Originalita Jánových pašií: utrpenie Ježiša medzi záhradami

Originalita Jánových pašií: utrpenie Ježiša medzi záhradami

Veľký piatok dýcha atmosférou silného dvojznačného momentu. Jeho témou je brutálna a zároveň vykupiteľská smrť Ježiša na kríži. Udalosti predvečera a samotného dňa smrti Ježiša nám podávajú evanjelisti v pašiových statiach v pozoruhodnej zhode, hoci jedným dychom je potrebné dodať, že odlišnosti jednotlivých pašií utvárajú výnimočnosť a osobitosť literárno-teologického obrazu umučenia Pána. Na Kvetnú nedeľu zneli tento rok Matúšové pašie (Mt 26–27), na Veľký piatok dostávajú každoročne miesto Jánove pašie (Jn 18–19). Keďže aj literárne umenie evanjelistov spočíva v detailoch, stojí za to, sa detailmi zaoberať. Zdržovať sa pochopením detailov a odlišností prináša duchovný úžitok a preniknutie do tajomstva vykúpenia.

V aliturgickom dni Veľkého piatku sa každoročne prednášajú pašie zo štvrtého „teologického“ evanjelia. Hoci pašiové príbehy v kánonických evanjeliách sú po obsahovej stránke najzhodnejšie state a podávajú podrobne udalosti posledných hodín Ježišovho pozemského života, avšak literárno-teologické dotvorenie pašií u štyroch evanjelistov vnáša do nich originálne odlišnosti, ktoré sú podkladom pre teologickú interpretáciu okolností Ježišovho procesu, utrpenia a smrti. Ústne podanie udalostí poslednej večere, odsúdenia, umučenia a zmŕtvychvstania Ježiša Krista kolovalo veľmi skoro a ich písomný záznam mohol byť pokojne urobený ešte pred nástupom nového literárneho žánru evanjelia. Kapitoly Mk 14-15 predstavuje literárne najstaršiu podobu pašiových udalostí a pravdepodobne tvorili súčasť tzv. UrMarcus (pred-Marek) literárneho predchodcu Markovho evanjelia).

Ján predstaví vo svojich pašiách Ježiša na piatich miestach: v záhrade za Cedronom Ježiša zajme kohorta (18,1-12), v paláci veľkňaza ho Anáš vypočúva a Peter ho trikrát zaprie (18,13-27); vo vládnej budove Pilát súdi Ježiša (sedem scén v 18,28–19,16); na Golgote Ježiša ukrižujú a zomrie (sedem častí v 19,17-37); v záhrade ho pochovajú (19,38-42). Umučenie sa odohráva medzi dvomi záhradami. Tento motív má len Ján, a podobne ako niektoré výrazy v Jn (znamenie; Ja som; žena pri oslovení Márie) aj tento termín presahuje literárny význam slova. Ján však vynechal ustanovenie Eucharistie, pravdepodobne z dôvodov iného datovania Paschy oproti synoptikom. Ostatní evanjelisti správou o poslednej večeri budia dojem, že Ježiš  zomiera v deň Paschy. Bol to tiež piatok, no historicky je málo pravdepodobné, aby bol Ježiš súdený na Paschu. Na základe Jánovho evanjelia Ježiš zomrel v predvečer Paschy, v Prípravný deň (gr. paraskeue Jn 19,14.31.42), v piatok 14. nisana, pravdep. r. 30 (7. apríl). Sedí to aj so zámerom odsúdiť Ježiša už pred sviatkami, ktorý je v Markovom evanjeliu: veľkňazi a zákonníci hľadali spôsob, ako ho podvodne chytiť a zabiť. Ale hovorili: "Nie vo sviatok, aby sa ľud nevzbúril (Mk 14,1-2). Napokon aj Marek (15,42), Matúš (27,62) aj Lukáš (23,54) potvrdzujú, že bol pochovaný v Prípravný deň, v deň pred sobotou, v ktorú bol veľký sviatok. Je pozoruhodné, že iba Jánovo evanjelium opisuje prítomnosť kohorty v záhrade, neustále odkazuje na židov a dramaticky približuje veľkú nerozhodnosť Piláta v súdnom procese Ježiša vo vládnej budove. Iba Ján spomína Pannu Máriu a milovaného učeníka pod Ježišovým krížom. Synoptické evanjeliá, napriek tomu, že spomínajú pod krížom ženy menovite, Ježišovu matku neuvádzajú. Ján nespomína zatmenie, ani Ježišov bolestný výkrik na kríži a vynechá aj roztrhnutie chrámovej opony a vyznanie stotníka pod krížom. Ježiš totiž nezomiera opustený od Otca, ale dobrovoľne odovzdáva svoj život (Jn 10,18), a chrám už nie je dôležitý, keďže jeho telo je novým chrámom (Jn 2,21; 4,21-24). Iba Ján spomína krv a vodu tečúcu z boku Ježiša a akcentuje kráľovsku poctu pri jeho pohrebe vykonávanom dvomi členmi veľrady: Jozefom Arimatejským a Nikodémom. Prejdime si dôvody týchto zmienok a opomenutí, ktoré vedú k teologickému výkladu historických udalostí.                        

Súd nad Ježišom a svedectvo beží od začiatku

Ján spracoval Ježišov proces a umučenie v mierne odlišnej perspektíve, ako ostaní evanjelisti. Spadá do jeho literárno-teologického zámeru.  Ten spočíva aj v tom, že celé evanjelium je svedectvom o Ježišovi (gr. martýria v Jn 12x, sloveso martyreó až 33x). Inde v evanjeliách sa svedectvo spomína pri Ježišovi iba v procese Piláta (Mk 15,55.56.59; Lk 22,71). Pre celé Jánovo dielo (Jn, 1Jn; 2Jn; 3Jn; Zjv) patrí svedectvo k obľúbeným teologickým pojmom. Ježiš má v Jánovom evanjeliu lepšie svedectvo ako bolo svedectvo Jána Krstiteľa (Jn 5,32-33) a preto permanentne odkazuje na svedkov: sú to najmä jeho skutky (5,36), Boží hlas (5,37); Písma (5,39) a sám sa legitimuje svojím slovom (8,13.14). Ježišov súd prebieha už od začiatku hneď po vyčistení chrámu (Jn 2,13-25). Tento symbolický čin Ježiša je zámerne v tomto evanjeliu v jeho úvode hneď po prvom zázraku v Káne. Súd pred Pilátom a umučenie Ježiša v Jn 18-19 je teda vyvrcholením skoršieho odvrhnutia Ježiša.

Bol evanjelista Ján antisemita?

Vo štvrtom evanjeliu je nepriateľstvo židovských veľkňazov a ich sluhov voči Ježišovi a Pilátova dobrá vôľa dotvorené výraznejšie ako v iných evanjelistoch. Jánovo evanjelium používa v pašiových kapitolách až 14-krát výraz Židia z celkových 71 výskytov, pričom iné evanjeliá ho majú iba 5, či 6-krát. Ján ním nemieni všetkých členov národa. Desaťkrát ním všeobecne označuje nepriateľských členov a sluhov jeruzalemskej veľrady, najmä saducejov a časť starších zo skupiny farizejov, ktorí odmietli Ježiša ako Mesiáša.  Z iných miest evanjelia vieme, že iní Židia v neho uverili. Inde je výraz zasa v neutrálnom kontexte na označenie celého národa (napr. „spása je zo Židov” v Jn 4, 22). Zvažovanie historických faktov, teologických rysov pašií a dobového napätia v nich prospelo pri formulovaní deklarácie Druhého vatikánskeho koncilu Nostra aetate. Tá veriacich inštruuje, že udalosti Ježišovho utrpenia sa nesmú klásť za vinu vtedy žijúcim Židom bez rozdielov a ani dnešným (KKC 597). V minulosti, a opäť aj dnes, sa nerozvážne prenáša historická zodpovednosť židovských autorít za Ježišovu smrť na celý židovský národ, pričom sa do úzadia dostáva spásonosná teologická pravda, že Ježiš zomrel za hriechy všetkých ľudí.

Oslávenie Ježiša cez kríž

Ján opisuje umučenie Ježiša ako vstup do Božej slávy ako hodinu oslávenia, ktorá nastala. Ježiš vie o všetkom, čo ho čaká a preto dominuje nad všetkým. Jánov osobitý rukopis v pašiách sa prejaví v tom, že Ježiš má v jeho pašiách črty kráľa, ktorý ovláda celú situáciu pri odovzdaní svojho života (10,17) a pri odchode k Otcovi (14,2-3).  Už vo večeradle povzbudil Ježiš Judáša: Čo chceš urobiť, urob čo najskôr (13,27). Gnostické doketické evanjelium podľa Judáša z obdobia po roku 150 rehabilituje zradu Judáša a spomenutý verš tematizovalo dialógom, keď Ježiš vyzýva Judáša, aby ho zradil a aby sa tým jeho božský duch mohol konečne oslobodiť z väzenia tela a mohol vystúpiť do neba. Judáš teda iba uposlúchol „Božie“ nariadenie“ a odovzdal ho židovským autoritám.

Ježišova moc a odvaha sa prejavuje na viacerých rovinách. Jeho odhodlanie na smrť sa prejavuje aj tým, že pred jeho zajatím sa nespomína úzkosť z utrpenia v Getsemanskej záhrade, ako to bolo v troch zvyšných evanjeliách a táto úzkosť absentuje aj na kríži. Iba od Jána počujeme, že do záhrady príde s Judášom (19,3.12) kohorta, čo by malo byť 600 rímskych vojakov. Táto zmienka viedla k uvažovaniu, že  už pri zajatí Ježiša konajú Rimania, čím nesú oni historickú zodpovednosť za jeho odsúdenie a nie židovské autority. Grécky výraz pre kohortu spiera sa v Jdt 14,11 a 2Mach 8,23; 12,20-22 sa však používal aj pre chrámové oddiely. Akokoľvek na pozadí príchodu takého veľkého počtu vojakov pri zajatí Ježiša je irónia, najmä keď sa im on odovzdá úplne slobodne. Pri jeho slovách: Ja som! mocní vojaci cúvli a dokonca popadali na zem. Slová Ja som sú časté pre Jn, kde sú odkazom na Ježišov božský pôvod (Ja som, ktorý som Ex 3,14).

Obr.: Stará oliva v Getsemanskej záhrade

Iba Ján hovorí, že Ježiša vypočúval aj vplyvný Annáš (veľkňaz v 6-15 po Kr.), zať úradujúceho veľkňaza Kajfáša. Ježiš si pred ním dovolil smelo oponovať a nenechal sa biť po tvári („nadstav mu aj druhé líce“ v Mt 5,39 má teda iný ako doslovný význam). Vypočúvanie pred Kajfášom, ktoré opisujú ostatní evanjelisti, Ján spomenie len okrajovo, pričom sa nedozvieme z neho nič, asi aj preto, že celé Ježišovo pôsobenie v Jánovom evanjeliu bolo už od začiatku stretom so židovskými autoritami a rozhodnutie bolo už urobené v Jn 11,49-53.37 a v 12,10.

Nerozhodný Pilát a Ježiš kráľ

Ján rozpracoval historickú nerozhodnosť Piláta do podrobného opisu jeho chodenia medzi veľradou stojacou, kvôli pesachovej večeri, vonku, a Ježišom, ktorý bol vo vnútri vládnej budovy. Tým dostal proces veľkú dávku napätia a dramaticity. Ján to podáva naratívnou technikou siedmych scén: 18,28-32.33-38b.38c-40; 19,1-3.4-7.8-11.12-16b. Pilát má súdiť, ale v to ráno a dopoludnie sa mu nejako nedarí. Súdený Ježiš ovláda situáciu, vysvetľuje svoj pôvod kráľovstva a zámer svojho príchodu: má vydať svedectvo pravde. Ježišov hlas počuje ten, kto žije v pravde. Pilát mohol počuť a postaviť sa na stranu pravdy. Na jeho nezodpovedanú otázku: Čo je pravda? (18,38) si poslucháč evanjelia sám nachádza odpoveď pred tichým Ježišom. Pilát nariadi kruté rímske bičovanie, ktoré malo ukončiť proces s Ježišom, no to sa nepodarí. Jánovo evanjelium predstavuje Piláta, ktorý až dvakrát prehlásil nevinu Ježiša a napriek psychóze zástupu, sa veľmi snaží prepustiť ho. Ježiš zostáva ticho pri ďalších otázkach Piláta, reaguje až na jeho silné reči o moci, keď mu napokon vysvetlí, že ju nemá od seba.  Ján podotýka, že Pilát napokon z vládnej budovy vyviedol von Ježiša na miesto Gabbatha, či Lithostrotus - kamenná dlažba (19,13) a posadil sa, resp. posadil ho na súdnu stolicu ako to má americký katolícky preklad (NAB) a francúzsky ekumenický preklad (TOB). Tu vonku z paláca sa iba zvýrazňuje kto je skutočný sudca, svet je zmätený a koná sa nad ním súd (Teraz je súd nad týmto svetom, teraz bude knieža tohto sveta vyhodené von 12,31). Pilát súdi iba naoko pred svetom, okolo poludnia vynáša formálny rozsudok, zvyčajne v slovách: Pôjdeš na kríž!

Obr.: Lithostrotus v bývalej pevnosti Antónia v blízkosti Chrámu (iná teória kladie Ježišovo odsúdenie do Herodesovho paláca juhozápadne od Kalvárie)

Kristus, kráľ na kríži

Odmietnutý židovský kráľ Ježiš si v Jánovom evanjeliu hrdinsky nesie sám svoj kríž, zámerne sa opomenie Šimon z Cyrény, historický svedok krížovej cesty. Na Kalvárii prebieha tiež série siedmych sedem epizód. Scéna odovzdania učeníka matke a matky učeníkovi stojí v strede opisu Ježišovho ukrižovania a smrti (I. úvod: 19,16-18 ukrižovanie; II. 19,19-22 nápis; III.19,23-24 rozdelenie šiat; IV. 19,25-27 Ježišova starosť o budúcnosť; V.19,28-30 Ježišov smäd; odovzdáva ducha; VI. 19,31-37 Prúd krvi a vody; VII.19,38-42 Záver: snímanie tela a pohreb).

Ježiš sa u Jána pri plnom vedomí postará o svoju matku, ktorá stála už na začiatku pôsobenia Ježiša v Káne a teraz opäť stojí odhodlane pri Ježišovi. Matka má črty Cirkvi a novej Evy (Ježiš ju prekvapivo oslovuje „žena“).  Dar matky milovanému učeníkovi je teda ústredný motív v scéne ukrižovania. Dve najbližšie osoby, popri dvoch ženách s vlastnými menami, stojace pod Ježišovým krížom sú síce bez mena, no sú to reálne osoby: jeho matka a milovaný učeník Ježiša. Tak boli označovaní v celom evanjeliu. Charakterizovaní sú podľa vzťahu k Ježišovi: je to jeho matka a jeho milovaný učeník (Jn 13,23; 19,26; 20,2; 21,7.20). Teda nie ich meno, ale vzťah k Ježišovi je dôležitý. Jedine táto scéna v Jn 19,26-27 v rámci drámy na Golgote je spojená s Ježišovým odkazom dvom konkrétnym osobám. Ježiš ešte pred svojou smrťou určí, aby tieto dve blízke osoby patrili jedna druhej. Teda nie je to ich rozhodnutie, ale je to ich pôvodný vzťah k Ježišovi a jeho vôľa z kríža, ktoré ich zjednocujú a udržia v jednote. Ten, kto pozná lásku Ježiša a miluje ho celým srdcom, má milovať aj matku Ježiša a môže si byť istý jej láskou. Táto výmena vzájomnej lásky na základe vzťahu k Ježišovi dodáva úplne nový rozmer ich láske k Ježišovi. Ježiš si teda nenecháva nič pre seba, láska ho vedie do krajnosti (Jn 13,1b) a z kríža spája svojich milovaných navzájom.

Tak ako si vojaci nerozdelili Ježišov spodný odev utkaný v celosti, ktorý nosievali veľkňazi, čím Ján  naznačil Ježišov kňazský úrad, podobne aj krv a voda z Ježišovho boku dostávajú symbolický až sviatostný charakter. Je v tom jednak narážka, že smrť nastala pred chvíľou: bezprostredne po smrti krv ešte tečie a voda vyšla zo zavodnených pľúc, ale podľa jednej rabínskej tradície sa telo človeka skladá z vody a krvi, čím výtok oboch tekutín naznačuje skutočnú smrť. Tým sa vylučuje heréza dokétizmu iba o zdanlivej smrti o ktorej mimochodom špekuluje aj Korán v 4.súre v.157-159. Sviatostný ráz nadobúdajú voda a krv vo vzťahu k slovám 1 Jn 5,6-8, kde Duch, voda a krv svedčia pospolu. Ježišova smrť má teda obetný ráz, ale odkazuje aj na krst a euchristiu vysluhované v Cirkvi. Ak scéna odovzdania matky milovanému učeníkovi má ekleziálny rozmer, nemožno ho odoprieť ani scéne o prebodnutí Ježišovho boku.

Aj pochovaný bol ako kráľ

Ježišovo umučenie sa podľa Jána odohralo medzi záhradou za potokom Cedron a záhradou, kde bol pochovaný Ježiš. Okrem Jozefa Arimatejského príde v túto výnimočnú a temnú hodinu Ježišovej smrti aj nočný poslucháč Ježiša, ustráchaný člen veľrady Nikodém (Jn 3,1; 7,50) a prinesie okolo 30 kilogramov myrhy s aloé. Ježišovo telo spolu zavinuli do plachty po aplikácii mastí a vonných olejov ako telo kráľa. Aj zmienka o hrobe v záhrade je pravdepodobne narážkou na kráľovskú záhradu v Jeruzaleme, kde pochovávali judských kráľov (porov. 2Kr 21,18.26; 25,4; 2Krn 33,20; Jer 52,7). Záhrada a neskôr aj predstava strážcu záhrady (gr. képuros) u Márie Magdalény v Jn 20,15 môžu byť v ďalšom slede v silne symbolickom evanjeliu Jána voľným odkazom na záhradu raja (Ez 28,13; 36,35), kde sa javí zmŕtvychvstalý Ježiš ako nový Adam, strážca záhrady. Svedkami pravdy vykúpenia a zmŕtvzchvstania nášho kráľa, Boha a Pána, sa stávame aj my, vďaka liturgii Veľkonočného trojdnia, ktorá nám skvele umožňuje sprítomniť si a prežívať to, čo má dosah na náš dnešok a na celú našu budúcnosť.

Obr: Bazilika Božieho hrobu v Jeruzaleme. Svetlo zo svetlíka kupoly, ukončeného v r. 1997, dopadá na nedávno obnovenú edikulu Božieho hrobu, postavenú v roku 1810.

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo