Boh píše dejiny rovnými i krivými čiarami

Boh píše dejiny rovnými i krivými čiarami

Biblické rodokmene celkom isto nepatria medzi pútavé texty. No aj zdanlivo nezaujímavé texty, niekedy odhaľujú nečakané veci. Keď po tieto dni v adventnej liturgii: 17. decembra ráno a na Štedrý deň 24. decembra vo večernej sv. omši počúvame evanjelium a v ňom zaznie Ježišov 40-stupňový lineárny rodokmeň, možno nás tento dlhý zoznam mien veľmi nenadchne. No prečo evanjelista Matúš hovorí o troch obdobiach so 14 pokoleniami, keď ich je menej? V tomto zozname môže provokovať konanie nie veľmi príkladných žien: Tamary, Rachaby a Uriášovej ženy. Aj viacerí judskí králi z Dávidovho rodu, najmä však Manasses a Amon mali ďaleko od ideálnych kráľov. Navyše v rodokmeni chýbajú jednak mená troch kráľov medzi Joramom a Oziášom a tiež mená dvoch kráľov medzi Joziášom a Jechoniášom, pričom Jechoniáš nebol synom ale vnukom Joziáša. Poodhaľme spoločne tieto záhady!

Rodokmeň – „hymna o živote a pokrvných vzťahoch“

Genealógie sa hojne vyskytujú v starovekých orientálnych zápisoch a tiež vo Svätom písme. V Biblii sú prejavom Božieho požehnania, ktoré sa od začiatku viaže na trvalý rozvoj života a sú tak oslavou života. Patriť do istej rodiny je privilégium, najmä ak rodina požívala isté Božie výsady. Početné rodokmene nájdeme najmä v Knihe Genezis a v Prvej knihy kroník (1 Kr 1–9). Bežne majú dve formy: lineárnu a segmentovanú, ktorá má aspoň dve vetvy. Lineárna forma má prísnu gramatickú štruktúru, tak je to aj v Matúšovom a Lukášovom evanjeliu. V Matúšovi sa posúva rodokmeň v dejinách dopredu: od Abraháma cez Dávida k Ježišovi, v Lukášovi (kap. 3) je v rodokmeni spätný pohyb: od Ježiša až k Adamovi. 

Je Matúšov úvod málo akčný?

Prvé evanjelium začína veľmi vznešene. Jeho prvé grécke slová biblos geneseós (t.j. kniha pôvodu) odkazujú na počiatky v Knihe Genezis, kde ich grécky preklad z 2 stor. pred Kr. používa v Gn 2,4 v príbehu o raji a v Gn 5,1 pred rodokmeňom Adama. Počiatočný rodokmeň nového Adama, Ježiša Krista v úvode Matúšovho evanjelia (Mt 1,1 - 17) tvorí nový počiatok a má ambíciu zodpovedať kľúčovú otázku: kto je Ježiš Kristus a s kým dejinne súvisí? Je človekom a Bohom zároveň; a ako človek vstúpil do dejín Izraela nevšedným, ba až zázračným spôsobom - cez pannu. Ako prišiel Ježiš medzi nás, to Matúš opíše v nasledovnom rozprávaní o Jozefovom sne a o tom ako má prijať svoju manželku s Božím dieťaťom (Mt 1,18 - 25).  Keď sa pozorne započúvame do rodokmeňa Ježiša Krista, pozorujeme popri pravidelnostiach aj isté odchýlky a dokonca aj nezrovnalosti, ktoré nás podnecujú pozorne uvažovať.  Rodokmeň možno podeliť na 5 častí: prvou je nadpis (Mt 1,1); ďalšie tri časti tvoria tri dejinné etapy: a) doba od patriarchov po Dávida, tvorí ju 14 nekráľov a trvá cca 750 rokov (Mt 2,2-6a); b) od Dávida po odvlečenie Izraelitov do Babylonu sa vystrieda 14 kráľov približne počas 400 rokov (vv. 6b-11); c) od zavlečenia do Babylonu po narodenie Ježiša Krista sa vystrieda opäť 14 nekráľov počas 575 rokov (vv. 12-16); na konci je záverečný sumár pokolení (v. 17). Tento záver dáva tri razy dôraz na číslo 14, hoci pri presnom odčítaní generácií od Abraháma po Dávida a od zavlečenia do babylonského zajatia po Ježiša je zakaždým iba 13 pokolení. Prečo teda Matúš hovorí o troch obdobiach so 14 pokoleniami v každej z etáp? Navyše nás môže provokovať, že v zozname sú ženy s nízkym morálnym profilom (Tamara, Rachaba a Uriášova žena). Čo tam asi hľadajú? Aj viacerí judskí králi z Dávidovho rodu, najmä však Manasses a Amon mali ďaleko od ideálnych kráľov. Navyše v rodokmeni chýbajú jednak mená troch kráľov medzi Joramom a Oziášom a tiež mená dvoch kráľov medzi Joziášom a Jechoniášom, pričom Jechoniáš nebol synom ale vnukom Joziáša. Toto všetko robí rodokmeň napínavým a prezrádza, že tu nemáme presný historický záznam, ale úryvkovitý zoznam osôb inšpirovaný skutočnými dejinami Izraela s trvalo pravdivým teologickým posolstvom platným aj pre nás.

Zámerné odchýlky

Zaujímavá je aj ďalšia skutočnosť. Pri mužoch – okrem Abraháma, Jozefa a Ježiša – sa v rodokmeni spomenie dvakrát sloveso splodil (egennésen). Celkovo zaznie toto sloveso v činnom rode 39-ráz, posledný štyridsiaty raz je použité výnimočne – v trpnom rode: viaže sa na Pannu Máriu, z ktorej bol zrodený (egennéthé) Ježiš; na pozadí tohto pasívneho slovesa je Pán, Boh ako Otec Ježiša. Pri mužoch rodokmeňa sú tri výnimky: 1. o Abrahámovi sa nehovorí, kto ho splodil, hoci je otcom Izáka; 2. hovorí sa o Jozefovi, že je synom Jakuba, hoci Jozef nesplodil Ježiša; 3. pri Ježišovi sa zasa nehovorí, kto ho splodil a koho on splodil – pokrvne teda nesúvisel s Jozefom a nemal nijakých potomkov.  Na okrajoch výpočtu mien sa pri Abrahámovi odkazuje na počiatočné tajomstvo Boha Otca. Na konci, pri Ježišovi, zasa na záverečné tajomstvo Syna.

Čo z toho vyplýva? Ako sa Abrahám, ktorý uveril Bohu, zrodil duchovne v Bohu a on je jeho otcom, tak každý, kto uverí v Božieho Syna a prijme ho, stáva sa synom Boha Otca a bratom Ježiša Krista. Takto to bolo aj v prípade Jozefa – aj on mohol Ježiša iba prijať, keď rástol pod srdcom Márie, a vďaka tomu je práve Jozef vzorom prvého veriaceho v Matúšovom evanjeliu.

Záhadná štrnástka a gematria mena Dávid

Prečo však Matúš vynechal mená piatich kráľov?  Urobil to zámerne, aby dosiahol počet 14 kráľovských generácií, čím v rodokmeni vynikla šifra s hodnotou 14. S akým cieľom?

V prvom rade treba povedať, že Matúš vo svojom evanjeliu rád používa čísla a tiež gematriu. Gematria hľadá utajený zmysel v numerických hodnotách hebrejských písmen a slov. Každé písmeno hebrejskej abecedy má totiž vlastnú číselnú hodnotu. Ich sčítaním získame číselnú hodnotu slova. Ak majú slová rovnakú číselnú hodnotu, predpokladá sa, že medzi nimi existuje nejaké spojenie. Gematria nemá nič spoločné s numerológiou.

V rodokmeni dominuje číslo 14 tri razy. Jeho symbolická hodnota súvisí najskôr s menom kráľa Dávida, ktorý sa ako jediný spomína v rodokmeni až päťkrát. Ježiš je už v úvode rodokmeňa označený ako Dávidov syn. Hodnota mena DáViD je 14; súvisí to s číselnou hodnotou spoluhlások odvodenou z ich poradia v hebrejskej abecede. Štvrté písmeno dalet (D) má hodnotu 4 a šieste písmeno vav (V) má hodnotu 6, čiže D+V+D dáva 14. Dávid sa vyníma v plejáde osôb aj gematriou svojho mena a Ježišova identita sa viaže cez Jozefa práve na Dávidov rod.

Podľa hebrejskej apokalyptickej konvencie, ktorá s obľubou delila dejiny na „týždne“, mohol evanjelista rozdeliť dejiny na šesť týždňov, ktoré od začiatkov Izraela v osobe Abraháma do svojho cieľa v Ježišovi Kristovi prebiehali v troch etapách po 14 (2 x 7) generáciách. V Ježišovi sa tak začal siedmy, dokonalý a konečný týždeň – v ňom nastala plnosť časov.  Nedá sa vylúčiť, že Matúš použil tento postup cielene, aby tak oznámil, že Boh riadi dejiny spásy a priviedol ich k Mesiášovi.

Okrem toho pre židovské prostredie a ani pre Matúša nebol cudzí lunárny (mesačný) kalendár. V ňom číslo 14 predstavuje počet dní, po ktorých sa mesiac dostane z tmavej fázy novu a nastane jeho spln. Túto skutočnosť možno symbolicky aplikovať na dejiny izraelského národa: z nového mesiaca – ktorým je povolanie Abraháma – zažiaril o 14 dní plný mesiac v kráľovstve Dávida, za vlády ktorého Izrael žil svoj zlatý vek; po nasledujúcich 14 generáciách sa však dejiny Izraela dostali do tmy babylonského zajatia, aby sa po 14 „dňoch“ generácií opäť dočkal splnu v Ježišovi Kristovi ako za Dávida.

Príprava výnimočnosti Máriinho materstva

Popri mužoch v rodokmeni uvádza Matúš päť žien. Sú to Tamara, Rachab, Rút, Betsabe a Mária.  Prvé tri sú cudzinky, čo by mohlo naznačovať všeobecný rozmer spásy danej v Kristovi, ktorý po zmŕtvychvstaní posiela učeníkov do celého sveta. Všetkých päť žien sa však stalo výnimočných skôr spôsobom, akým počali a získali potomstvo. Ich prípady predstavujú „sväté nepravidelnosti“ v Božom pláne spásy.  Tamara získala syna tak, že sa preobliekla za prostitútku (Gn 38). Rachab ňou pôvodne bola, neskôr sa s rodinou včlení medzi Boží ľud, a tým získa aj potomstvo (Joz 2). Rút po smrti muža neopustí svokru Noemi, príde s ňou do Judska a podľa levirátskeho zákona získa za manžela Bóza a následne syna (Rút 4). Betsabe, matka kráľa Šalamúna, ktorá sa spomína iba nepriamo cez manžela Uriáša, sa stala obeťou chlipnej túžby kráľa Dávida (2 Sam 11). Ani škandál z tejto aféry, ani strata ich prvého dieťaťa však nezabráni, aby sa ich druhý syn Šalamún nestal kráľom po Dávidovi. Tieto ženy mimoriadnym spôsobom získali potomkov, čím pozoruhodne poukazujú na unikátnu zázračnú odchýlku v plnosti dejín: Máriino panenské počatie Ježiša.

Čo nám text odkazuje?

Každý biblický text prehovára aj dnes. Boh pôsobil cez Abraháma, kráľov aj nekráľov, v mužoch a ženách, dobrých aj menej dobrých. Boh bez váhania používa vznešené aj hanebné – mužov, pred ktorými svet pokľakol a ženy, ktorými svet opovrhol. Boh píše dejiny po svojom: nielen rovnými, ale i krivými čiarami dosahuje svoj cieľ.

Ani dejiny Cirkvi nie sú iba dejinami svätých, tvár Cirkvi dávame všetci, ku ktorým bol poslaný Ježiš a bolo nám zverené poslanie uchovávať, ohlasovať a stvárňovať spásu získanú Ježišom Kristom. Podobný bude teda aj rodokmeň nasledovníkov Ježiša – bude zostavený z rovnako podivného výberu ľudí, ako to bolo aj pri rodokmeni, ktorý ukazuje jeho pôvod. Znamená to, že ak bolo v Matúšovom rodokmeni náročné rozoznať v neznámych a hriešnych postavách predchodcov Ježiša, bude o to náročnejšie v neznámych a hriešnych ľuďoch vidieť Ježišových nasledovníkov.

Meditácia nad dejinami pôvodu Ježiša Krista nás presviedča, že autentickým pokračovaním Božích dejín je, že Ježiš si povolal Petra, Ondreja, či Pavla, cez Pavla bol povolaný Timotej, cez niekoho som bol povolaný ja a cezo mňa môže byť povolaný niekto ďalší. Boh je za dejinami spásy, do ktorých vstupujeme reálne cez prijatie Ježiša Krista, v ktorom sa začal nový vek.

Prijatie Ježiša nielen ako historickej postavy, ale ako zmŕtvychvstalého Krista duchovne zrodí každého, kto ho prijíma, keď sa stáva Božím synom alebo dcérou (Jn 1, 12 – 13: „Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno, čo sa nenarodili ani z krvi ani z vôle tela ani z vôle muža, ale z Boha.“). Navyše každé ľudské splodenie, o ktorom je v rodokmeni neustále reč, má pôvod v autorovi života, v Otcovi a cieľ v Synovi. História je neustála hymna života prenášaného z otca na syna; v optike viery sa však každé otcovstvo viaže na Otca a cez Syna máme zasa všetci synovstvo u Otca.

 

 

 

 

 

 

 

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo