Nebráňme sa úpadku

Dejiny poznajú mnohých reformátorov, ktorí sa snažili obnoviť dlhodobo nefungujúci systém, ale skôr to vyzerá tak, že jeho rozpad iba urýchlili.

Rozklad a úpadok je nevyhnutnou súčasťou ľudskej spoločnosti. Akonáhle štát (alebo iná entita) dosiahne istú hegemóniu, istý pocit bezpečia, prestane sa snažiť, prestane rásť a rozvíjať sa. Je v ľudskej povahe uspokojiť sa s blahobytom a užívať si majetky, najmä ak sme ich dostali lacno.

A prečo by sme sa vôbec mali roztrhať, keď naša firma funguje už sto rokov, je obrovská, máme v nej všetci veľa peňazí a odmien? Prečo by sme mali likvidovať konkurenciu, menšie a dravé firmy?

Rovnako v prípade štátov, prečo vynakladať stále nové ľudské a finančné zdroje na expanziu, keď je naše hlavné mesto v bezpečí?

Samozrejme, takýto prístup vedie postupne k zániku nášho štátu, lebo keď sa nebudeme rozvíjať a inovovať, postupne nás iní predbehnú.

Ale to je predsa nevyhnutné, že náš štát (iná entita) zanikne, práve tak, ako je nevyhnutná naša vlastná smrť!

Naše bránenie sa tomuto rozpadu je tak na jednej strane v konečnom dôsledku úplne zbytočné, a čo viac — a to je aj ústrednou myšlienkou tohto textu — častokrát čím silnejšie sa snažíme úpadku vyhnúť, tým rýchlejšie ho privoláme.

„One often meets his destiny on the path to avoid it.“ —Majster Oogway, Kung Fu Panda.

Historický exkurz

Jedným z veľkých reformátorov bol Dioklecián, cisár neskorej Rímskej ríše, ktorý sa ju snažil obnoviť. Jeho najznámejší krok bolo rozdelenie ríše na viacero častí, v podstate na východné bohaté časti, a na druhej strane chudobné a západné, za účelom lepšej správy územia. Podarilo sa mu tým niečo zmeniť?

Nie, práveže tým odsúdil Rímsku ríšu na stratu západných území, vrátane hlavného mesta Ríma; pretože umožnil bohatým východným častiam ríše, aby chudobnejšie západné oblasti prestali podporovať.

Východorímska ríša mala ešte svojho Justiniána, ktorý sa snažil obnoviť veľkosť impéria, ale svojimi bezohľadnými výpravami popri zničení Itálie akurát vyčerpal ekonomické zdroje a priviedol ríšu do vyčerpávajúcich vojen s perzskými Sásanovcami a v Itálii, čo z dlhodobého hľadiska nepomohlo odolnosti ríše proti arabským vpádom.

Veru sa opakuje v dejinách schéma lídra, ktorý sa snaží obnoviť svoj upadajúci štát a spôsobí jeho ešte rýchlejší rozpad.

Máme tu habsburského panovníka Karola V., ktorý chcel znovu viac centralizovať Svätú rímsku ríšu, a tým si tak pohneval nemeckú šľachtu, že prijala protestantské náboženstvo, čím boli akékoľvek nádeje na jednotu pochované.

Mali sme tu reformátora Jozefa II., ktorý sa tak veľmi snažil zjednotiť habsburskú monarchiu, že tým urýchlil nárast nacionalizmu, ktorý ju nakoniec rozložil.

Aj Veľkú Britániu v 20. storočí by sme mohli zaradiť do tejto kategórie. Jej lídri, ktorých najlepšie zosobňoval Winston Churchill, sa tak veľmi snažili vrátiť Spojené kráľovstvo do úlohy globálneho hegemóna, ktorým v tom čase už stále viac boli USA, že sa zaplietli do dvoch svetových vojen, v ktorých o svoje impérium prišli.

Podobne sa správal Michail Gorbačov. Namiesto toho, aby v duchu múdreho Brežneva pokračoval v stabilnom, práve akurát fungujúcom systéme, vydal sa cestou rizikových krokov za účelom získania sily, ktorá už bola pre Sovietsky zväz stratená. Sovietsky zväz nemal šancu prežiť, ale mohol nefungovať ešte stovky rokov, ak by Gorbačov svojou snahou o zvrátenie trendu nevytvoril chaos a nevyčerpal štátne zdroje nad mieru možností.

Zoznam týchto reformátorov môžeme zatiaľ ukončiť Donaldom Trumpom s jeho „Make America Great Again“. Za účelom znovuzískania prosperity súčasný prezident korumpuje súdnictvo a podkopáva prácne budovanú dôveru v inštitúcie spolu s hospodársky nevýhodnými colnými opatreniami a nákladnými vojnami, čím americký úpadok ešte viac urýchľuje.

Vo všeobecnosti by som teda povedal, že ak vnímam, že môj štát je v kríze, nemal by som sa ho snažiť zachraňovať. Kríza je prirodzený stav štátu, a jej zavŕšenie alebo prekonanie závisí od súhry okolností, ktoré nás ďaleko presahujú. Samozrejme, treba sa správať čestne a robiť dobré rozhodnutia, ktoré môžu viesť k väčšej prosperite ľudí.

Nevyhýbajme sa zodpovednosti, ale uvedomme si, že je extrémne malá, a svet je riadený procesmi, na ktoré nemáme dosah.

Som horší ako moji predchodcovia, čo teraz?

Dobre sa to ilustruje na citlivejšom príklade, ktorým je bohatstvo rodiny. Je všeobecne známe, že vždy, keď príde nejaký extra šikovný človek, ktorý zbohatne, v priebehu niekoľkých generácií jeho potomkovia a dediči zlenivejú a skôr si užívajú pohodlie, ktoré by sami nedokázali vybudovať. Čo robiť, keď sme v pozícii týchto menej schopných potomkov? Keď sme „lesser son of greater sires“? Máme sa vyrovnať našim predkom, či už sú to rodičia, alebo nejakí podnikatelia z 19. storočia?

Nemyslím si. Naše rody majú určitý poriadok: sú ľudia, ktorí ich vybudujú a sú ľudia, za ktorých upadajú. Ak sme vyrástli v komforte, nemáme prečo mať vnútornú vôľu ani túžbu rozširovať majetok a prestíž rodiny.

Môžeme sa tváriť, že tú vôľu po úspechu máme, môžeme celý život hrať ambiciózneho človeka, ale naše snaženie nikdy nebude porovnateľné s človekom, ktorého čas nadišiel, ktorého prostredie predurčilo na úspech. Práve naopak, rizikovými krokmi môžeme rozpad nášho rodinného bohatstva ešte viac urýchliť.

Čo teda robiť, keď som súčasťou upadajúcej rodiny, komunity alebo firmy? Trpieť. Nie je naša vina, že sme sa narodili v období, keď naše spoločenstvo upadá. A proces, že jedno spoločenstvo zaniká a druhé rastie, nie je ani dobrý, ani zlý; je to jednoducho tak.

Náš úpadok je rast niekoho iného. Treba čestne prijať, že sme v období, ktoré smeruje k stratám, lebo tieto obdobia sú nevyhnutné a na niekoho to muselo padnúť.

To, že sme, napríklad ako štáty, smrteľne ranené zvieratá, ešte neznamená, že sa môžeme na všetko vykašľať. Práve naopak, musíme vynaložiť všetky naše sily, aby sme neprepadli zúfalstvu a ešte viac si neotvorili rany. Zároveň treba odolať pokušeniu napadnúť našich lovcov a zbytočne im spôsobovať utrpenie, ktoré nám nepomôže a im zbytočne ublíži.

Inak povedané, nesnažme sa čokoľvek zmeniť. Úspech a neúspech sú súčasťou generačných cyklov, do ktorých sa buď trafíme alebo netrafíme, či už ide o rodinu, alebo o politickú stranu, veľkú firmu, národ alebo civilizáciu.

Rovnakí ľudia sú buď určení na úspech v obdobiach rastu, alebo na utrpenie v obdobiach rozkladu. Nech nám je toto poznanie zdrojom pokory pri našich víťazstvách a útechou pri našich prehrách.