Tiso je súčasťou slovenskej histórie

Povrchného pohľadu sme sa nezbavili ani po 70 rokoch, a to je škoda.

Dnes je 70 rokov odvtedy, ako v bratislavskom Justičnom paláci popravili Jozefa Tisa. Bol to ďalší míľnik v histórii Slovákov a nemožno naň zabúdať. Či chceme, alebo nie, dôsledky tohto aktu výrazne ovplyvnili naše novodobé dejiny.   

Dôležitých míľnikov na ceste Slovákov k vlastnému slobodnému štátu bolo v histórii viac. Spomeňme jeden z prvých najvýznamnejších. V dňoch 11. až 16. júla 1843 sa Ľudovít Štúr, Michal Miloslav Hodža a Jozef Miloslav Hurban stretli na Hurbanovej evanjelickej fare v Hlbokom, kde prijali základy spisovného slovenského jazyka. Hoci si spisovná slovenčina  potom polstoročie namáhavo kliesnila cestu k všeobecnému používaniu, práve okolo nej sa formoval moderný slovenský národ. Keby nebolo jazyka, nebolo by asi ani národa.

Ďalším míľnikom bolo prijatie Deklarácie slovenského národa 30. októbra 1918, keď neveľká slovenská reprezentácia podporila vznik Československa. Tomuto aktu predchádzala aktivita amerických Slovákov z 31. mája 1918, keď tamojšie slovenské a české krajanské organizácie podpísali z iniciatívy Tomáša G. Masaryka Pittsburskú dohodu, ktorá zaručovala v novom štáte Slovákom autonómne postavenie. Týmito aktmi sa Slováci začlenili do nového štátu, ktorý im neskôr umožnil rozvinúť sa, no nie natoľko, ako sa dohodli ich krajania za Atlantickým oceánom. Mimochodom, ak by nebolo významnej a sebavedomej slovenskej enklávy v USA, váhajúce Slovensko by sa možno priklonilo k zotrvaniu v Uhorsku.

Dňa 14. marca 1938 vyhlásil Snem v Bratislave vystúpenie z Česko-Slovenska a vytvorenie samostatného slovenského štátu. Išlo o akt výrazne ovplyvnený medzinárodnou situáciou. Ak by nenastal, Slovensko by s veľkou pravdepodobnosťou obsadili susedné štáty, pričom jeho časť už vtedy bola pod správou Budapešti. Slováci si potom zažili svoj prvý totalitný režim, no práve v období druhej svetovej vojny možno hovoriť o dovŕšení emancipačného vývoja, ktorý mali mnohé národy, napríklad Česi, už dávno za sebou.

Povojnový návrat do československých pomerov si mnoho Slovákov neželalo. Neboli to len ľudáci, ako sa neskôr do omrzenia opakovalo, ale širšie politické spektrum. Sem možno zaradiť ešte v roku 1944 aj protirežimovú, ilegálnu komunistickú stranu. Jej hlavný domáci predstaviteľ Gustáv Husák vtedy navrhoval iba zmeniť režim, štát mal ostať zachovaný.    

Jozef Tiso bol ešte krátko pred osamostatnením Slovenska pragmatický autonomista. Ak uvažoval o samostatnom štáte, bolo to vo vidine dlhších budúcich rokov. Neskôr, najmä keď sa stal prezidentom prvej Slovenskej republiky, už o inom budúcom postavení Slovákov ako vo vlastnom štáte, neuvažoval.

Jeho prioritou bol slovenský národ. Stotožnil sa s ním natoľko, že sa cítil jeho stelesnením. Deň pred popravou napísal na kúsok papiera: „Svornosť národa nech je pokrstená mojou obetou. Cítim sa byť mučeníkom slovenského národa a protiboľševistického stanoviska.“ Budúci nasledovník mal kráčať v jeho stopách a vrátiť Slovensku samostatnosť. Tiso to avizoval vo väzení už v septembri 1946, keď sa cítil stále prezidentom Slovenskej republiky a osobou spôsobilou vydávať dekréty. Získaním opätovného uznania samostatného štátu platonicky poveril Karola Sidora, Ferdinanda Ďurčanského, Petra Prídvaka, Fraňa Tisu a Karola Murína.  

Tiso napriek svojím proklamáciám, aj v posledný deň pred smrťou, národ v posledných rokoch nestmeľoval, skôr polarizoval. Prejavilo sa to hlavne v Slovenskom národnom povstaní, po obsadení Slovenska Nemeckom a neskôr po obnovení Československa. Mal svojich zanietených ctiteľov, mlčiacich podporovateľov, ale aj zarytých nepriateľov. Nestáli proti nemu len boľševici, ako často opakoval, rovnako ho zaznávali mnohí pragmatickí politici z povojnovej Demokratickej strany.

Preto bolo zrejmé, že Tiso bude po procese smerovať na popravisko. Vtedajší reprezentanti slovenského národa, ktorí ešte stále mali akú-takú moc, sa ho otvorene nezastali. Hoci mal  Tiso nesporne zásluhu na tom, že Slováci napriek neprajným pomerom potvrdili svoju životaschopnosť, politika menšieho zla, na ktorú doplatili mnohí občania samostatného štátu, postavila jeho hlavného predstaviteľa do roly hlavného vinníka. Súc stotožnený s národom musel niesť zodpovednosť nielen za vlastné prešľapy, ale aj za pochybenia celého národa.

Odstránenie Tisa podporovali komunisti. Predstavitelia Demokratickej strany boli zhovievavejší, no hlavne predvídavejší. Chápali, že Tiso sa pre mnohých stane mučeníkom a jeho smrť symbolom straty rozhodovania o vlastných veciach národa – teda presne tak, ako si to on sám prial.

Z tohto pohľadu môžeme brať pokojný a vyrovnaný odchod Jozefa Tisa pod šibenicu ráno, 18. apríla, ako jeho posledný politický akt. Veril, že ostane v pamäti a stane sa pilierom, na ktorom sa Slovensko znovu skoro osamostatní.

Vývoj po Tisovej poprave to vôbec nenaznačoval. Slovenskí komunisti už na jeseň 1947 s polročným predstihom pred pražským februárovým prevratom vykonali vlastný puč a napriek menšinovej pozícii v Slovenskej národnej rade naplno ovládli výkonnú moc. V 50. rokoch ich pohltil vlastný pražský režim a ako slovenskí buržoázni nacionalisti končili na popraviskách alebo vo väzniciach.

Slovenská autonómia zanikla. Pokus o návrat k nej na konci 60. rokov bol rovnako platonický ako po druhej svetovej vojne. V totalitnom režime mal ostať iba na papieri.  

Tisovo meno sa začalo z hmly vynárať po revolúcii v roku 1989. Mnohé kroky, ktoré viedli k opätovnému prihláseniu sa k samostatnosti nachádzali inšpiráciu v z obdobia pred polstoročia. Akoby Tisov odkaz prežil v inkubačnej dobe cez dve generácie. Veľa ľudí s takýmto spájaním nesúhlasilo, a preto nie div, že mŕtvy Tiso opäť spolarizoval spoločnosť.  

Dnes sme si na druhú Slovenskú republiky zvykli ako na samozrejmosť. Spočiatku sme boli hrdí, že vznikla, búrili sme sa proti nej, najmä, keď ju reprezentoval Vladimír Mečiar, alebo sme smútili za spoločným Československom. No po viac ako dvoch desaťročiach sme skôr ľahostajní, a ak nás niečo v spoločnosti vyrušuje, hodláme sa s tým popasovať vo vlastnej réžii.

Ak už samostatný štát berieme ako samozrejmosť, potom je možno dobre, že Tiso nás prebúdza a upozorňuje, že veci nie sú len tak. Všetko sa zas môže zmeniť, vonkajšie i vnútorné pomery. Tiso chcel spájať, neskôr britko rozdeľoval. Ale možno aj toto bolo spájanie, ktorému vtedy sám úplne nerozumel, – vyhrotené riešenie problémov vo vlastnej réžii, na vlastnú zodpovednosť, bez utiekania sa k vonkajšej záchrane.

Jozef Tiso so svojimi kvalitami a chybami je významnou a stále živou súčasťou slovenskej histórie. Či ho už chceme chváliť alebo haniť, mali by sme sa mu viac venovať. Nemali by sme skončiť pri konštatovaní, ktoré som počul pri príležitosti 14. marca 1939 pred mesiacom v správach verejnoprávnej Slovenskej televízie. Keď redaktori oslovili nemenovaných historikov, či sa venujú tejto etape slovenských dejín, dostali otázku, že všetko čo bolo treba, sa už preskúmalo.

Kto nevyhodnocuje minulosť, nemyslí na budúcnosť.  

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo