Príťažlivosť autokracie

Samozrejme, v autokracii nevyhnutne existuje skupina ľudí, ktorá je utláčaná a prenasledovaná, či už sú to domáci alebo cudzinci. Avšak je veľmi malá šanca, že by sme ja, Vy, alebo väčšina ľudí do tejto skupiny automaticky patrili.

Áno, v autokracii musíme všetci poslúchať vodcu, ale to nie je podstata autokratického režimu. Podstata autokratického režimu je, že sa vytvorí spoločenská hierarchia, v ktorej máme všetci nadriadených aj podriadených, a tých, čo nemajú žiadnych podriadených, je skutočne málo. V protiklade k demokratickej spoločnosti, kde sme si do veľkej miery rovní a ťažko je niekoho ovládať, prenasledovať a privlastňovať si jeho veci.

Pretože základným princípom autokracie nie je moc a bohatstvo brať, ale ponúkať ich. V nacistických režimoch mali bežní občania príležitosť získať majetok vyvlastnený židovskému obyvateľstvu (a prísľub majetku z okupovaných území), a v komunistických režimoch mohli robotníci dostať byty a záhradky po bývalej buržoázii.

Bojujeme proti prenasledovaniu, zvyčajne prenasledovaniu ľudí, s ktorými súhlasíme. Ale ako by sme sa zachovali, kebyže my dostaneme možnosť prenasledovať ľudí, s ktorými nesúhlasíme? A úplne jednoducho, pošleme udanie na políciu, vymyslené, alebo nie, a ten človek má zničený zvyšok života. Vedeli by sme odolať takejto moci?

Obzvlášť, kebyže môžeme udávať ľudí, ktorých nemáme radi? Ľudí, ktorí nás ignorovali, našich arogantných šéfov, alebo ľudí, čo nám prebrali partnerov/partnerky? Respektíve ľudí, ktorí nám ublížili?

Iba v autokracii máte možnosť doslovne si vybiť zlosť tým, že budete vyšetrovateľ alebo väzenský dozorca, cítiť strach v očiach iných ľudí, ten rešpekt, o ktorom viete, že si ho zaslúžite!

To neznie zle, všakže? Môžeme si nahovárať, že my takí nie sme, že sa nám to nepáči, ale tyran je v každom z nás a že ho nevidieť je dané skôr tým, že veľmi nemal príležitosť ukázať sa.

Autokracia nám sľubuje naplnenie našich túžob, pocit dôležitosti a prosperitu. Obzvlášť sme zraniteľní, keď cítime, že máme na viac.

Ale aj vtedy, keď sme spokojní sami so sebou a chceme iba pokojný a pohodlný život. V autokracii ho vieme získať oveľa jednoduchšie, poslušnosťou nadriadeným a na úkor ostatných.

Aj my na Slovensku by sme si mohli žiť ako katarskí šejkovia, ak by sme držali v otroctve milión Indov, Pakistancov a Filipínčanov, ktorí by všetko robili za nás.

Aj v práci, v škole či rodine sa viem správať autokraticky, užívať si pohodlie a nechať ostatných, nech pracujú za mňa, jednoducho sa nechať zviezť životom... to je skutočná príťažlivosť autokracie.

Vedeli by ste odolať tomuto pokušeniu? Kebyže stojíte pred rozhodnutím, či sa mať dobre a mať pozornosť, pohodlie a moc, alebo sa mať zle a vzdať sa toho, po čom túžite, tej pozornosti, rešpektu, ktorý chcete? A možno si ho po tej všetkej námahe a utrpení a slzách aj zaslúžite, možno by ste skutočne mali mať viac ako tí leniví príživníci, ktorí v živote nikomu nepomohli...

Všetko čo stačí je spojiť sa, dostať konečne vašich ľudí k moci, a budete mať to, čo chcete. Veď život nie je fér, doteraz sa mali dobre oni, a teraz sa budete mať dobre Vy.

Ja napríklad neviem, ako by som sa zachoval. Aj ja som vždy chcel byť niečo viac. Ak by v minulosti prišla ponuka seriózne sa zapredať a byť dôležitejším, ako sú iní, a mať jednoduchý a pohodlný život, bol by som ju zobral. Vlastne, svojim spôsobom sa to aj stalo.

Nemyslím si však, že to bolo dobré rozhodnutie, resp. že vo všeobecnosti je voľba "robiť kariéru" dobrým rozhodnutím, z dvoch dôvodov.

V prvom rade mi prídu menej skorumpovaní ľudia šťastnejší, ako tí viac. To sa týka postáv jednak fiktívnych, historických, ale aj reálnych, ktorých som v živote stretol. Skôr mi ľudia, ktorí pomáhali iným a nemali možno také vysoké postavenie, prišli spokojnejší a vyrovnanejší, ako ľudia, ktorí prestíž mali. 

Možno to je jeden z dôvodov, ako by bolo možné autokracii odolať, kontakt s fajn ľuďmi, ktorých si vážime, dobré vzory a určitý "peer pressure".

Druhý dôvod, ktorý s tým prvým súvisí je, že keď sa zamyslíme, tak nám vyjde, že by nás moc šťastnými neurobila. Práve naopak, bohatstvo, a obzvlášť bohatstvo na úkor iných, by z nás urobilo krutých a zdegenerovaných ľudí, ktorí pocit prázdnoty zo svojho pohodlia zaháňajú ešte väčším pohodlím.

A aj keď možno nevieme, ako viesť ten dobrý život, verím, že stojí za to pokúšať sa robiť čestné rozhodnutia, a prijať utrpenie a bezvýznamnosť, lebo to je cesta, ktorá nás privedie k šťastiu a úspechu, a aj z politického hľadiska k slušnej a úspešnej spoločnosti.

Tak si teda držme palce, aby sme vedeli urobiť rozhodnutia, ktoré budú pre náš prospech a nielen pre naše pohodlie a radosť.

A nebráňme sa iba tej autokracii, ktorá nám práva berie, ale aj tej, ktorá nám práva ponúka.