Ad P. Hudák /Prípad sex. zneužívania v cirkvi - zverejniť meno kňaza-delikventa?

Páči sa mi názor cirkevného právnika E. Petersa, keď hovoríme o zverejnení mena dotyčného kňaza:

"Človek má právo na nespochybňovanie svojho dobrého mena iba počas predbežného trestného vyšetrovania (c. 1717 § 2) a všeobecnejšie, byť chránený iba neoprávneného poškodenia svojej povesti (c. 220). Ak niečie meno počas prípadu oprávnene trpí, nech je tak." (O to skôr po jeho uzavretí, pozn.)

Inými slovami: Ak je to stále len v rovine podozrení, meno by malo zostať chránené, pretože by mohlo byť poškoditeľné pre nevinného. Po skončení procesu a prípadnom potrestaní (no podľa Petersa už počas toho procesu) však právo na ochranu mena ustupuje potrebe spravodlivosti a transparentnosti.

Myslím si, že takýto delikt nie je akoby "osamelý ostrov" v osobnostnom profile dotyčného. Má zmysel pýtať sa: Ako napr. vyzerajú homílie takého duchovného? Ako vyzerajú spovede u takého duchovného? Ako vyzerá jeho verejný "modlitebný prejav" (účasť na euch. adoráciách a pod.) vo farskom spoločenstve? Sú určité vzorce, ktoré sa prenášajú do ďalších oblastí správania, takže v tom zmysle ten delikt nie je iba "osamoteným ostrovom".

Veriaci majú právo poznať tento širší kontext preto, aby mohli rozpoznať a stránili sa takého človeka (s takými osobnostnými črtami) - predátora pokrývajúceho sa rúchom "milého", "sladkého", "chrumkavého". Je preto vhodné a osožné, pre dobro jednotlivcov i dobro spoločenstva, zverejniť meno delikventa, ak už bol cirkevnou autoritou v administratívnom procese uznaný vinným. (V tomto prípade pred cirkevným súdom ešte nie, tam je stále v procese.)

Keďže daný kňaz už bol suspendovaný, čo je cirkevný trest (nie preventívne opatrenie) - pravdepodobne výsledok administratívneho procesu a paralelne/následne ešte dobieha proces pred cirkevným tribunálom, - tak redakcia by mala zverejniť jeho meno.

Pre dobro veci, ako uvádzam vyššie, nech sa ľudia vedia sami chrániť, ak ich už nechráni príslušný ordinár.

Nerozumiem, ako po takom množstve predmetných oficiálnych cirkevných dokumentov, ktoré sa už rátajú na desiatky a po toľkých rokoch, čo sú tieto záležitosti v cirkevnom priestore verejne pertraktované, ešte stále v našom širšom kresťanskom spoločenstve nechápme (opomeniem teraz takú trivialitu, že sú hriechy a sú hriechy, ktoré sú zároveň aj deliktami, čo, ako vidno z opisu príbehu, stále nechápu ani niektorí duchovní), skrátka nerozumiem*) jedno:

Prečo stále nechápeme, že rovnako ako samotný delikvent je zodpovedný aj jeho nadriadený vo funkcii ordinára, či už je to biskup alebo predstavený rehoľnej provincie (záleží od konkrétneho rehoľného spoločenstva pod akú jurisdikciu spadá), a je spolu-vinný, ak danú záležitosť náležite neriešil.

Poškodené by preto v tomto zmysle samé mali poslať podnet na príslušné dikastérium Svätej stolice, a nie sa naivne spoliehať, že to niekto urobí za ne.

___
*Rozumiem tomu do určitej miery, ako povedal istý múdry muž, parafrázujem: "Pre niekoho je ťažké vysvetľovať ľuďom, aby niečo pochopili, keď jeho príjem závisí od toho, aby to nepochopili."
(U. Sinclair)