Seminár o Tisovi a kauza Bezák – čo viac škodí Cirkvi a Slovensku?

Pred seminárom povedal biskupský úrad, že je ich povinnosťou venovať sa osobnosti Jozefa Tisa, ktorý bol 37 rokov kňazom Nitrianskej diecézy. Chceli tým vraj prispieť k vedeckej diskusii o jeho osobnosti, najmä jeho kňazskej dimenzii.

Akcia sa konala 25. 4. 2017 v aule kňazského seminára sv. Gorazda v Nitre. Médiá kritizovali hlavne účasť Martina Lacka, ktorý obdivuje Slovenský štát a podporuje Kotlebovu ĽSNS, a nepozvanie renomovaných historikov, ktorí publikovali štúdie o Tisovi.

S „veľkým zdesením“ reagoval veľvyslanec štátu Izrael, ktorý pripomenul, že 24. apríla je oficiálny Spomienkový deň výročia holokaustu v Izraeli...

Seminár o Tisovi

Okrem Lacka tam nitriansky biskup Viliam Judák prednášal o vzťahu Jozefa Tisa a biskupa Karola Kmeťka, ktorému robil Tiso istý čas tajomníka a ktorý bol aj na Tisovom procese.

Vedúca Katedry cirkevných dejín Cyrilometodskej bohosloveckej fakulty UK v Bratislave Emília Hrabovec rozoberala vzťah Tisa a Svätej stolice. Rektor kňazského seminára v Nitre Pavol Zahatlan mal tému Tisova náuka o národe a štáte.

Bolo tam asi 150 účastníkov vrátane asi 20 kňazov. (pozn. 5.5. 2017- iný zdroj uvádza 300-350 účastníkov, nenašiel som jasné vyjadrenie organizátora) Väčšina z nich prednášajúcim nadšene tlieskala. V prvom rade sedel aj Marian Kotleba a poslankyňa za ĽSNS Natália Grausová, ktorej robí Lacko asistenta. (Oprava + doplnenie 8.5. - Kotleba sedel v 1. rade len na začiatku, potom sa presunul do 12-15 rady. Podstatná je informácia o tejto akcii z Katolíckych Novín č. 18/2017, ktoré vyšlo po napísaní tohto blogu:  „Na záver vystúpil historik M. Lacko. Jeho silno politicky zafarbené vystúpenie zožalo obrovský potlesk najmä od početnej skupiny účastníkov so straníckymi odznakmi na sakách")

Účastník seminára (môj dobrý známy) ho hodnotil takto: „Odzneli tam historické fakty, ale nie úplné. Iba tie, ktoré Tisa predstavovali v dobrom svetle. Neodznelo tam nič o jeho obhajovaní deportácií ani o holíčskom prejave. Tým sa celý seminár stal neobjektívnym. Ďalšou veľkou chybou bolo to, že tam nebol žiadny prednášajúci z druhého tábora, teda taký, ktorý v Tisovi nevidí svätca. Za najväčšiu chybu organizátorov považujem to, že nebola umožnená diskusia. Konferencia alebo seminár bez možnosti diskutovať zaváňa demagógiou. Určité svetielko na konci tunela priniesol pán biskup Judák, keď sa na konci svojej prednášky ospravedlnil za krivdy spôsobené Jozefom Tisom. Celkove som bol zo seminára sklamaný, pretože som sa nedozvedel to podstatné, prečo som tam vlastne išiel. Totiž či Dr. Jozef Tiso splnil svoju úlohu katolíckeho kňaza a prezidenta, alebo v týchto funkciách zlyhal.“

Otázky biskupa Judáka

Záverečné slová biskupa Judáka: „Bol aj prezident, keď sa diali udalosti, s ktorými nemôžeme súhlasiť. Nebol to výmysel Slovenska, bol to diabolský plán nemeckej rasistickej politiky, samozrejme, dalo by sa o tom diskutovať: vedel o tom? Nevedel o tom? Nemôžem určiť veľkosť viny, ktorá sa mu pripisuje, alebo neviny, dovoľte mi, aby som vyjadril ospravedlnenie tým, keď sa jeho konaním stala nespravodlivosť komukoľvek v akejkoľvek forme.“

Na otázky odpovedajú fakty, ktoré „proslovenskí“ historici zamlčiavajú: „Hlavný veliteľ HG (A. Mach) odmietol zlomyseľné správy o tom, akoby vysťahovanie Židov bolo nanútené zo zahraničia. Hovoril podrobne o tom, koľko námahy stálo slovenských činiteľov …, aby pre toto vysťahovanie pripravili pôdu ...“ (Gardista, 29. 3. 1942) Klamal vtedy Mach a Gardista alebo teraz zavádzajú títo historici?

Biskup Pavol Gojdič už v roku 1939 listom varoval kňazov pred myšlienkami nacizmu a antisemitizmu, ktoré sú v rozpore s kresťanským učením, že všetci ľudia sú si pred Bohom rovní. Proti protižidovským zákonom protestoval hneď po ich schválení.

Tieto zákony, ktoré podpísal a propagoval prezident Tiso, kritizoval pastiersky list slovenských biskupov z 8. 3. 1943, ktorý kňaz Tiso asi čítal z kazateľnice.

Deportácie opakovane kritizovala aj Svätá stolica. Takýto jej demarš odmietol predseda vlády Tuka s tým, že „Slovensko nie je katolícky štát“. Inokedy Tuka povedal, že Slovensko vyznáva nacionálny socializmus. Ten odsúdil pápež encyklikou Mit brennender Sorge, vydanou 14. marca 1937.

Tá sa na Slovensku ignorovala, ako povedal aj komunistami väznený kňaz Vladimír Jukl, ale kňaz a „vynikajúci štátnik Tiso“ o nej iste vedel.

Ako teda odpovedajú fakty na otázku biskupa Judáka, či Tiso vedel alebo nevedel, že je to v rozpore s prirodzeným právom a učením Cirkvi? Jukl odpovedal takto: „Tiso bol v určitých veciach akoby zaslepený. Napríklad aj na osobný list pápeža Pia XII. reagoval odmietavo. To je taký dokument veľmi nepekný, ktorý svedčí o tom, že nebol ochotný ani Svätého Otca počúvať.“ (V. Jukl, 18. 5. 2012 – http://www.postoy.sk/jukl-kolakovic-nam-otvoril-oci )

Diskusia a odborníci

Nespochybňujem odbornosť zúčastnených historikov. História však patrí k vedám, kde záleží aj na presvedčení, charaktere, viere historika. Ten môže byť (hlavne) výskumník, popularizátor, učiteľ. Môže sa usilovať o vecnú nestrannosť alebo v práci selektovať a interpretovať fakty v službe nejakej politiky či ideológie.

To vidno aj z (ne)ochoty ku kritickej diskusii. Tá nebola na seminári možná rovnako ako za komunistov.

Na otázku, či profesorka Hrabovec v prednáške o vzťahu Tisa a Svätej stolice spomenula vyššie uvedený demarš, osobný list pápeža Tisovi a jeho reakciu naň, odpovedal účastník seminára: „Zistil som, že obhajovatelia Jozefa Tisa záujem o diskusiu nemajú. Ak im aj človek niečo povie, reagujú veľmi – slušne povedané – emotívne. Nuž, odznelo tam mnoho informácií, ale nič také, na čo sa pýtaš. Neodznela tam jediná informácia, ktorá by nejako narúšala celkový ideologický koncept obhajoby Jozefa Tisa.“

Tieto fakty zamlčiava vo svojich dielach aj profesor Ďurica, ktorý od r. 1993 tiež učil cirkevné dejiny na CMBF UK v Bratislave. (pozn. 5.5. - Ďurica obohatil historiografiu zozbieraním množstva dokumentov, najmä zo zahraničných zdrojov, ale vo svojich dielach vynecháva tie fakty, ktoré nepasujú do konceptu zvelebovania Tisa a Slov. štátu) Emília Hrabovec vo februári 2017 v podobne jednostrannej diskusii na TV Lux všetky fakty, ktoré nepasujú do ideologického konceptu zvelebovania Tisa a Slovenského štátu, a ináč zmýšľajúcich historikov bez jediného vecného argumentu, „vyriešila“ čarovnou formulkou, že sú to komunistickí historici. Inokedy sa používa nálepka „čechoslovakisti“.

Uctievači štátu

Problém a rozpor nie je vo faktoch, ale v ich hodnotení či ignorovaní. Toto obdobie slovenských dejín je na 80-90 percent historiograficky zmapované a vieme o ňom dosť veľa. Jeho nekriticky obdivné hodnotenie stojí na viere, že Slovenský štát získal národ po tisícročnom úsilí či utrpení ako dôsledok vyvolenia Dejinami (alebo „bohom“), aby naplnil svoje historické poslanie.

Tiso bol jeho vodcom, symbolom i mučeníkom. Všetko umocňuje, že bol kňazom. Podobné psychologické a filozofické základy má postoj k Mečiarovi, ktorého obdivovatelia Jozefa Tisa podporovali.

Ako pripomenul iný známy: „Je to skôr „viera“ v istý filozofický, metafyzický pohľad na dejiny. Môžeš uviesť tisíce presne preukázateľných dokumentov, ale nimi túto „vieru“ nedokážeš zmeniť. A ja si myslím, že túto „vieru“ dodnes učia v seminároch, dodnes v seminároch čítajú Ďuricove, Vnukove (a iné) knihy, ktoré tento metafyzický pohľad na Dejiny a Národ presadzujú.“

Už dávnejšie som napísal, že pre týchto ľudí je Slovenský štát a jeho vodca najvyššou hodnotou, nadradenou nad ľudské práva, spravodlivosť, kultúrnosť, demokraciu i učenie Cirkvi (oficiálne to nehlásajú, ale prakticky podľa toho konajú).

To je postoj, ktorý odsudzuje encyklika Pia XI. proti nacizmu. Nie sú to len hulváti ako Mečiar či násilníci ako niektorí koltebovci, ale aj vzdelaní a v osobnom živote čestní a normálni ľudia. Praktickí ateisti i veriaci kresťania, kňazi aj biskupi.

Sú medzi nimi aj takí, ktorí zo zahraničia roky kritizovali komunistickú diktatúru alebo jej doma odporovali, ale očarení Slovenským štátom tolerujú Tisovi či Mečiarovi rovnaké nespravodlivosti, aké vyčítali komunistom. „Beneš bol väčším nepriateľom Slovenska ako Stalin.“ (F. Vnuk, 1992)

Snaha presvedčiť ich je zbytočná, lebo oni žiaden fakt, ktorý neladí s ich vierou, neberú na vedomie. Diskusia je však potrebná, lebo oni systematicky získavajú ďalších prívržencov a škodia Slovensku i Cirkvi.

Zradili aj Tisov odkaz

V mene slovenskej štátnosti po Novembri 1989 zradili aj odkaz prezidenta Tisa, ktorý napísal deň pred popravou: „Svornosť národa nech je pokrstená mojou obetou. Cítim sa byť mučeníkom slovenského národa a protiboľševistického stanoviska.“

Spojili sa s bývalými komunistami a eštebákmi, aby pod vedením Mečiara čo najskôr dosiahli rozdelenie Československa. Aj za cenu nespravodlivosti, zabrzdenia demokratizačných reforiem, rozkrádania miliardových majetkov, úpadku politickej kultúry, vnútorného rozdelenia Slovenska i Cirkvi. (viac tu: https://blog.postoj.sk/23176/ako-slovenski-nacionalisti-zradzaju-odkaz-prezidenta-tisa)

Bývalý komunista, eštebák prenasledujúci Cirkev alebo deformujúci justíciu, či rozkrádajúci milióny im nevadí, ak sa hlási k budovaniu slovenskej štátnosti. (Jeho prehrešky neberú na vedomie, rovnako ako chyby Tisa.)

Bývalý disident, ktorý sa za totality usiloval a riskoval v zápase o občiansku a náboženskú slobodu, získal u nich nezmazateľnú nálepku nepriateľa Slovenska, ak v roku 1992 nepodporil Mečiara pri jeho spôsobe delenia Československa a potom kritizoval jeho nedemokratické a nespravodlivé zneužívanie moci.

Títo spôsobili aj prvé delenie a oslabenie KDH. Podporou V. Mečiara, J. Slotu a ich komunisticko-nacionalistického zlepenca majú spoluzodpovednosť za rozkradnuté miliardy, otrasnú justíciu a nimi založený skorumpovaný politicko-ekonomický systém.

Proti dôsledkom tohto systému, ktorý posledných 10 rokov rozvíja Ficov Smer, teraz protestujú aj Kotlebovi voliči.

Svätý Tiso a neposlušný Bezák?

Vo Vatikáne a niektorí aj na Slovensku už cez vojnu predvídali, že Tiso a politika jeho štátu sa stane dôvodom na útoky proti Cirkvi. Napríklad „profesor Kolakovič, ktorý mal svetový rozhľad a nemal klapky na očiach, to videl. Aj Svätá stolica len nerada a s ťažkosťami pripustila, aby bol Tiso prezidentom. Pravda, to sa nám po vojne aj skutočne vypomstilo, keď sa stále spájalo, že „klérus a fašizmus“ sú spojenci, nálepka klérofašizmu." (V. Jukl)

Tomuto nepravdivému spájaniu Katolíckej cirkvi s režimom Slovenského štátu podnes pomáhajú jeho uctievači, akí sa stretli aj na tomto seminári. Tým, že v snahe glorifikovať Tisa a jeho štát zamlčiavajú jasnú kritiku Svätej stolice i našich biskupov. Tisa, ktorý v oblasti ľudských práv nerešpektoval encykliku, protest biskupov ani osobný list pápeža, predstavujú ako nepoškvrnený ideál prvého slovenského prezidenta.

Viacerí z nich však ostro kritizujú arcibiskupa Bezáka za údajnú neposlušnosť pápežovi. Tá však spočíva jedine v tom, čo nemohlo byť dôvodom jeho odvolania – že neposlúchol nunciom tlmočené a nijako nezdôvodnené údajné želanie pápeža, aby sám odstúpil, a potom o deň skôr, ako bolo určené verejnosti, prečítal rozhodnutie o odvolaní z úradu. Kto bol závažnejšie neposlušný, Tiso alebo Bezák?

Bezák – protislovenský čechoslovakista

Odvolanie arcibiskupa Bezáka spôsobilo slovenskej Cirkvi viac škody ako 15 rokov proticirkevnej propagandy, ktorá ho bude ešte dlho využívať podobne ako Jozefa Tisa.

Je prakticky isté, že príčinou nebolo nič z obvyklých dôvodov na takýto zriedkavý krok Svätej stolice: vážny osobný morálny prehrešok, veľmi zlé nakladanie s cirkevným majetkom ani náuka v rozpore s učením Cirkvi. Vieme, že bol odvolaný na základe sťažností zo Slovenska. (Vyhlásenie Apoštolskej nunciatúry v SR z 9. 7. 2012.)

Benedikt XVI. v liste slovenským biskupom z novembra 2012 píše o úmysle „obnoviť medzi vami účinnú kolegialitu a usporiadané pastoračné riadenie v trnavskej arcidiecéze“.

Jedným z veľkých rozdielov medzi arcibiskupmi Sokolom a Bezákom bol ich postoj k Slovenskému štátu, prezidentovi Tisovi a spolupracovníkom s ŠtB v Cirkvi. To bola aj jedna z príčin pápežom uvedených rozporov v diecéze a odvolania.

Napísal to jasne jeden z týchto uctievačov štátu, Š. Labo SJ. Vo svojej knihe najprv Bezáka ostro odsúdil za kritiku kňazov, ktorí podpísali spoluprácu s ŠtB: „Tie rečičky, ktoré teraz o Cirkvi trúsiš ako o plnej eštebákov, sú Tvoje lacné a smiešne výplody čiernej mysle ...“ Potom to hlavné: „Ty si bol od prvých dní svojho pobytu v Trnave … ako skalopevný Čechoslovák, protislovensky naladený, hoci, ako som si myslel, mal by si byť Slovák. A v tomto protinárodnom postoji pokračuješ.“ ... „Keď si sa vyjadril verejne o prezidentovi Dr. Jozefovi Tisovi, a táral si čosi o fašistoch“ (viac tu: https://www.postoj.sk/7285/kontroverzna-pravda-o-odvolanom-arcibiskupovi)

Labo tam napísal aj to, že duchovní zo slovenskej emigrácie mali v Ríme známosti. „Dokonca na najvyšších miestach vrátane pápeža Benedikta XVI. ... Práve oni napokon zlomili obľúbenému arcibiskupovi väzy.“

Labovu knihu v úvode pochválil aj František Vnuk a Milan Ďurica. Vnuk v roku 2015 kritizoval Bezáka i kardinála Vlka za jeho vyjadrenie po tom, ako Bezákovi sprostredkoval stretnutie s pápežom Františkom.  (https://www.postoj.sk/7076/utajeni-cirkevnici-verzus-arcibiskup-bezak-a-kardinal-vlk)

Dlhoročným spolupracovníkom Š. Laba bol Ján Košiar, ktorý 1. 3. 2014 v Bazilike sv. Mikuláša v Trnave vyvolal pobúrenie tým, že svojvoľne a urážlivo zmenil intenciu „za zdravie a Božie požehnanie pre arcibiskupa Róberta“. Pred voľbami v r. 2016 bol Košiar jedným z tých kňazov, čo aktívne podporovali Kotlebovu ĽSNS. Ďurica, Vnuk i Košiar pred Novembrom 1989 pôsobili v Ríme.

Proti pápežovi a predsedovi KBS

Kotleba aj webové stránky a aktivisti, ktorí ho podporujú, vrátane niektorých kňazov predstavujú ĽSNS ako najkresťanskejšiu slovenskú stranu. Tak ako za Tisa tým škodia dobrému menu Cirkvi. Aj tu im stačí niekoľko pekných vyhlásení, pričom ignorujú podstatné fakty.

Kotleba ten imidž buduje slovným hlásením sa ku kresťanským hodnotám a účasťou na náboženských udalostiach a akciách ako nitriansky seminár. Na skutky jeho straníckych kolegov a otvorené hlásenie sa k nacizmu a Hlinkovej garde však platia slová encykliky proti nacizmu: „Veriacim v Boha nie je každý, kto rečnícky používa slovo Boh.“

Podľa prieskumu agentúry Focus z marca 2017 sú medzi voličmi ĽSNS len 2 percentá hlboko veriacich kresťanov, najmenej zo všetkých strán (najviac medzi voličmi KDH).

ĽSNS patrí spolu s SaS a MOST-HÍD k trom stranám s najväčším podielom ateistov a „nenábožensky založených“ voličov. (https://www.postoj.sk/23295/ako-padla-velka-teoria-o-kotlebovych-volicoch) To dokazuje omyl kňazov a veriacich, ktorí označujú ĽSNS za najkresťanskejšiu stranu, a nezmenšuje škody, ktoré robí Cirkvi jej spájanie s kotlebovcami.

Predseda Konferencie biskupov Slovenska (KBS) arcibiskup Zvolenský na pietnom akte za obete holokaustu na Rybnom námestí v Bratislave 9. 9. 2013 citoval Jána Pavla II.: „že pre Cirkev, a teda aj pre Cirkev na Slovensku, je dôležité prehlbovať aj vedomie previnení, ktorými sa v minulosti synovia a dcéry Cirkvi vzdialili od ducha Ježiša Krista ... a vedomie minulých previnení má byť veľmi silným motívom pokánia a očisťovania súčasnej generácie. ... Tretím odkazom je poznanie, aké je dôležité kultivovať vlastné svedomie.” (viac tu: https://www.postoj.sk/20839/cirkev-a-zidia-selektivna-pamat-v-slovenskej-politike)

Nitriansky seminár protirečil tejto výzve predsedu KBS a pápeža aj zmyslu spoločného vyhlásenia predsedu KBS S. Zvolenského a predsedu Ústredného zväzu židovských náboženských obcí Igora Rintela zo 14. marca 2016, ktorým reagovali na výsledok parlamentných volieb z 5. 3. 2016. (https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20160314041)

Takéto dobré vyhlásenia sú príliš zriedkavé a na slovenské hlavy a pomery príliš diplomaticky formulované, takže za mlčania väčšiny vo vedomí spoločnosti prevažuje systematické úsilie uctievačov Tisa a Slovenského štátu, ku ktorému patrí aj výuka na CMBF aj tento nitriansky seminár.

V roku 2015 prispeli k volebnému úspechu koltebovov. V roku 2017 sa na internete šírila propaganda ĽSNS ako najkresťanskejšej strany premiešaná s pozvánkou na kotlebovskú oslavu Jozefa Tisa a agitáciou proti zrušeniu Mečiarových amnestií a proti protikorupčnému pochodu organizovanému študentmi na 18. apríla.

Na snímke uprostred arcibiskup Ján Sokol počas celebrovania zádušnej omše za prezidenta Tisa v bratislavskom kostole Blumentál 18. apríla 2008. FOTO TASR – Pavel Neubauer