Konzervativizmus nie je pravicový radikalizmus

Konzervativizmu dnes dominuje plebejsko populistická podoba s fixáciou na kultúrno-etické problémy. Aj preto konzervativizmus vo verejnom diskurze pri témach budúcnosti slobody, kultúrneho i ekonomického rozvoja a medzinárodnej bezpečnosti, ťahá za kratší koniec. Akoby sa úplne zabúdalo, že to boli pritom práve konzervatívni politici, ktorí po druhej svetovej vojne postavili základ európskeho zjednotenia, že to boli konzervatívni politici, ktorí boli najhlasnejšími bojovníkmi za osobnú, náboženskú, politickú a ekonomickú slobodu vo svete. Že pád železnej opony a porážka komunizmu bola výsledkom tvrdého a nekompromisného postoja konzervatívnych politikov. 

Ale stále je tu aj možnosť vrátiť konzervativizmu atraktívnosť, akej sa tešil na konci minulého a začiatku tohto storočia. Časov, kedy konzervatívna politika nielen určovala zásadné udalosti svetového diania, ale najmä kedy sa ku konzervativizmu s hrdosťou hlásili osobnosti spoločenského, kultúrneho i vedeckého sveta. Predstaviť konzervativizmus nielen ako politický, ale aj kultúrne a myšlienkovo naplnený a inšpiratívny postoj k svetu, ku ktorému si opäť nájdu cestu široké vrstvy ľudí i intelektuálne náročnejšie mienkotvorné elity.    

Napríklad, hlasnejšie a sebavedomejšie sa prihlásiť k výnimočnému príbehu Európy a jej cesty od zaostalých barbarských kráľovstiev k najúspešnejšej civilizácii našich dejín. Prihlásiť sa k hodnotám a princípom, vďaka ktorým sa tento jedinečný úspech podaril. K hodnotám ako sú ľudská iniciatívnosť, vzdelanie a vedecké bádanie, kultúrna tvorivosť, osobná, politická a náboženská sloboda, pluralizmus, kontrola politickej moci a účasť na jej výkone či medzinárodná bezpečnosť založená na pravidlách. A samozrejme k sile a inšpirácií vyvierajúcich z kresťanstva, bez ktorých by sa to nikdy nepodarilo. Lebo európsky úspech nebol výsledkom otroctva, kolonializmu a imperializmu, ako sa snažia hodnoty a tradície európskej jedinečnosti zhadzovať a odmietať novodobí marxisti. Naopak, boli výsledkom dlhodobej a postupnej kultivácie spoločenského správania, ktoré otroctvo, kolonializmus a imperializmus samo odsúdilo a prekonalo. Na rozdiel od zvyšku sveta, kde tieto javy stále existujú.    

Na obnovenie sily a príťažlivosti konzervatívnej politiky však nestačí súťažiť s novodobým marxizmom a lavicovým progresivizmom. V prvom rade je potrebné odmietnuť jeho dnešnú plebejsko populistickú podobu. Jasne a zrozumiteľne sa vyhraniť voči pravicovému radikalizmu a ultrakonzervatívnemu extrému, ktoré dnes svojou hlučnosťou a aktivizmom vytvárajú vo verejnej mienke predstavu o konzervatívnej politike. Vysvetľovať a zdôrazňovať, že konzervativizmus je dlhodobo spojený s politickou demokraciou. Že jeho základný postoj smeruje k zodpovednej slobode, čo nie je možné bez ochrany zákonnosti, spoločenskej plurality a slobodného trhu. Vysvetliť, že úcta k autoritám neznamená podporu autoritatívnosti, že úcta k tradíciám neznamená odmietanie vedy a návrat k stredoveku a úcta k náboženskému presvedčeniu neznamená odmietanie slobodnej kultúry, ľudskej odlišnosti a návrat inkvizície. Lebo veľa súčasných odporcov konzervativizmu si práve takto predstavujú konzervatívnu politiku.  

Podstata dnešného pravicového populizmu

Pravicový populizmus a plebejský tradicionalizmus existovali na okraji pravej časti politického spektra stále. Nedostávalo sa im však ani širšej pozornosti a neboli ani vnímané ako seriózne alternatívy hlavného konzervatívneho politického prúdu. V politickej pamäti stále rezonovala skúsenosť so zlyhaním pravicového populizmu a tradicionalizmu v 30. rokoch minulého storočia. Zmenili to až viaceré udalosti posledných rokov. Najmä ekonomická kríza v roku 2008, epidémia COVIDu a vojna na Ukrajine. Tie vo verejnosti oslabili dôveru v tradičné samoočistné trhové procesy, v schopnosť vlád zvládať veľké bezpečnostné výzvy, no najmä otriasli vývojovým optimizmom, čo podporilo záujem hľadať nové odpovede na podstatu problémov sveta. Ako mimoriadne príťažlivým sa v tom ukázal pravicový populizmus spojený s tradicionalizmom. Napomohlo k tomu aj to, že po 80. rokoch vyprchala osobná zdieľaná skúsenosť s nacizmom a fašizmom, čo oslabilo ostražitosť kolektívnej pamäti voči pravicovému radikalizmu.

V čom teda spočíva lákavosť pravicového radikalizmu? Zjednodušene ho môžeme priblížiť na štyroch témach, v ktorých sa vyhraňuje voči politickému štandardu. Sú to:

a) ľud versus elity, teda odmietanie klasických autorít a vedeckých poznatkov, viera v utajené vládnutie a plebejský antiintelektualizmus...

b) národ versus globálnosť, teda odmietanie podriadenosti medzinárodným pravidlám a organizáciám, nacionalizmus, odmietanie otvorených trhových vzťahov, protekcionizmus a národný korporativizmus, odmietanie migrácie...

c) minulosť versus budúcnosť, teda odmietanie vývoja, odmietanie mnohých moderných technológií, imaginárna predstava šťastnej minulosti v nedotknutej prírode...

d) revolučná zmena versus zákonnosť, teda odmietanie ústavných postupov, liberálnej politickej demokracie, deľby moci a pluralitnej spoločnosti, vrátane zavádzania autoritatívnych prvkov do spoločnosti...  

Spojivom týchto postojov je odmietanie skutočných príčin problémov na úkor zjednodušovania a konšpiračných predstáv a snaha o rýchle zmeny bez poznania ich dôsledkov.

Vo svojej postate nejde o nijakú premyslenú konzervatívnu doktrínu. Tento tradicionalistický radikalizmus hovorí veľa tom, čo všetko je na svete zlé, čoho sa treba obávať, ale oveľa menej o tom, ako to reálne zmeniť a výzvy pozitívne reagovať. Mnohé z týchto názorov konzervatívne postoje priamo napádajú a popierajú. Konzervativizmus nikdy nebol egalitársky, naopak je postavený na úcte k autoritám i prirodzenej rozvrstvenosti spoločnosti. Nikdy sa nestaval proti vzdelaniu, vede a svoje názory opiera o poznateľnosť sveta a kritický rozum. Odmieta len racionalistické teoretické špekulácie a zavádzanie sociálnych experimentov bez poznania ich dôsledkov. Áno, konzervativizmus pri všeobecnom postoji ku globalizácii stojí skôr na národných pozíciách v duchu uprednostňovania známeho pred neznámym a blízkeho pred vzdialeným. Ale holduje vlastenectvu, nie ľudovému útočnému nacionalizmu. Stojí pri princípoch zodpovedného slobodného trhu a sociálnej ekonomiky, ale nie pri merkantilizme 19. storočia s colnými vojnami. A aj prístup k prírode je síce založený na zodpovednosti voči zdedenému svetu, ale neuznáva pohanské predstavy o nedotknuteľnosti prírody. Svet bol stvorený, aby bol človeku na úžitok, ľudstvo ho nemá zničiť, ale môže ho rozumne využívať.  A napokon konzervativizmus je založený na klasickej politike, ako nekonfliktnom spôsobe presadzovania sa rôznych záujmov, na ochrane pluralizmu a zákonnosti. Nie na krivení pravidiel, boji so slobodným neštátnym sektorom a mocenskom voluntarizme.    

A už vôbec žiadnou konzervatívnou politikou nie sú revolučne výzvy na budovanie nového svete, aj keby malo ísť o „obnovu“ vysnívanej minulosti. Ide v podstate o mesianistické a gnostické hnutia hľadajúce raj na zemi, pred ktorými všetci významní konzervatívni myslitelia varovali. Napokon, konzervativizmus ako samostatný politický prúd vznikol práve v snahe brániť spoločnosť pred nepoznanými dôsledkami revolučných a násilných zmien.

Pravicový populizmus ako radikálna revolta davu

Pravicový populizmus, ako ho môžeme dnes vidieť, je skôr tradicionalistickou revoltou davu, ktorej podstatu veľmi výstižne pomenoval už pred sto rokmi španielsky sociológ Ortéga y Gasset. Vo svojom klasickom diele „Vzbúra davov“ ju už vtedy charakterizoval, ako hnev nevedomého ľudu voči zložitostiam sveta. „Čím väčšmi civilizácia napreduje, tým sa stáva zložitejšou. Dnes nastoľuje náramne spletité problémy. Čoraz väčšmi ubúda ľudí, ktorí sú rozumovo na výške týchto problémov... Táto nerovnováha medzi zložitou jemnosťou problémov a ľudským myslením, bude čoraz väčšmi narastať... A to práve predstavuje najživelnejšiu tragédiu civilizácie.“ A tak sa podľa neho stáva, že väčšinový dav pretláča do politických i sociálnych tém „zadubené koncepcie, ktoré slúžili pred dvesto rokmi pri riešení situácií dvestokrát jednoduchších.“ A upozornil, že západnej civilizácii hrozí vážny problém, ak nenájde vodcov schopných vnímať podstatu „súčasného“ sveta a vyvažovať nutnosť pokroku s udržiavaním kontinuity vývoja. Ale bez sklonov podliehať archaickému a divošskému správaniu.   

Lákavosť pravicového populizmu však nespočíva len v jeho ponuke jednoduchých vysvetlení na všetky zložité problémy sveta. Pre mnohých podporovateľov tohto preudokonzervatívneho hnutia je lákavým jeho radikalizmus. A na nebezpečenstvo spojenia davovej revolty s organizovaným násilím dôrazne upozorňoval ďalší znalec davového správania Elias Canetti, ktorý to osobne zažil počas fašizmu a nacizmu. Frustrovaný dav vtedy dostal prvý raz možnosť realizovať sa nielen ničením symbolov sveta, ktorému nerozumie, ale aj budovaním sveta nového, o ktorom si myslel, že mu rozumie a spĺňa jej predstavy.

Spojenie radikalizmu s plebejským tradicionalizmom je v tomto zmysle lákavé aj dnes. Napríklad podľa prieskumov verejnej mienky, ktoré spracovala Kristen Soltis Andersen a opísala v knihe „Voľba zo selfie“, značná časť podpory prvovoličov a mladých ľudí pre Trumpa a hnutie MAGA nespočíva v ich príklone ku konzervativizmu, ale v „revolučnosti“ jej programu. Neláka ich „konzervovanie“ ale naopak, predstava vybudovania „nového poriadku“. V časoch prázdnoty bezproblémového života v dostatku je výzva na hľadanie a ochranu zmyslu spoločnosti pritom potrebná. Nič nedokáže spoločnosť utužiť viac ako viera jej členov v spoločný cieľ, spoločné usilovanie o jeho dosiahnutie a spoločné zdolávanie problémov pri ich dosahovaní.

Radikalizmus sa preto snaží získať punc pozitívnej politickej cnosti. Hlása nový zmysel života, ako život v službe vyššieho cieľa. Tak ako bájny heroizmus hrdinov a bojovníkov starovekých báji a povestí. A to je veľmi lákavé, ale aj mimoriadne nebezpečné. Je to vedomé zneužitie záujmu mnohých ľudí dať svojmu životu zmysel. Majstrami v tom boli už francúzski jakobíni, ktorých postupy komunisti i nacisti neskôr vylepšili. Už Francúzska revolúcia sa snažila presvedčiť ľudí, že služba ich cieľom je v súlade so skrytými silami dejinného vývoja. A teda pri ich napĺňaní sa ľudia stávajú vyvolenými nástrojmi osudovosti.  A ich činy sú tak nad bežnými predstavami spravodlivosti a morálky. Nakoľko vykonávajú rozhodnutia, ktoré sa „musia“ stať, nemôžu ich súdiť ľudia podľa zákonov a pravidiel, súdiť ich môže až budúcnosť. Tým sa akékoľvek násilie v službe ideológie stalo ospravedlniteľné. 

Aj keď sa dnešný pravicový radikalizmus snaží popierať svoju inšpiráciu nacizmom a fašizmom a niektoré tradicionalistické hnutia fašizmus a nacizmus ako pohanské svetonázory naozaj odmietajú, prvky autoritatívnosti sú v nich viditeľné. Rovnako viera v pozitívnu úlohu silného štátu, dôležitosť masového aktivizmu, výzvy na obchádzania zákonnosti, spochybňovanie významu deľby moci a útoky na slobodnú pluralitnú spoločnosť. Toto všetko sú prvky aktivistického politického štýlu, ktorý prirodzene smeruje k autoritativizmu až totalite. Pritom, tak ako sú pre klasický konzervativizmus vzdialené mnohé názory davového  tradicionalizmu, je pre neho vzdialený aj radikalizmus vychádzajúci z moderného aktivistického politického štýlu.   

Tradičný, či obmedzený politický štýl

Rozlíšenie medzi aktivistickým a obmedzeným politickým štýlom používajú viacerí politológovia na lepšie vysvetlenie príčin, ktoré viedli k novodobým totalitám. Hlavný rozdiel medzi nimi je v novom pohľade na podstatu a význam slobody i účel moderného štátu. Až do vzniku moderného aktivizmu bolo samozrejmé, že človek je nedokonalá bytosť a rovnako nedokonalými budú aj všetky ľudské spoločenstvá. Úlohou štátov bolo v spoločnosti udržiavať obvyklé pravidlá, tradičné slobody a chrániť jej členov pred svojvôľou moci. Nie zabezpečovať ľuďom šťastie a blahobyt, čo bolo zodpovednosťou samotných ľudí.  

V tradičnej predstave bol spojivom štátu neosobný zákon, nie nejaký konkrétny cieľ ku ktorému má štát smerovať. Nebola to ani služba nejakému božstvu, ani smerovanie k utilitárnej radosti a blahobytu, ale ani k nadvláde nejakej triedy či rasy. Štát má byť neutrálny a chrániť pravidlá umožňujúce, aby ľudia žili v mieri, pokoji a predvídateľnej spravodlivosti. Teda v pluralitnej spoločnosti bez štátnej ideológie, ktorej by sa právny systém mal podriaďovať.

V takomto štáte existuje jasná čiara medzi súkromným a verejným životom, medzi štátom a spoločenstvom. Štát je zvrchovaná autorita, ktorej sa podriaďujeme dodržiavaním zákona. Ale inak nás necháva štátna moc slobodnými, neuzurpuje si náš vlastný život. Všeobecne sa verilo, že ak sa bude človek riadiť morálnymi zásadami a zákonmi, dokáže v spoločenstve nájsť zmysluplný život i osobné šťastie. Netreba sa kvôli tomu podriaďovať nejakej „všeobecnej kolektívnej vôli“.

Nakoľko politickú moc vykonávajú nedokonalí a hriešni ľudia, treba rozmýšľať ako zabrániť jej zneužitiu. Ako upozorňoval markíz Alexis de Tocquevill, každá moc korumpuje a absolútna moc korumpuje absolútne. Obmedziť zneužitiu moci sa pritom dalo dvomi spôsobmi, pozitívnym - podporovaním a odmeňovaním správania sa v duchu požadovaných cností, ale aj negatívnym – obmedzením samotnej moci jej deľbou, decentralizáciou a vzájomnou kontrolou. Štát teda nebol žiaden spásonosný nástroj prinášajúci blahobytný život, ale skôr potenciálne ohrozenie slobody.  

A napokon to bola predstava, že štáty sú špecifické jednotky, ktorých územie ohraničujú nemenné hranice. Tie sú výsledkami historických procesov. Od zvyklostí, dynastických zväzkov, vojen a diplomatických rozhodnutí až po prípadné plebiscity v modernej dobe. Preto sa s principiálnych dôvodov nemôžu len tak meniť a kúskovať. Rovnako štátna politika sa má starať o život vo svojej krajine, nevytvárať piate kolóny a cez rôzne internacionály a ideologické hnutia si nárokovať na rozhodovanie o správnosti či nesprávnosti politiky iného štátu.  

Uvedené názory tvoria stále základné stavebné kamene konzervatívneho politického myslenia. Na rozdiel od aktivistického politického štýlu, pri opise ktorého využijeme knihu Fašizmus od britského politológa Noëla O´Sullivana.    

Aktivistický politický štýl

V ňom sa v prvom rade popiera, že zlo je normálnou a nevyhnutnou súčasťou života ako prirodzený prejav hriešnej a nedokonalej podstaty človeka. Najväčší vplyv na túto zmenu mal J.J. Rousseau, ktorý tvrdil, že „zlo“ v spoločnosti nie je nevyhnutné a jeho príčina spočíva vo vonkajších okolnostiach, ktoré sa dajú odstrániť. Od vtedy sa postupne začal meniť pohľad na úlohu štátu. Už nestačilo, aby štát chránil spoločnosť pred vonkajším nebezpečenstvom a dodržiaval zabehnuté práva a dohody, ale mal by sa snažiť odstrániť príčiny nedokonalosti spoločenského systému. Štát tak začal preberať primárnu zodpovednosť za kvalitu života ľudí.   

Menil sa pohľad aj na žiaducu podobu usporiadania štátu. Francúzska revolúcia prináša novú teóriu o legitimite moci založenej na ľudovej zvrchovanosti. Jediným legitímnym nositeľom moci môže byť len ľud a jediným správnym režimom môže byť demokracia. Dovtedy sa všetky rôzne režimy a spôsoby vlády považovali za rovnako „normálne“ a svojim spôsobom rovnako legitímne. Od Aristotela po Montesqiueua sa za najvhodnejšie modely usporiadania štátu pre európskeho civilizovaného človeka považovali monarchia, aristokracia i republika.  Paradoxne práve demokracia z obavy pred tyraniou priemernosti a väčšiny bola odmietaná.

Zmena prichádza aj v pohľade na zmysel ľudskej slobody. Pod slobodou sa dovtedy predstavoval život bez zbytočného vonkajšieho zasahovania. Nová predstava vníma slobodu ako cestu k osobnej realizácii, ktorej má štát pomáhať odstraňovaním obmedzení. Štát, ako potenciálna hrozba slobody, sa mení na jej nástroj. Už nemá byť malým a kontrolovaným, ale veľkým a neobmedzeným. A odtiaľ je už len krôčik k tomu, aby sa poslušnosť voči štátu zmenila na poslušnosť voči vodcovi ako najvyššej autorite štátnej moci. Predstava, že je v záujme ľudskej slobody, aby sa človek dobrovoľne podriadil verejnému blahu či „rozumnému“ zákonodarcovi, tak nechtiac otvorila cestu k jej obmedzeniu a kontrole.

A napokon sa začalo veriť, že je naozaj možné meniť podstatu sveta. Hľadanie absolútnej slobody človeka jeho „oslobodzovaním“ od všetkých dovtedajších väzieb a povinností, vrátane rodinných vzťahov, komunitných tradícií a náboženských prikázaní, spôsobili, že sa prestalo veriť v to, že svet má vpísaný nejaký prirodzený poriadok, morálne limity a žiaduce podoby konania. Naopak, uverilo sa, že svet je voľne formovateľný podľa predstáv ľudí, ktorý sú práve pri moci.  Príkladom tohto sa stal Napoleon, ktorý nielen zakladal nové štáty a menil im hranice, ale im aj určoval podobu vlády a zákony. Napoleon ukázal, ako je dôležitá silná vôľa podporená mocou. Priniesol do politického konania voluntarizmus, ktorým sa riadili Lenin aj Hitler. Od vtedy sa v radikálnych politických programoch ujala predstava, že ak sa nájde dostatočne silná vôľa, netreba čakať na žiadne „lepšie“ časy či výsledky postupných zmien, ale treba rovno nastoliť svoju predstavu „správnej“ spoločnosti.  

Mix týchto aktivistických politických prvkov vydláždili cestu totalitným režimom a ich aplikácia bez príslušnej kontroly a obmedzení, vytvára potenciálne nebezpečenstvo stále.

Zlyhania konzervatívnych elít

Nacizmus sa svojho času stal silným a „dôveryhodným“ aj preto, že sa k nemu prihlásila časť tradičných konzervatívnych elít. Vtedajší konzervatívne zmýšľajúci ľudia navyknutý na uzavretý svet „pruského cisárstva“ boli po prvej svetovej vojne objektívne vystrašení a znepokojení s dovtedy nezažitého rozmachu „nekontrolovanej“ slobody vo Weimarskej republike. Aj vtedy sa šírili obavy, že Nemecku a vlastne celej Európe hrozí civilizačný zánik. Aj vtedy verejnú diskusiu ovládlo zjednodušovanie, konšpirácie, polopravdy a silný antisemitizmus. Aj vtedy bol nepriateľom číslo jeden liberalizmus a boľševizmus vnímaný ako jeho dôsledok. Verilo sa, že stačí odstrániť parlamentný systém, ekonomický kapitalizmus a obmedziť občianske slobody a v spoločnosti sa zastaví hodnotový zmätok a zachová v ňom vedomie poriadku a zmyslu dejín. A tak časť konzervatívnych elít v presvedčení, že sa práve blíži Armagedon, v snahe zachrániť civilizovaný svet, akceptovala politický radikalizmus ako nutnosť. Napriek tomu, že Hitlerom pohŕdali, naivne ho považovali za vhodný dočasný nástroj potrebnej zmeny, ktorý budú ovládať. Svoj hlboký omyl spoznali neskoro.

Ale náznaky podobného konania sa objavujú už aj dnes. Nejde len Orbánovu snahu vytvoriť v Maďarsku „iliberálnu“ demokraciu, či kroky súčasnej vlády na Slovensku, ktorej časť sa snaží vystupovať ako zástanca „národno konzervatívnych“ postojov. Vidno to je už aj v Spojených štátoch.

Doterajším klasickým postojom konzervatívnej politiky v USA bola podpora a nezávislosť širokej škály rôznych inštitúcií, vďaka ktorým si Spojené štáty udržiavali svoju pluralitnú podobu. Odzrkadľovalo to prisťahovalecký charakter štátu, vďaka ktorému sa Spojené štáty nevytvárali ako hodnotovo homogénna spoločnosť. Zárukou hodnotového zmieru a slobody bol práve spontánny poriadok slobody založený na pluralizme. Všetky veľké výzvy a problémy sa riešili cez aktivity občianskej spoločnosti, komunít, cirkví a ďalších neštátnych inštitúcií. Štát pre ich riešenie vytváral rôzne granty a podporné programy, no sám ich neriešil a zbytočne nerozširoval svoje pôsobenie v spoločnosti. Prílišný štátny aktivizmus bol odjakživa považovanú za nebezpečný prejav ľavicovej politiky. Ale dnes paradoxne, kultúrne a ekonomické neduhy, ktoré sa dávajú za vinu progresívnym štátnym zásahom, chce Donald Trump a jeho okolie vyriešiť ešte väčšími zásahmi štátu. Respektíve, prezidentskými zásahmi bez verejných kontrolných procesov. Zákony, zvyklosti a pravidlá sa posudzujú len z pohľadu výhodnosti pri presadzovaní zámerov prezidenta USA, inak sú zbytočné. A rovnaký prístup má Donald Trump aj k zahraničným záväzkom a spojencom.  Dokonca aj k autorite pápeža. Radikáli z hnutia MAGA volajú po novej Amerika a neváhajú volať aj po revidovaní Ústavy USA, doteraz nedotknuteľného tabu americkej politiky. Verejné vyjadrenia o záujme privlastniť si cudzie zvrchované územia či likvidovať celé civilizácie však nie sú len znakom chorobného velikášstva, ale aj veľmi nebezpečným prejavom vodcovského kultu osobnosti. Snahy vysvetľovať Trumpovu politiku, ako tvrdú no nutnú cestu k záchrane tradičného hodnotového sveta, prestávajú byť obhájiteľné aj z konzervatívneho hľadiska. Navyše, úlohou žiadneho štátu nemôže byť násilné zavádzanie náboženských či morálnych povinností.        

Úplne jednoznačne no to upozorňuje aj kresťanská sociálna náuka, keď hovorí, že „dobrý politický poriadok sa v žiadnom prípade nevyznačuje tým, že núti ľudí k morálnej dokonalosti... Vhodnejšie je ak politické usporiadanie lepšie vyhovuje stredovej ambivalentnosti ľudskej povahy a stavia jej sklonu ku zlu nevyhnutné zábrany, ale zároveň poskytuje čo najviac slobodného priestoru pre jej rozhodnutie ísť cestou osobného rozvoja a spontánneho konania dobra.“    

Odpoveď na radikalizmus – pluralizmus, solidarita a subsidiarita

Parafrázajúc Micheala Novaka - Je pravdou, že moderná slobodná spoločnosť, nazývaná aj demokratický kapitalizmus, vznikla a funguje vďaka kresťanskému étosu spoločenstva. A že jeho oslabovaním, tento étos, tieto neviditeľné nitky myšlienok, pohnútok, konaní a presvedčení sa menia a oslabujú charakter demokratického kapitalizmu. Ale to nedáva právo nastoliť kresťanský étos ako povinný, zmeniť slobodný štát na teistickú totalitu. Riešením nie je žiaden pravicový populizmus a radikalizmus.

Naopak, ak sa chce konzervativizmus opäť stať silným a akceptovaným myšlienkovým prúdom, musí o tom presvedčiť spoločnosť pravdivosťou svojich argumentov a silou svojich skutkov. A to sa najlepšie dá v slobodnom pluralitnom prostredí. Najmä, ak sa konzervatívne hodnoty stávajú  v spoločnosti predmetom atakov, ktoré neprichádzajú ani tak zo strany jej členov, ako skôr zo rôznych štátnych inštitúcií. Pred „antikonzeravtívnym“ štátom môže  konzervativizmus ochrániť len silná a slobodná pluralitná spoločnosť.

Pluralitná demokracia v rámci inštitucionálnych a zákonných možností otvára cesty k rôznym predstavám šťastia. Ale hodnoty, na ktorých sú spoločnosť a jej inštitúcie postavené, sú prejavom morálneho a kultúrneho prostredia, ktorí si vytvárajú samotní ľudia. Konzervatívna politika sa má preto snažiť, aby možnosti poskytované pluralitným charakterom spoločnosti vedela maximálne využívať. Aby vďaka nej ostal konzervatívny myšlienkový svet prítomní vo verejnom priestore, aby vedel chrániť svoje princípy a šíriť svoje presvedčenie. A aby namiesto masových mobilizačných prvkov, obmedzovania slobôd a podpory štátnych intervencií, ktoré presadzuje populistická pravica, využíval radšej cesty solidarity a subsidiarity.

Oba tieto princípy smerujú k tomu, aby sa minimalizáciou akéhokoľvek donútenia dokázali rôznorodé záujmy spájať do spoločných hodnôt. A aby sa hodnoty, ktorých udržiavanie na nás kladie rôzne úlohy a povinnosti, mohli čo najlepšie plniť. A to spôsobom, ktorý je nielen efektívny, ale ktorý ponechávaním zodpovednosti na ľudskej iniciatíve vytvára predpoklad pre vznik zodpovednej slobody. Teda žiaducej podobe usporiadania štátu v ktorom osobná sloboda a spoločenský poriadok existuje vo vzájomnej harmónii.

Autor je historik a politológ, člen strany Demokrati

Príspevok odznel na stretnutí Konzervatívneho klubu v Nitre.