Cesta k zrelosti: Prečo je pripravenosť na školu viac než len vedomosti

Nástup do prvej triedy je v živote dieťaťa zásadným zlomom, ktorý si vyžaduje súhru správneho fyzického vývinu, kognitívnych schopností a emočnej stability. Často sa však v debatách o školskej pripravenosti skĺzava k povrchným kritériám, akými sú poznanie písmen či schopnosť počítať. O tom, čo sa skrýva pod povrchom školskej zrelosti, ako vplýva pohyb na reč, čo odhaľuje kresba predškoláka, či prečo je dôležité rozlišovať medzi hrou a povinnosťou, sme sa rozprávali s odborníčkami z podporného tímu ZŠ Citadela – špeciálnymi pedagogičkami Máriou Špurnay a Anežkou Brodňanskou.

Kedy do školy? Keď sa stretnú zrelosť a pripravenosť

V období zápisov rodičia zo všadiaľ počúvajú o školskej zrelosti. Čo pod týmto pojmom v kontexte pripravenosti dieťaťa na nástup do školy rozumieme?

Anežka: Školskú zrelosť rozhodne nemôžeme vnímať len ako zoznam naučených faktov alebo izolovaných zručností; v skutočnosti ide o komplexný balíček kompetencií a spôsobilostí, ktoré dieťa potrebuje na to, aby v škole uspelo. Predstavuje to akúsi fascinujúcu spoluprácu tela, mysle a emócií, kde sa navzájom ovplyvňujú všetky stránky - kognitívna, motorická, rečová, emocionálna a sociálna.

V odbornej literatúre tento proces rozdeľujeme na dve dôležité zložky: prvou je zrelosť centrálnej nervovej sústavy, ktorá ovplyvňuje biologické dozrievanie, rozvoj motoriky, senzomotoriky či laterality. Druhou je školská pripravenosť, ktorá zahŕňa skôr úroveň predškolskej prípravy, ktorú môžeme výrazne stimulovať podnetným prostredím a pozornosťou, ktorú dieťaťu venujeme. Až keď sa tieto dve roviny – zrelosť a pripravenosť – v správnom momente pretnú, môžeme hovoriť o tom, že dieťa je skutočne spôsobilé na zvládnutie školských nárokov.

Emočná zrelosť je pre úspešný štart v škole rovnako dôležitá ako kognitívna.

Mária: K tomu by som rada dodala, že rodičia často kladú príliš veľký dôraz práve na tú kognitívnu zrelosť, teda na to, čo už dieťa vie v hlave, no v našej praxi vidíme, že emočná zrelosť je pre úspešný štart v škole rovnako dôležitá. Dieťa by totiž malo ísť do školy s cieľom učiť sa nové veci a napredovať, a nie preto, aby tam v náročnom prostredí ešte len emočne dozrievalo. Ak dieťa potrebuje viac času na hru, aby sa vnútorne stabilizovalo, ďalší rok mu v ničom neublíži, pretože v kognitívnej oblasti mu nič neutečie, no získa tým potrebnú silu na zvládnutie školských povinností. 

Anežka: Určite. Dieťa prichádza do školy v prvom rade preto, aby sa učilo nové vedomosti, a nie preto, aby v školskom prostredí emočne dozrievalo. Emočné dozrievanie je proces, na ktorý potrebuje pokoj, bezpečie a tiež dostatok času na spontánnu hru. Ak dieťaťu tento čas nedoprajeme a nastúpi do školy emočne nezrelé, hoci intelektuálne vyniká, môže sa stať, že svoju vnútornú kapacitu vyčerpá na zvládanie stresu a únavy namiesto toho, aby sa radostne vzdelávalo. Preto naším cieľom je, aby dieťa do lavice zasadlo pripravené po všetkých stránkach - nielen so súhrnom vedomostí, ale najmä so zdravým sebavedomím a vnútornou silou zvládať výzvy, ktoré vzdelávanie prináša.

Motorika a reč súvisia spolu vo vývinovej pyramíde

Spomínali ste dôležitosť motoriky. Ako konkrétne súvisí fyzický pohyb so schopnosťou učiť sa?

Mária: Pre lepšie pochopenie si môžeme predstaviť jednu veľmi výstižnú vývinovú pyramídu, kde úplnú základňu a stabilitu tvorí hrubá motorika, nad ňou sa nachádza jemná motorika a až na samom vrchole tejto pyramídy stojí reč. Tieto tri oblasti sú navzájom neskutočne prepojené a ak dieťa nemá dostatočne upevnené základy v hrubých pohyboch tela, tento deficit sa takmer určite prejaví aj na vyšších úrovniach.

Môžeme to ilustrovať na konkrétnom príklade z našej praxe: dieťa, ktoré malo veľkú ťažkosť v reči, neplynulo rozprávalo a malo veľmi oklieštenú slovnú zásobu, vykazovalo v hrubej motorike presne ten deficit, o ktorom sa zhovárame – pri chôdzi po schodoch vždy vykračovalo len jednou nohou a druhú k nej len prisúvalo. V takomto prípade je pre rozvoj reči efektívnejšie zamerať sa najprv na správnu chôdzu a koordináciu svalov, než sa snažiť o násilné rozširovanie slovnej zásoby, pretože až po zvládnutí jednej úrovne môžeme úspešne prejsť k jemnej motorike a následne k samotným slovám.

Do školy by malo dieťa prísť s tým, že dokáže udržať rovnováhu, skákať na jednej nohe, či koordinovane chytiť a hodiť loptu.

Anežka: Čo sa týka hrubej motoriky, do školy by malo dieťa prísť s tým, že dokáže udržať rovnováhu, skákať na jednej nohe, či koordinovane chytiť a hodiť loptu. V jemnej motorike dnes vidíme obrovský prepad; viazanie šnúrok na topánkach či správne držanie nožníc už u prvákov nie je štandardom, pretože dospelí majú tendenciu robiť tieto veci za nich. Pritom práve manipulácia s drobnými predmetmi ako je lego, navliekanie korálok či práca s cestom v kuchyni, sú tými najlepšími cvičeniami pre prsty.

Spomínali ste fascinujúcu súvislosť medzi hrubou motorikou a rečou cez vývinovú pyramídu. Ako sa tento fyzický základ celého tela preklápa do tých jemnejších zručností, ktoré dieťa potrebuje v lavici – teda do správneho úchopu ceruzky, či samotnej kresby postavy, ktorá býva kľúčovou súčasťou diagnostiky aj vrámci prijímacieho procesu do ZŠ Citadela?

Mária: Je dôležité si uvedomiť, že motorika tvorí jeden celok. Hrubá motorika (celková hybnosť) je základňou, na ktorej stojí jemná motorika a následne grafomotorika. Ak chce dieťa v škole plynule písať, musí mať najprv „zakotvené“ telo. To znamená, že správne sedenie v lavici – nohy opreté o zem, chrbát rovno a ruky voľne na stole – nie je len o disciplíne, ale o vytvorení stability, z ktorej môže vychádzať jemný pohyb ruky. Nesprávne sedenie alebo oslabená hrubá motorika môžu viesť k tomu, že dieťa v ruke pociťuje kŕč, rýchlo sa unaví a k písaniu si vytvorí odpor.

Anežka: Tu sa dostávame aj k samotnému úchopu. Rodičia by mali už v predškolskom veku dbať na to, aby dieťa držalo ceruzku štipcovito tromi prstami. Ak je úchop nesprávny, ruka sa pri písaní príliš namáha a dieťa nedokáže udržať plynulý ťah. Naším cieľom je, aby bol pohyb ruky voľný a ľahký.

Práve táto súhra celého tela sa najlepšie prejaví v kresbe postavy, ktorú pri informačných rozhovoroch považujeme za jednu z najvýpovednejších častí. Kresba postavy totiž nie je len o umeleckom talente, ale je to diagnostický nástroj, do ktorého sa premietajú viaceré zručnosti a schopnosti:

• Motorika: súhra pohybov a koordinácia teda, oka a ruky, 
• Grafomotorika: koordinácia a plynulosť pohybov ruky,
• Vnímanie priestoru a plochy: teda ako dokáže dieťa na plochu papiera uložiť postavu,
• Pamäť, pozornosť, reč a aktuálna úroveň myslenia,
• Telesná schéma – či dieťa vníma svoje telo natoľko, aby nakreslilo postave krk, trup a všetkých päť prstov na rukách.

Kresba postavy u šesťročného dieťaťa by už mala byť detailná a anatomicky kompletná; postava musí mať hlavu, trup, krk a končatiny nasadené na správnych miestach. Ak dieťa kreslí ruky len ako paličky bez prstov, môže to znamenať, že nemá dostatočne zvedomenú telesnú schému.

Mária: Je to fascinujúce, ale niekedy stačí dieťaťu v rámci rehabilitácie pomasírovať prsty, aby si ich mentálne uvedomilo, a ono ich následne dokáže do kresby doplniť. Kresba postavy nám teda potvrdzuje, či je dieťa po motorickej aj mentálnej stránke pripravené na náročný proces písania, ktorý ho v škole čaká.

Deti menej spievajú a rozprávajú súvislé príbehy. Obrazovky neúprosne vytláčajú aktivity pre zdravý rozvoj detí

Žijeme v dobe, keď sú deti od útleho veku obklopené digitálnymi technológiami. Ako sa tento fenomén odráža na ich grafomotorike a celkovej schopnosti tvoriť?

Anežka: Toto je téma, v ktorej za posledné roky, počas ktorých vediem informačné rozhovory s budúcimi prváčikmi, vnímam skutočne dramatický posun a negatívny trend. Vplyv moderných technológií, najmä nadmerného času stráveného pri mobiloch a tabletoch, je na deťoch vidieť takmer okamžite, pričom najvýraznejšie sa to prejavuje práve v rapídnom zhoršení ich grafomotorického prejavu. Ešte pred pár rokmi bolo úplne prirodzené, že deti trávili veľa voľného času s ceruzkou v ruke, no dnes pozorujeme, že kreslia oveľa menej a ich výtvory sú v porovnaní s minulosťou podstatne zjednodušené a menej prepracované.

Mária: Tento deficit sa netýka len samotného držania ceruzky; ide o oveľa širší problém, ktorý zasahuje celkovú kreativitu, fantáziu a spontánnosť dieťaťa. Z našich pozorovaní vyplýva, že deti dnes menej spievajú, menej rozprávajú súvislé príbehy a celkovo oveľa menej tvoria vlastnými rukami, či už ide o modelovanie alebo inú manuálnu činnosť, čo v konečnom dôsledku vedie k tomu, že väčšina z nich už pri nástupe do školy nespĺňa ani základný vývinový štandard, ktorý by sme u šesťročného dieťaťa pri kresbe postavy očakávali. Je evidentné, že pasívne prijímanie digitálneho obsahu z obrazoviek neúprosne vytláča tie aktivity, ktoré sú pre zdravý rozvoj jemnej motoriky a kognitívnych schopností v predškolskom veku absolútne kľúčové.

Načrtli sme tému reči, poďme ju rozvinúť trošku hlbšie. Ako súvisí správna výslovnosť s tým, ako sa dieťa neskôr v škole naučí čítať a písať? Dokedy máme ako rodičia čakať, či logopedické chyby časom „vymiznú“ samy?

Anežka: To je skutočne dôležitá otázka, pretože logopedické vady v žiadnom prípade netreba podceňovať a viera v to, že z nich dieťa jednoducho vyrastie, je podľa našich skúseností málo pravdepodobná. Správna výslovnosť a schopnosť sluchovej analýzy a syntézy (rozložiť slovo na hlásky a zložiť ich späť) sú kľúčovým predpokladom pre učenia sa čítať a písať. Dieťa, ktoré nedokáže rozlíšiť, alebo počuť jednotlivé hlásky, má často ťažkosti s čítaním, pravopisom, či neskôr aj s diktátmi. Logopedické vady teda z nášho pohľadu a odporúčania netreba podceňovať, a ani odkladať na neskôr.

Správna výslovnosť a schopnosť sluchovej analýzy a syntézy sú kľúčovým predpokladom pre učenia sa čítať a písať.

Mária: Ak si dieťa napríklad kvôli nesprávnej výslovnosti pletie hlásky S a Z, vo svojej mysli ich má zafixované ako jednu a tú istú hlásku, čo mu v škole znemožní správne ich v slove identifikovať a následne bezchybne zapísať. Včasná logopedická intervencia, ktorú by rodičia mali začať riešiť ideálne najneskôr v predškolskom veku, výrazne znižuje riziko vzniku neskorších porúch učenia. Ak dieťa nastúpi do školy so správnou rečou, môže svoju vnútornú energiu a kapacitu plne sústrediť na učenie, namiesto toho, aby sa trápilo s ťažkosťami, ktoré mu sťažujú celkovú funkčnosť v triede a bránia mu zažiť zaslúžený úspech.

Napodobni ma. Úžasné sú hry na vlastnom tele a jednoduché denné rutiny

Existujú aj iné skryté prekážky, ktoré si rodičia v bežnom živote nemusia všimnúť?

Anežka: Orientácia v priestore je jednou z kľúčových oblastí, ktoré tvoria komplexný pohľad na školskú zrelosť, a to najmä preto, že priamo predchádza správnemu procesu čítania a písania. Dieťa sa totiž potrebuje vedieť zorientovať v texte, na strane v zošite, v konkrétnom riadku a musí mať vnútorne zvedomený proces, že v našej kultúre čítame a píšeme zľava doprava. Ak tento smer nemá dieťa upevnený, v škole sa začne trápiť s takzvanými tvarovo podobnými písmenami, ako sú b a d, n a m, alebo celá skupina p, b, d a q, ktoré sa od seba líšia práve len priestorovým otočením.

Mária: Veľmi často tiež pozorujeme, že deti v predškolskom veku, ktoré nemajú pochopenú pravo-ľavú orientáciu, otáčajú číslice a píšu napríklad trojku, päťku alebo šestku naopak. Stretávame sa dokonca s takzvaným „nultým štádiom“ osvojovania si písania, keď dieťa píše úplne všetko zrkadlovo, teda sprava doľava. Hoci sa tieto veci v škole upevňujú počas prvých mesiacov v rámci takzvaného prípravného obdobia, je pre dieťa obrovskou výhodou, ak už pri príchode k nám tieto smery ovláda, pretože mu to nesmierne uľahčuje rozpoznávanie znakov a celkovú orientáciu na ploche papiera.

Orientácia v čase deťom pomáha chápať následnosť. Liturgický rok pripomína logiku a opakovanie.

Anežka: Okrem vizuálnej orientácie je tu aj orientácia v čase, ktorá deťom pomáha chápať následnosť. Je skvelé, ak dieťa už rozumie striedaniu dní v týždni, mesiacov či ročných období, a pre nás v Citadele je prirodzené poukazovať aj na liturgický rok – deti vnímajú, že Vianoce sa opakujú a že cirkevné sviatky majú svoju pevnú logickú následnosť.

Máte nejaké konkrétne tipy na hry alebo aktivity, ktoré orientáciu v priestore, či čase, rozvíjajú prirodzene a hravo?

Mária: Úžasné sú hry na vlastnom tele, ktoré rodičia môžu robiť kedykoľvek. Ide napríklad o hru „napodobni ma“, kde rodič robí pohyby rukami a dieťa ich opakuje, čím sa učí rozlišovať pravú a ľavú stranu najprv u seba. Práve toto fyzické zvedomenie si smerov na sebe je nevyhnutným základom predtým, než to dieťa začne aplikovať v zošite.

V bežnom živote tomu veľmi napomáhajú aj úplne jednoduché denné rutiny. Ak dieťa vie, že najprv sa raňajkuje a až potom sa umývajú zuby, buduje si zmysel pre režim a následnosť deja. Ak tento cit pre poradie chýba, dieťa môže mať neskôr v škole problém napríklad spájať slabiky do slov, alebo si uvedomiť správne poradie hlások v slove, čo opäť komplikuje plynulé čítanie. Dieťa s oslabenou orientáciou potom pred zošitom pôsobí bezradne, nevie, kde má na papieri začať, a potrebuje neustále usmerňovanie od učiteľky, aby vôbec našlo ten správny riadok.

Anežka: Ďalším skvelým spôsobom je poukazovanie na smer pri čítaní rozprávok – dieťa už od malička vníma, že dej v knihe plynie určitým smerom. Nemusia to byť však len knihy. Rovnakú službu urobí akýkoľvek pracovný postup, napríklad spoločné varenie podľa receptu alebo keď chlapci s ockom v garáži opravujú defekt na kolese a musia dodržať presnú následnosť krokov. Pri rozvoji sluchového vnímania, ktoré s tým úzko súvisí, sa zas môžete hravo pýtať: „Čím sa začína toto slovo a čím sa končí?“, alebo spoločne rozdeľovať slová na hlásky. Tieto drobné každodenné podnety sú pre rozvoj dieťaťa veľmi cenné.

Pracovné zošity a listy nestačia

Dnes je trh zaplavený rôznymi zošitmi a pracovnými listami pre predškolákov, ktoré sľubujú dokonalú prípravu na prvý ročník. Sú tieto materiály skutočne nevyhnutné, alebo by sme sa mali skôr vrátiť k spomínaným prirodzeným aktivitám v domácnosti?

Anežka: Toto je téma, nad ktorou sa aj my v podpornom tíme často zamýšľame, pretože tu nejde o striktné „áno“ alebo „nie“, ale skôr o správnu mieru a prístup. Pracovný list sám o sebe vôbec nemusí byť zlou vecou – môžeme ho vnímať ako určitý zámerný podnet, ktorý dieťa učí sústrediť sa na konkrétnu úlohu na papieri. Avšak, a to by som chcela podčiarknuť, samotné vypĺňanie týchto listov rozhodne nestačí na to, aby bola jemná motorika dieťaťa správne a komplexne rozvinutá.

Aj spoločnou prácou v záhrade sa buduje vzťah a dôvera.

Mária: Presne tak. Ak by sme prípravu dieťaťa zúžili len na „papier a ceruzku“, oberáme ho o niečo veľmi dôležité. Keď dieťa zapájate do bežných činností – či už je to to spomínané miesenie cesta, triedenie drobných predmetov alebo pomoc v záhrade – budujete tým nielen jeho zručnosti, ale predovšetkým vzťah a vzájomnú dôveru. Dieťa vtedy nevníma, že „teraz trénujem, teraz sa učím“, ale je to preňho prirodzená súčasť života, ku ktorej si vytvára pozitívnu asociáciu. Ak dieťa v kuchyni dostane tri úlohy za sebou alebo v dielni s ockom sleduje následnosť krokov pri oprave, učí sa orientácii, pamäti aj trpezlivosti nenásilnou hravou formou.

Anežka: Ideálne je teda tieto dva svety prepojiť. Pokojne dieťaťu zošit kúpte, ak ho to baví, ale vnímajte ho len ako jeden z mnohých doplnkov. Ten skutočný, pevný základ pre školskú zrelosť sa totiž stále odohráva skôr pri spoločnom stole, na preliezkach alebo pri pomoci v domácnosti, kde sa rozvíja celá osobnosť dieťaťa, nielen jeho jemná motorika pri držaní ceruzky.

Zametanie cestičky oberá deti o šancu stať sa nerozbitnými

Jednou z veľkých výziev v spomenutých činnostiach býva moment, keď veci nejdú podľa predstáv. Ako môžeme my rodičia pomôcť dieťaťu, aby sa naučilo lepšie zvládať frustráciu z neúspechu ešte predtým, než zasadne do školských lavíc?

Anežka: Schopnosť zvládať frustráciu v momente, keď sa dieťaťu niečo nedarí, je v školskom prostredí absolútne kľúčovým faktorom úspechu, pretože samotný proces učenia je prirodzene postavený na tom, že dieťa niečo nevie hneď na prvýkrát. Často sa však v praxi stretávame s fenoménom, kedy rodičia v snahe ochrániť svoje dieťa pred akýmkoľvek sklamaním či nepohodou až príliš „zametajú dieťaťu cestičku“, čím ho paradoxne oberajú o vzácnu možnosť vybudovať si vnútornú odolnosť. Ak dieťa nemá túto schopnosť rozvinutú, môže v prvom ročníku veľmi tvrdo naraziť, pretože neúspech bude vnímať ako osobnú prehru namiesto toho, aby ho bralo ako prirodzený krok k zlepšeniu.

Dieťa môže v prvom ročníku naraziť, pretože neúspech bude vnímať ako osobnú prehru namiesto toho, aby ho bralo ako prirodzený krok k zlepšeniu.

Veľmi účinným a pritom jednoduchým spôsobom, ako túto odolnosť trénovať v domácom prostredí, je dávať deťom výzvy a zodpovednosť za domáce práce, pri ktorých musia prejaviť určitú mieru vytrvalosti a spolupráce. Je dôležité dieťa povzbudiť, aby pri činnosti zotrvalo a dokončilo ju podľa svojich najlepších možností, aj keď sa mu do toho práve nechce alebo mu to nejde úplne hladko. Namiesto motivovania dieťaťa externými „úplatkami“, ako sú sladkosti či čas pred obrazovkou, ktoré môžu v dlhodobom horizonte skôr uškodiť, je oveľa cennejšie viesť ho k sebareflexii a vnútornej motivácii..

Mária: Skvelou praktickou pomôckou pre rodičov môže byť napríklad vytvorenie jednoduchej vizuálnej tabuľky alebo „trackera“, kde si dieťa samo vyfarbuje hviezdičky podľa toho, nakoľko bolo pri určitej činnosti trpezlivé, sústredené alebo akú z nej malo radosť. Takáto forma reflexie pomáha dieťaťu vizualizovať si svoj vlastný pokrok a učí ho vnímať, že práca na sebe a dokončenie úlohy prináša vnútorné uspokojenie. Zároveň je nevyhnutné učiť deti striktne rozlišovať medzi časom na hru a časom na povinnosti; dieťa by malo rozumieť, že najprv splníme potrebnú úlohu a až potom nasleduje priestor na voľnú zábavu a spoločné príjemné chvíle. Ak dieťa vnímavo sprevádzame týmito malými životnými lekciami trpezlivosti, dávame mu ten najlepší základ pre zvládanie náročných školských úloh.

Chcete deti pripraviť do školy? Využite bežné, každodenné situácie

Prejdime teraz k tomu, čo rodičov zaujíma azda najviac. Aké konkrétne a praktické kroky môžeme podniknúť v domácom prostredí, aby sme dieťa na školu pripravili prirodzene a bez zbytočného tlaku na výkon?

Mária: Najdôležitejšou radou, ktorú môžeme rodičom dať, je, aby sa nebáli využívať úplne bežné situácie v rámci ich každodennosti, pretože na rozvoj kľúčových zručností nie sú potrebné žiadne špeciálne pomôcky ani nákladné materiály. Úžasným spoločným momentom je napríklad spoločné stolovanie. Učí dieťa zotrvať na mieste, vnímať začiatok a koniec činnosti a rešpektovať pravidlá rodiny – ako napríklad to, že k stolu nepatria hračky ani mobily.Príprava na školu sa deje vtedy, keď s dieťaťom trávite čas pri zmysluplných aktivitách, ako je spoločné varenie, upratovanie alebo práca v záhrade, kde dieťa prirodzenou formou zapája svoje zmysly aj intelekt. Je to o tom, ako vnímavo sprevádzame dieťa jeho dňom a ako mu vytvárame podnetné prostredie, v ktorom sa môže bezpečne učiť novým veciam.

Anežka: Ak by sme to mali rozmeniť na drobné, v oblasti jazyka a pamäte je nesmierne dôležité spoločné čítanie, rozprávanie príbehov a následná diskusia o nich, pri ktorej dieťa učíme vyjadriť svoj názor a sledovať dejovú líniu. V predškolskom veku je tiež kľúčové memorovanie, preto deti povzbudzujte k učeniu sa básničiek a pesničiek, ktoré trénujú pamäťovú stopu, alebo sa hrajte známe slovné hry typu „beriem si do kufra vec na písmeno A“, ktoré rozvíjajú nielen pamäť, ale aj sluchové vnímanie. Taktiež sa môžete hravo pýtať, akou hláskou sa začína alebo končí slovo, čo dieťaťu neskôr výrazne uľahčí prvé kroky v čítaní a písaní.

Rodičia by deťom mali umožniť navliekať korálky, modelovať z hliny alebo miesiť cestou. To, čo bol dakedy štandard, dnes chýba.

Mária: Jemná motorika sa najlepšie rozvíja pri činnostiach, ktoré vyžadujú prácu prstov a sústredenú manipuláciu s drobnými predmetmi. Rodičia by mali dbať na to, aby deti mali prístup k aktivitám, ako je navliekanie korálok, modelovanie z hliny či plastelíny, ohýbanie drôtikov, hra s legom alebo práca s cestom v kuchyni, kde sa prsty prirodzene posilňujú. Veľkou výzvou pre dnešné deti je aj viazanie šnúrok a strihanie nožnicami, čo v minulosti býval štandard, no dnes v tom vnímame značný deficit; preto odporúčame tieto zručnosti trénovať pravidelne, aby ich dieťa pred nástupom do školy zvládalo samostatne.

Anežka: Nezabúdajme ani na to, že deti by mali byť vedené k samostatnosti aj v oblasti svojich fyziologických potrieb. Je dôležité, aby dieťa vedelo samo vyhodnotiť, kedy je smädné, hladné alebo kedy potrebuje ísť na toaletu, a aby sa na tieto potreby dokázalo ozvať bez toho, aby čakalo na kontrolnú otázku od dospelej autority. Táto samostatnosť úzko súvisí s celkovým sebavedomím dieťaťa a jeho schopnosťou fungovať v školskom kolektíve.

Mária: Na záver by som chcela povzbudiť rodičov, aby boli všímaví k talentom a záujmom svojho dieťaťa a dopriali mu priestor na ich rozvíjanie, pretože práve cez radosť z úspechu v oblasti, ktorá ho baví, si buduje odvahu a chuť učiť sa aj veci, ktoré mu idú možno o niečo ťažšie.

Zhovárala sa Michaela Tomičková.