Čo robí Slovensko najlepšou krajinou na svete

Seriál Newsroom je dramatický seriál, ktorý sleduje tím fiktívnej spravodajskej stanice ACN. Dôležité nie je, o čom je, ale prečo ho spomínam. V prvej epizóde prvej série hlavná postava Will McAvoy (hrá ho Jeff Daniels) spolu s ďalšími účastníkmi dostane otázku v diskusii na univerzite. Otázka znie: „Prečo sú Spojené štáty americké najlepšou krajinou na svete?“ Prvá z diskutujúcich povie: „Diverzita a príležitosť.“, druhý účastník povie: „Sloboda a sloboda.“ Will sa najprv otázke vyhýba, až sa nakoniec rozhodne odpovedať. Odpoveď je dlhá a kritizuje v nej moderné fungovanie USA. Na konci povie: „USA už nie sú najlepšou krajinou na svete, ale boli sme.“ Celá táto situácia a citát mi pripomínajú dnešné fungovanie Slovenska.

Nemusíme byť najlepší
Slovensko možno nikdy nebolo a nebude najlepšou krajinou. Nebudú k nám prúdiť milióny ľudí, ktorí tu chcú žiť, podnikať, ale robiť vedu. Môžeme byť však najlepšími v regióne. V skutočnosti sa nám to aj podarilo. Boli sme tatranský tiger. Dnes je takouto krajinou vo V4 Poľsko. Donedávna sme si z nich robili srandu pre nekvalitné mäso a blšie trhy. Dnes sa na nich pozeráme so slzami v očiach, pretože nás nielen dobehli, ale aj predbehli.

Kde sme urobili tú chybu, ktorá znamená, že smerujeme na chvost Európy? Rozhodne existujú ľudia, ktorí povedia, že to bolo vo volebných miestnostiach. Ja si však myslím, že to nie je celá pravda. Pravda je taká, že sme nikdy nehľadeli na veci bez politických nálepiek. Namiesto toho, aby existoval plán rozvoja infraštruktúry a ekonomiky, ktorý pomôže ľuďom naprieč volebným spektrom, sme sa rozhodli, že každý si ukrojí z koláča svoje a čo bude s krajinou, je jedno. Sociálni demokrati mohli mať fungujúcu ekonomiku, z ktorej sa dalo „rozdávať“, a pravičiari mohli mať nízke dane. Namiesto toho máme dnes vysoké dane, konsolidáciu a rozdávanie cez zvyšovanie štátneho dlhu. Infraštruktúra je v takom stave, že po 33 rokoch samostatnej krajiny nemáme diaľnicu, ktorá spája hlavné mesto s tým druhým najväčším. Vlaky nemajú systém ETCS (európsky zabezpečovací systém, ktorý umožňuje vlakom jazdiť rýchlejšie a bezpečnejšie) na väčšine tratí. Od roku 1993 sa nepostavila takmer žiadna nová infraštruktúra pre vlaky a aj sľúbené modernizovanie je pomalšie, ako je treba. Vrcholom absurdnosti nášho hospodárenia je štátom dotovaná letecká linka do Košíc – drahá alternatíva na nefunkčnom tele infraštruktúry, ktorú sme nedokázali dobudovať za tri dekády.

Poliaci to dokázali pre strategické plánovanie, ktoré funguje naprieč politickým spektrom. Namiesto toho, aby sa hádali, či bude diaľnicu stavať priateľ toho alebo onoho, majú strategický plán, ktorý pomáha celému Poľsku. Pre porovnanie s nami – v roku 2004 pri vstupe do EÚ mali Poliaci 720 km diaľnic a rýchlostných ciest, dnes ich je cez 5000 km. Slováci majú dnes okolo 860 km diaľnic a rýchlostných ciest. Väčšinu sme síce postavili po roku 1993, no napriek tomu je to žalostný rozdiel – postaviť 600 až 700 km ciest oproti 4300 až 4500 km.

Rovnako je na tom Nórsko, ktoré má veľké nerastné bohatstvo. Zo zisku z tohto bohatstva sa tvorí tzv. Oljefondet (ropný fond). Jeho cieľom je vytvoriť bohatstvo pre budúce generácie, prípadne pre neočakávané situácie. Nikto z nórskych politikov sa toho fondu ani len nechytí, kým to nie je nutné. Takto sa robí politika pre obyvateľov, nie politika symbolických konfliktov.

Slovenskí politici sa na opačnej strane správajú krátkodobo racionálne. To znamená, že investujú do vecí, kde je politický zisk okamžitý (sociálne balíčky), namiesto tých, kde môže byť efekt vidieť až neskôr (systém ETCS, nové cesty, nové trate…). To však nie je iba chyba charakteru, ale aj nastavenia systému. My by sme mali byť tí, ktorí chcú dlhodobý rast, a nie krátkodobú záplatu.

Treba ešte robiť, nie zašiť sa na reprezentatívne miesto
Čo musíme robiť, aby sme sa mali lepšie? Klasická otázka či už občanov, alebo politikov, ktorí sa medzi sebou zvyknú hádať o správnosti svojich argumentov. To, čo by bolo dobré pre Slovensko, všetci vieme. Lepšia ekonomika, výstavba infraštruktúry, menšia odvodová zaťaženosť zamestnancov a ďalšie riešenia, ktoré sme už počuli.

Máme riešenia, ale stále sa prepadáme. Zaujímavý fakt. Každý v televízii rozpráva, ako sa veci dajú zmeniť, no v skutočnosti sa nič nemení. Takže my už nepotrebujeme riešenia, riešení už máme dosť. Potrebujeme konečne konať, začať pracovať na tom, aby sme aspoň dobiehali susedov.

Dva tábory
Svet sa zmenil. Stred už neexistuje, buď je človek napravo alebo naľavo, progresívny alebo extrémista. Stačí, že človek nesúhlasí v jednej veci, a hneď je tou či onou stranou označený za prívrženca protistrany. To nie je iba problém Slovenska, ale celého sveta. Na Slovensku je tento problém o to silnejší, že nás je menej, a preto politické konflikty prerastajú aj do rodinných konfliktov.

Ľudia sa zvyknú hádať o zbytočnostiach. O otázkach, ktoré často nezmenia nič. No najväčším problémom je, že Slováci veria politikom. Politici nie sú športovci, nechodíme sa na nich pozerať na štadión a fandiť im. Politici nie sú ani herci, neplatíme ich, aby hrali svoje roly, a nepozeráme sa na nich v divadle. Politici majú formovať štát, majú robiť veci pre obyvateľov. Našou úlohou je ich kontrolovať. Je nepríjemné vidieť politika, ktorého som volil, že robí niečo zlé. Realita však nie je pekná. Ľudia robia chyby a niekedy ich nerobia, niekedy robia zlé veci, pretože sa tak vedome rozhodli. Správny volič teda nemá byť fanúšik, ale akcionár spoločnosti, ktorý sa pýta, do čoho sa investujú jeho peniaze.

Problémom našej krajiny nie je to, že sa hádame – to patrí k dialógu. Problémom je to, že sme rezignovali. Namiesto toho, aby sa zo štátnych inštitúcií stali centrá, kde pôsobia ľudia, ktorí budú držať kormidlo bez ohľadu na politickú situáciu, sa z nich stali dobré miesta pre politických nominantov. V Poľsku či Česku dokázali vybudovať aparát, ktorý prežije 4 roky parlamentných búrok, no my sa každé 4 roky pozeráme na výmenu celého aparátu. Výsledkom je potom to, že sa často nič nedotiahne do konca.

Nasledujúci anonymný internetový výrok vystihuje intuitívne chápanie politiky ako systému incentív a moci nad diskurzom:

„Len zbabelci sa vyhýbajú politike, no len hlupáci veria politikom.
Zbabelý človek hovorí, že sa o politiku nezaujíma, pretože ho konflikt zneisťuje.
Hlupák si zas myslí, že jeho strana je iná, pretože pohodlie je preňho dôležitejšie než pravda.

Obaja však končia rovnako – sú využití.

Politika nie je o cnostiach, ani o prejavoch, ani o voľbách.
Je o štruktúre: kto nastavuje incentívy, kto kontroluje jazyk a kto rozhoduje o tom, ktoré otázky vôbec môžu existovať“

Našu krajinu formovali veľkí muži, ktorí bojovali za to, aby sme sa vymanili z područia Uhorska a získali vlastnú štátnosť. Mali by sme na nich byť právom hrdí, pretože vďaka nim dnes máme identitu, vlajku a hymnu, ktorú môžeme nazývať svojou. Odkaz ich odvahy by nám však nemal slúžiť ako vankúš, na ktorom zaspíme, ale ako zrkadlo.

Skutočná hrdosť totiž nespočíva v nekritickom uctievaní symbolov, ale v odvahe postaviť sa pravde. Dôležitou otázkou dneška nie je to, či sme najlepší na svete, ale či sme ešte schopní priznať si pravdu o tom, že trestuhodne mrháme svojím potenciálom. Ak niekto poukáže na to, že Slovensko stagnuje, nerobí to z neho „menšieho Slováka“. Práve naopak – v dobe falošného optimizmu a politického marketingu je najväčším prejavom vlastenectva odvaha nahlas povedať, že naša krajina má na viac.