíca obcí na Slovensku, lebo v nich zanechala aspoň jeden zničený dom. Z vyše 1 100 železničných mostov bolo poškodených alebo zničených 70 percent. Cestných mostov bolo zničených 1 500. Celkové vojnové škody na celom Slovensku vyčíslili na 114 miliárd korún.  Bolo to asi toľko, koľko vyprodukovalo hospodárstvo prvej Slovenskej republiky za celých šesť rokov.

Priamo vo vojnách v zahraničí a doma, vrátane Slovenského národného povstania a dôsledkov represálií oboch bojujúcich strán na civilnom obyvateľstve zahynulo vyše 13-tisíc ľudí. Medzi obete treba pripočítať takmer 60-tisíc vyvezených Židov, ktorých síce režim neposielal priamo na smrť, ale tá ich neskôr v likvidačných táboroch zväčša zastihla. Ďalej tu boli tisíce Židov, ktorých vyviezli zo Slovenska Nemci po okupácii štátu v roku 1944.

Ľudia na Slovensku, ktorí žili do roku 1944 v relatívnom dostatku a ak nevystupovali proti režimu, tak aj v pokoji, sa zrazu ocitli vo víre vojny. Drvivá väčšina obyvateľov si priala, aby sa vojna konečne skončila. Želali si, aby sovietska armáda rýchlo prešla územím Slovenska a obnovil sa mier. Kto im to ponúkal a navyše k tomu pridal sľuby o nastolení spravodlivejšej spoločnosti, mal veľkú šancu na budúcu podporu.

Komunisti tak našli na Slovensku pomerne žičlivé prostredie. Ešte viac ich podporovali ľudia v Čechách a na Morave, ktoré pod Hitlerovou mocou trpeli oveľa viac ako na Slovensku. Málokto sa pozastavoval nad tým, že v novej československej vláde získali  komunisti významné postavenie. Vládu viedol bývalý československý vyslanec v Sovietskom zväze Zdeněk Fierlinger. Hoci zastupoval sociálnodemokratickú stranu, mal blízke vzťahy s komunistami. Tých bola v jeho kabinete jedna tretina a bola to vlastne ich premiéra v československej vláde od roku 1918. Ich silné zastúpenie spolu s obsadením postu spriazneného premiéra naznačovalo budúci určujúci vplyv komunistického Stalinovho Sovietskeho zväzu na vývoj v povojnovom Československu.

Komunisti mali hneď po vytlačení Nemcov z Československa, ba vlastne ešte pred ním, jasno v tom, že ich cieľom je úplné získanie moci. Prialo im primknutie obnoveného štátu k Sovietskemu zväzu, avizované novou vzájomnou spojeneckou zmluvou z roku 1943 a potvrdené oslobodením takmer celého Československa Červenou armádou. Tá tu ostala ešte pol roka po skončení vojny a dohliadala na správne nasmerovanie vývoja.

Svoju silu ukázala Červená armáda hneď pri postupe na východ, ba ešte pred ním. Jej súčasťou vrátane predsunutých partizánskych oddielov boli politické zložky presadzujúce nastolenie boľševistického režimu. Spolu s vojskami prichádzala tajná polícia, ktorá dostala od československej vlády voľné ruky. A tak sa stalo, že na Slovensku pochytali tisícky ľudí, ktorých odvliekli do stalinských gulagov. Mnohí z nich sa odtiaľ nikdy nevrátili. Táto časť histórie dodnes nie je poriadne zmapovaná, bránil sa tomu najmä socialistický režim do roku 1989, ktorý bol spravovaný priamo z Moskvy.

Napriek cieľavedomému postupu, budovaniu popularity a odstraňovaniu protivníkov sa postup komunistov po vojne zasekol. A to práve na Slovensku. Slovensko malo v tom čase v obnovenom štáte autonómne postavenie, malo lokálny parlament a vládu. Silné zastúpenie komunistov sa malo vo voľbách v roku 1946 potvrdiť, ba zvýrazniť. No na Slovensku jednoznačne zvíťazila Demokratická strana. V Čechách a na Morave komunisti svoju pozíciu potvrdili a stali rozhodujúcim prvkom politickej scény.

Z pohľadu úplného uchopenia moci sa tak stal ďalší vývoj na Slovensku kľúčový. Slovenskí komunisti nesklamali a už na jeseň 1947 na úkor slabnúcej Demokratickej strany uchopili moc úplne do rúk. Priali im všetky vnútorné i vonkajšie okolnosti. A tak pol roka pred februárom 1948 naznačili, ako sa komunistická diktatúra presadí v celom štáte.

Mimo zasahovania Sovietskeho zväzu, ktorý získal ešte pred skončením vojny Československo do sféry svojho vplyvu, by sa v obnovenom s veľkou pravdepodobnosťou udomácnil demokratický režim. Vôľou Stalina, podobne ako v ďalších štátoch, kam vkročila noha sovietskeho vojaka, bolo ustanoviť boľševistický režim ovládaný z Moskvy.

Keď si pripomíname deň víťazstva nad fašizmom, zároveň by sme si mali uvedomovať, že porážka jedného totalitného režimu bola začiatkom dôslednej prípravy na vznik nového. Uznať zásluhy tých, čo sa vzopreli jednej totalite, sa nevylučuje s priznaním skutočnosti, že mnohých voviedla do slepej uličky inej totality.